Potterheadka 1. kapitola

 

„Tretí gól bol úplne o ničom!" počula som komentovať Ryana, keď som vošla do našej obľúbenej Student Café.

Všetci už sedeli pri našom stole, celkom vzadu. Rukou som sa pre šťastie dotkla časovratu, ktorý som si dnes dala na krk. Je to len obyčajná replika, no cítila som sa vďaka nej takmer výnimočne.

Okrem toho som sa chystala na veľké vyhlásenie a potrebovala som k tomu aj nejaké tie rekvizity.

„Mal si sa viac snažiť," počula som sa ozvať Austena. Cez prázdniny sa dosť opálil a zdalo sa mi, že má aj trochu výraznejšie svaly na rukách.

„Ahojte, tak som už tu," pozdravila som všetkých a klesla na svoje zvyčajné miesto uprostred.

Annie pohladila Austena po pleci. Mala som podozrenie, že medzi nimi to trochu iskrí, no ona sa k tomu nechcela vyjadrovať.

„Kde si bola tak dlho? Už sme si mysleli, že neprídeš," obrátila sa ku mne ako prvá Ivy.

„Len teraz sme sa vrátili z chatky."

Mala som za sebou dosť náročné leto. Rodičia si to nezorganizovali najlepšie a malý brat Derek akosi ostal na mne. Tak sme väčšinu času trávili na chate. Nechcel byť doma, tvrdil, že sa tam nudí. Nebolo to s ním k vydržaniu.

Našťastie mal na chate kamaráta, dieťa jedného zo susedov, tak sa aspoň trochu dokázal zabaviť a ja som si mohla čítať a trochu oddychovať na našom malom lehátku.

No aj tak som mala pocit, akoby leto uplynulo až príliš rýchlo a ja som takmer nič nestihla.

Rodičia si to však konečne aspoň v závere prázdnin dokázali zariadiť a sľúbili mi, že brat bude s nimi, že tieto posledné dva týždne prázdnin budú len moje.

„Tretí gól bol úplne o ničom!" počula som komentovať Ryana, keď som vošla do našej obľúbenej Student Café.

Všetci už sedeli pri našom stole, celkom vzadu. Rukou som sa pre šťastie dotkla časovratu, ktorý som si dnes dala na krk. Je to len obyčajná replika, no cítila som sa vďaka nej takmer výnimočne.

Okrem toho som sa chystala na veľké vyhlásenie a potrebovala som k tomu aj nejaké tie rekvizity.

„Mal si sa viac snažiť," počula som sa ozvať Austena. Cez prázdniny sa dosť opálil a zdalo sa mi, že má aj trochu výraznejšie svaly na rukách.

„Ahojte, tak som už tu," pozdravila som všetkých a klesla na svoje zvyčajné miesto uprostred.

Annie pohladila Austena po pleci. Mala som podozrenie, že medzi nimi to trochu iskrí, no ona sa k tomu nechcela vyjadrovať.

„Kde si bola tak dlho? Už sme si mysleli, že neprídeš," obrátila sa ku mne ako prvá Ivy.

„Len teraz sme sa vrátili z chatky."

Mala som za sebou dosť náročné leto. Rodičia si to nezorganizovali najlepšie a malý brat Derek akosi ostal na mne. Tak sme väčšinu času trávili na chate. Nechcel byť doma, tvrdil, že sa tam nudí. Nebolo to s ním k vydržaniu.

Našťastie mal na chate kamaráta, dieťa jedného zo susedov, tak sa aspoň trochu dokázal zabaviť a ja som si mohla čítať a trochu oddychovať na našom malom lehátku.

No aj tak som mala pocit, akoby leto uplynulo až príliš rýchlo a ja som takmer nič nestihla.

Rodičia si to však konečne aspoň v závere prázdnin dokázali zariadiť a sľúbili mi, že brat bude s nimi, že tieto posledné dva týždne prázdnin budú len moje.

Podala som papier Annie, ktorá si zasunula vlasy za ucho a šiltovku potisla viac do čela.

„Estelle, to vyzerá pekne, dala si si na tom celom záležať, ale ako presne to myslíš?"

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla ústami. Všetky oči sa upierali na mňa a to som nemala rada, no ak chcem dosiahnuť svoje, mala by som to vydržať.

„Nuž, myslela som, že by sme si mohli zaspomínať na staré časy. Pamätáte sa, ako sme sa počas filmov hrali na postavy z Harryho Pottera? No vtedy sme boli len deti, teraz to môžeme posunúť na vyšší level. Mám tu aj nejaké fotky pre pripomenutie."

Zamávala som mobilom.

No Annie rýchlo zoznam pustila do stredu stola.

„Prepáč, ale ja na toto fakt nemám čas, musím sa sústrediť. Chcem si ešte po večeroch skôr zahrať len pouličný hokej. Čoskoro začne škola, budeme mať profi tréningy, chcem si to ešte užiť," ozval sa Austen ako prvý.

Po jeho vyhlásení nastalo napäté ticho. Cítila som, ako sa mi začali triasť ruky.

S nádejou som pozrela na Annie. Vždy sme Harryho Pottera spolu donekonečna rozoberali. Prešli sme takmer každú teóriu, ktorú sme našli. A takisto aj Ivy. My tri sme boli nezastaviteľné. Aj keď to už nie je rovnaké ako predtým, verila som, že teraz, keď svet Harryho Pottera znovu ožíva, vrátime sa k tomu.

„Prepáč, ale ja chodím pozerať, ako Austen hrá. Tiež si asi nenájdem čas..."

Srdce mi pokleslo.

„Ivy," hlesla som ticho. „Ani tebe to nepripadá ako dobrý nápad?"

Viem, ako sa tvárila, ale dúfala som, že ma podrží.

„Nie, prepáč, ale pomáhame teraz mame v obchode a dokončujem ten obraz na súťaž v digital arte."

„Aha, jasné, to chápem," cítila som, ako mi horia líca.

Naozaj nemajú chuť. Vážne? Veď sú to tie najlepšie spomienky, ktoré sme spolu ako partia mali. Tak veľmi som dúfala, že si ešte zahrám Hermionu. Kedysi sme tým trávili väčšinu leta. Hrali sme sa tak aj u nás na chate. Aj v záhrade, keď som bola na návšteve u niektorého z nich.

„Ryan?" hlesla som ticho, hlas mi pomaly slabol.

„Prepáč, ale ja hrám s Austenom. Som kapitán, nemôžem ich sklamať. Okrem toho som dúfal, že skôr vyrazíme von, teraz keď máme viac času. Radšej by som šiel na nejaké tie dobré party a festivaly, ktoré ešte môžeme stihnúť."

„Iste, to chápem."

Síce som nebola párty typ, no plánovala som sa pridať.

„Možno neskôr počas roka si nájdeme čas," navrhla Annie hlasom, ktorý skôr znel, akoby chcela aspoň čiastočne zmierniť moje poníženie.

Tvár mi horela a sadla som si späť, celá nešťastná, so zvesenými plecami. Naozaj som myslela, že sa potešia. Veď ešte minulý týždeň sme rozoberali ten nový seriál. To, aké to bude. Myslela som si, že sa chcú vrátiť do sveta Harryho Pottera. Už som si objednala aj novú chrabromilskú uniformu, väčšie číslo, z tej predchádzajúcej som už vyrástla, a dúfala som, že presvedčím aj ostatných. Naozaj som tomu pevne verila.

Prišla čašníčka a ja som si objednala mliečny kokteil, na ktorý som vôbec nemala chuť. Len som tam sedela a sledovala, ako sa rozprávajú o prázdninách.

Približne po pätnástich minútach sa stretnutie rozpustilo. Akosi sa mi podarilo zničiť atmosféru a všetci sa postupne rozchádzali. Len ja som tam sedela ako na horúcej stoličke a chystala som sa vziať ten prekliaty zoznam zo stola.

Vôbec som s tým nemala začínať. Som ako malá. Naozaj.

Ruka sa mi triasla, keď som zrazu začula hlas.

„Ja by som si zahral, síce si ma neoslovila, ale rád by som to skúsil."

Až teraz som si uvedomila, že je tu aj on – Griffin. V podstate nový člen našej partie, ktorý sedel celkom na kraji. Je to Ryanov kamarát, dosť tichý, veľmi sme sa spolu doteraz nebavili. Nevyrástol s nami, no pozná ho z hokeja, tak ho priviedol.

„Ty?" hlesla som ticho a ruka so zoznamom mi zastala uprostred cesty.

„Áno, ja. Viem, že sa veľmi nepoznáme, ale som tiež veľkým fanúšikom Harryho Pottera. Vlastne to jediné mi pomáhalo, keď sme sa s rodičmi často sťahovali."

„Nechceš aj ty hrať hokej s chalanmi?"

„Nuž, stále si nie som istý, či by som s tým mal vôbec začínať. Nemal som čas sa nikde usadiť, okrem toho som mal len šťastie začiatočníka. A teraz cez prázdniny chcem trochu zvoľniť."

Prikývla som. Griffin vyzeral byť milý, necítila som v jeho pohľade ani náznak pohrdania. No je to pekný chalan a ja sa pri takých cítim, akoby som sa mala každú chvíľu prepadnúť pod zem. Vôbec neviem, ako s nimi hovoriť.

„A akú postavu by si teda chcel hrať?" opýtala som sa ticho. Sama som nemohla uveriť tomu, že som s niečím takým vôbec polemizovala. Iste, chcela som to hrať bezpečne s ostatnými. Jeho ani nepoznám, neviem, čo od neho čakať. No snaha zmierniť sklamanie, ktoré mi sťahovalo žalúdok, zrejme bola silnejšia než strach.

„Chcel by som byť Tom Marvolo Riddle."

„Aha."

Pravdupovediac, s tou postavou som nepočítala. Moji kamaráti boli prevažne na strane, ktorá si postavu Voldemorta ani jeho mladšie ja neobľúbila. A ja som sa pred nimi aj zdráhala priznať, že ma svojím spôsobom priťahujú aj poviedky, v ktorých sa objavil on. Ten, koho netreba menovať.

„To je zaujímavé. Ja by som teda chcela byť Hermiona Grangerová," dostala som zo seba po chvíli, keď na mňa len hľadel a ja som cítila, ako mi líca horia od hanby.

„To je pekné, tiež by sa mi to páčilo. Je to jedna z mojich obľúbených postáv."

Usmiala som sa, aj keď nie celkom prirodzene.

„Ale myslíš to vážne? Naozaj by ťa to bavilo?"

„Áno, ešte som to neskúšal tak, ako ste to zrejme robili vy, ale viem sa prispôsobiť a rád skúšam nové veci. Okrem toho svet Harryho Pottera pre mňa nikdy nebol obyčajný."

Podala som mu zoznam. Videla som, že vybral pero, ktoré mal v batohu – vždy pripravený, to sa mi páčilo – a napísal meno svojej postavy na spodok zoznamu.

„Nuž, možno sa aj ostatní pridajú. A ak aj nie, nevadí, zahráme si len my."

Nemala by som. Asi skutočne nie.

Čo ak to potom použije proti mne alebo sa mi bude smiať?

No tak veľmi som si chcela zahrať. Celý čas mi to cez prázdniny nedalo pokoj.

„Tak dobre, môžeme to skúsiť," stále som ešte trochu váhala, ale ak to najprv skúsime len online a nebude to fungovať, tak to skrátka necháme tak.

„Vytvoríme si nové profily, ty ako Tom Riddle a ja ako Hermiona. Čo keby sme skúsili najprv alternatívu, kedy by Hermiona našla Tomov denník? Povedzme, že to posunieme do piateho ročníka, aby nebola až taká malá..."

„To znie rozumne, skúsime to..."

Vytvorili sme si profily priamo v tej kaviarni a vzájomne sme si jeden druhého pridali.

„Aj ja už budem musieť ísť, sľúbil som, že pomôžem otcovi, ale dnes mám voľný večer."

Prikývla som. Stále nervózna z toho, čo som urobila a aké to môže mať dôsledky.

No keby to náhodou šlo dobre, môžeme sa aj niekde stretnúť, najlepšie na našom starom mieste, kde sme sa predtým s kamošmi hrali na Harryho Pottera.

No to bola ešte hudba budúcnosti a vôbec som nevedela, či sa dostaneme až k tomu. Možno vôbec nie.

Ak sa mi nebude páčiť niečo, čo napíše, dám mu to jasne najavo. Presviedčala som samu seba.

No to, že chce hrať práve Toma, a ešte k tomu chalan ako on, ma skutočne lákalo. Je taký tajomný. Vlastne o ňom takmer nič neviem. A to ma trochu priťahuje tiež.

Sadla som si k bazénu s novým časopisom, ktorý som cestou kúpila. Predpokladala som, že tak či tak vyrazíme večer von. Ak chcú chodiť na také akcie, tak sa pridám, len som dúfala, že sa neprepadnem pod zem, keď niekto spomenie tento môj prešľap.

Derek je s našimi v zábavnom parku, tak som mala dom len pre seba. Dala som si studený nápoj, ochladzovala som sa pri bazéne. Teploty boli stále dosť vysoké. Klíma všade bežala naplno.

Susedina mačka, ktorej som dala meno Minerva, sa vyvaľovala na druhej strane, zrejme celkom omámená tými teplotami.

Vzala som do rúk mobil. V tieni som si to mohla dovoliť bez toho, aby som sa uvarila, a len som sledovala siete. Spolužiačky sa už vrátili z prázdnin, každý postol kopu fotiek. Lajkovala som, čo som považovala za zaujímavé. A prešla aj veci týkajúce sa našej partie.

O tretej, keď som si dala zmrzlinovú tortu, písala mi Annie.

„Si v pohode?"

Ja: „Prečo by som nemala byť."

Annie: „Nevyzerala si dobre, no nechcela som ti nič hovoriť pred chalanmi, aby na to zabudli. Nechcem, aby bolo dusno, keď pôjdeme von."

Znovu som pocítila bodnutie viny. Pokazila som atmosféru tesne pred koncom prázdnin. Počas tých najlepších dní. Naši rozbiehajú nové podnikanie, brat bol prevažne na mne, tieto dni som si mala skutočne užiť a namiesto toho som všetko zničila.

Srdce mi zovreli chladné obruče.

Mali mi povedať, že už nechcú hovoriť o Harrym Potterovi. Kvôli mne to predsa nemusia robiť.

Ja: Máš pravdu, asi som to zbabrala, mrzí ma to.

Annie: Nie, nič si predsa neurobila. Len nie sme už takí nadšení ako predtým.

Z nejakého dôvodu som cítila takmer fyzickú bolesť, že to tak je. Ale čo nás potom udrží pokope? Ostane naše priateľstvo vôbec také ako predtým? Najčastejšie sme sa bavili o Harrym Potterovi. Robili sme aktivity s tým spojené. To ostatné prišlo až potom. A ja vôbec nie som športový typ ako tí ostatní.

Čo ak im už nebudem dosť dobrá?

Annie: Hlavne sa kvôli tomu netráp, nič sa nedeje. Naozaj. Ja som s tým v pohode. Nebudeš plakať, však nie?

Ja: Nie, isteže nie.

Na líci som pocítila dotyk sĺz. Fakt neznášam to, že som tak citlivá. Ale neviem si pomôcť.

Annie: To som rada, mrzelo by ma, keby si kvôli takej hlúposti plakala. Zajtra sa predsa vidíme. Dnes nech si zahrajú hokej a zajtra sú už naši.

Ja: Jasné...

Hruď sa mi prudko otriasla.

Hlúposti? Ja sa cítim tak v bezpečí, keď uniknem do sveta Harryho Pottera. V tomto svete som len obyčajná. Oni sú talentovaní. Hrajú hokej, venujú sa umeniu, Ivy je fashion influencerka a tanečnica. Ja som len ich kamarátka, ktorá má rada Harryho Pottera. To ich doteraz spájalo so mnou.

Utrela som si slzy a dopísala som:

„Uvidíme sa zajtra, neboj sa, budem okej. Celkom v pohode."

Zavrela som mobil a snažila sa zastaviť ten pocit. Ten stiesnený pocit, ktorý mi zvieral hruď.