Potterheadka 2. kapitola

 „Ahoj, sestra!“ Derek bežal ku mne cez čerstvo pokosený trávnik. Zase prešiel cez susedovu časť z druhej strany. Dúfala som, že sa pán Roberts nebude kvôli tomu hnevať.

„Ahoj, drahý, tak ako si sa mal?“ prijala som jeho pevné objatie. Teraz má také obdobie, keď objíma rád ľudí, dokonca aj cudzie deti. Mama z toho nie je veľmi nadšená a nanešťastie ani niektoré z tých detí. Dokonca mi povedala, že ho to mám odnaučiť, ak sa bude chcieť často objímať, no ako som len mohla odolať tomu jeho sladkému pohľadu.

Okrem toho som mu obliekla slizolinský komplet, zelené kraťasy a tričko s malým hadom.

„Veľmi dobre, všetko sme skúsili.“

Pohladila som ho po vlasoch a posadila vedľa seba.

„To som veľmi rada.“

„A dal som si aj cukrovú vatu. Mala si byť s nami.“

Možno áno, možno som radšej namiesto toho prekliateho stretnutia mala byť s rodičmi. Ešte som si mala premyslieť, či kamošom predstaviť tú RPG hru. No teraz sa to už nedalo vrátiť späť, len sa zmieriť s následkami a dúfať, že si ma nebudú doberať.

„Tak ako to dopadlo?“ opýtal sa ticho.

Povedala som mu, čo chystám, a jemu to samozrejme pripadalo úžasné.

„Prídu sa dnes hrať?“

„Nie, dnes sa hrať neprídu. Presvedčila som len Griffina, ale ani ten dnes ešte nepríde. To by bolo skoro, len sa budeme hrať online.“

„Aj to je dobré, ale prečo neprídu ostatní?“

„Asi sa im nechce. Chcú byť radšej na hokeji.“

„Jasné, aj ja by som šiel. No ocko chce ísť ešte na bicykle.“

Obdivovala som energiu nášho malého. On sa len tak nezastaví.

„Ideš aj ty?“

„Vieš čo, dnes radšej nie, braček, budem v domčeku pripravovať nejaké veci.“

„A budeš zas pozerať Harryho Pottera?“ opýtal sa.

„Ešte neviem, možno.“

Jemne som vstala a pozrela napravo. Rodičia prichádzali. Matka mala tú svoju športovú tašku a otec ju objímal okolo pliec. Dnes mali očividne dobrú náladu. Napätie medzi nimi zmizlo.

„Zlatko, jedla si?“ opýtala sa ma mama.

„Jasné, mami, neboj sa.“

Otec si ma tiež skúmavo premeral.

„Tak čo partia? Všetko ok?“

„Jasné, oci.“

Derek síce pokrútil hlavou, no ja som ho jemne pošteklila po chrbte. Strhol sa.

„Idete dnes na nejakú párty?“ opýtal sa s hlasom kontrolovaným a pokojným, bezpochyby preto, že mu mama povedala, aby si zvykol na myšlienku, že som už vyrástla a nebudem toľko času tráviť doma ako predtým, keď som sa len zahrabávala do kníh.

„Dnes nie, možno zajtra, uvidí sa, ale nič veľké,“ ubezpečila som ho ticho.

Štvalo ma, že napriek tomu, že som nikdy neurobila nejaký extra veľký problém a chodila som vždy včas, mi neverí.

„Jasné, v poriadku, ak dodržíš pravidlá, všetko bude fajn,“ uzavrel s trochu sileným úsmevom. Očividne si na túto skutočnosť, že párty sa postupne stávajú dospelejšími, bude zvykať.

Prikývla som takisto s trochu napätým úsmevom v tvári. Akoby som niekedy nedodržiavala pravidlá. A akoby o mňa bol až taký záujem, že by sa mal báť, že ma niekto ukradne. Nič z toho nie je pravda.

Chalani si ma prevažne nevšímajú, teda bavia sa so mnou len naši z partie, ale aj to nie romanticky. Myslím si, že Austenovi sa tak trochu od začiatku páči Annie. Aj keď to odmieta priznať, no minule s ňou na tom festivale teda poriadne tancoval.

A Ivy, tá je zatiaľ nezávislá a drží sa predstavy, že jej nikto, a už vôbec nie nejaký chlap, nebude rozkazovať.

Ryan myslí skôr na hokej a svoju kariéru. Nemá stálu priateľku a väčšinou je s nami.

Ja ani neviem, či chcem, aby si ma niekto všimol. Bojím sa, ako tá osoba zareaguje na moju záľubu. Už teraz mi je jasné, že to asi nebude také jednoduché, ako som si pôvodne myslela.

Moju partiu už Harry Potter nezaujíma a ja som ostala sama. A čo ak to odsúdi aj chlapec, ktorému by som sa mohla páčiť? To by pre mňa bola ďalšia rana, niežeby sa niečo také stalo.

Som úplne nezaujímavá, nemoderná a obyčajná. Ani sa poriadne nemaľujem. Len raz som si dala tmavšie očné tiene, keď som sa skúšala vžiť do postavy Bellatrix. No to sa mi zdalo príliš temné, tak som sa vrátila k Hermione.

Kým som ja uvažovala o všetkých tých veciach, ktoré ma nemilosrdne tlačili do hlavy, otec vošiel do domu a brat zakričal: „Zmrzlina!“

Vstala som a šla som sa pozrieť do záhradného domčeka. Prešla som cez lesík až k hranici. Vybrala som z vrecka kľúč a otvorila náš malý domček.

Pred pár rokmi som sa bála, že ho sused nechá zbúrať, je trochu sporné, komu patrí lesík. No dohodli sme sa a on mi ho nechal. Aj keď je dosť blízko jeho pozemku a pôvodne nechcel, aby sa tam nachádzal, a považoval ho za prebytočný.

No môj referát o tom, čo tam chcem urobiť, mu pomohol zmeniť názor. Odvtedy je môj.

Prešla som obdivným pohľadom po tmavej pohovke so slizolinskými vankúšmi.

Nad ňou je miesto na gobelín, teraz tam visí slizolinský. A vzadu pri gauči je veľká kovová truhlica, ktorú som našla na povale nášho domu. Sú v nej ďalšie rekvizity a dekorácie, ak by som chcela zmeniť atmosféru.

No tento mesiac som si vybrala slizolinskú výzdobu. Na stolíku som mala položené aj rekvizity – Riddleov denník a slizolinský medailón. Teta mi na Vianoce darovala aj diadém Bystrohlavu, tú originálnu repliku, drahšiu verziu. Mala som ho položený v krabičke celkom navrchu.

Sadla som si a našla v gauči zabodnutý ovládač. Náš sused prednedávnom menil telku a tú starú, trochu menšiu, už nechcel, no mne sa aj tak zdala dosť veľká, a keďže bola ešte funkčná, tak mi ju prenechal. Len tak.

Dokonca mi ju nainštaloval aj sem na stenu a vyriešil aj prísun elektriny do domčeka. Odvtedy je domček plne funkčný a už tu môžem tráviť aj večery, ak mám dosť toho rodinného hluku, alebo ak našim prasknú nervy a o niečom sa začnú hádať. V poslednej dobe je tých hádok viac.

Vzala som do ruky aj scenáre, ktoré som pripravila na naše hry. Bolo ich takmer tridsať a všetko zbytočné. Povzdychla som si a odložila som ich nabok.

Pustila som si Potterovu chvíľku. Môj obľúbený videopodcast zo sveta Harryho Pottera. Plný aj konšpiračných teórií a odporúčaní na dobrú fanfiction.

Tom Marvolo Riddle:

„Ahoj, Grangerová.“

OMG. Už som si myslela, že na to zabudol. Bolo už dosť neskoro a ani som neverila, že to skutočne bude znieť tak dobre.

Posunula som sa viac dopredu a vyložila som si nohy na gauč. Čo mu mám odpísať? Zrazu mám hlavu celkom prázdnu. Srdce mi bilo ako o závod. Napokon som sa odhodlala.

Hermione Granger:

„Ahoj, Tom Marvolo Riddle. Z akého obdobia pochádzaš, ak sa smiem opýtať?“

Prstom som si prešla po perách a preložila som si nohy do pohodlnejšieho postoja.

Tom Marvolo Riddle:

„Sám si kladiem tú otázku. A to veľmi často.“

Hermione Granger:

„Máš zmysel pre humor, Tom. To sa mi páči. No keďže chceš ostať taký tajomný, len to viac prebúdza moju zvedavosť.“

Sakra, je celkom dobrý. Vlastne lepší, než som si predstavovala, že bude. Napriek chládku v chatke, ktorý som tak veľmi obľubovala počas letných mesiacov, niet nad tieň stromov, som pocítila priam neodolateľné teplo. Moje vizualizácie zo sveta Harryho Pottera boli živé. Doslova som si vedela predstaviť, že v ňom žijem. No nikomu som o tom nepovedala. Ani kamarátom.

Tom Marvolo Riddle:

„To ty prebúdzaš moju zvedavosť. Chcem vedieť všetko o osobe, ktorá našla môj denník.“

Znovu som pocítila príjemné šteklenie v brušku. Páčilo sa mi to, akým spôsobom mi písal. Znelo to ako fanfiction, ktorú by som si rada prečítala a ešte radšej bola jej súčasťou.

Hermione Granger:

„Ja vlastne nie som ničím výnimočná. Len bežná študentka. Piaty ročník, Rokfort.“

Trochu som sa stiahla. Nemôžem predsa s „Tomom“ hovoriť celkom narovinu. To by nefungovalo.

Tom Marvolo Riddle:

„Tak opatrná… a všetko, len nie bežná.“

Sakra, v jeho podaní to znelo takmer ako flirtovanie. Aj keď som si nebola istá, či to mám tak vnímať. No bol to môj sen takto hrať Tomione, aj keď jemu to rozhodne nepoviem, že to takto chcem vnímať. Nie každý má rád tento pár. No on teda vyzerá, že by sa s tým zmieril. Ale rozhodne nechcem nič riskovať.

Hermione Granger:

„Ďakujem za kompliment, pán Riddle.“

Teplo sa ešte viac znásobilo. Teda Griffin. Je fakt nadaný. To som nečakala.

Tom Marvolo Riddle:

„Poďakovanie bolo prijaté. Ale teraz vážne. Čo máš najradšej, Grangerová?“

Znovu som si prešla prstom po perách. Zdali sa mi trochu suché. Siahla som do vrecka a dala som si jahodovú pomádu. Na chvíľu som pocítila, ako mi telom prechádza ten sladký pocit. Najlepšia pomáda na svete, pomyslela som si a písala som ďalej.

Hermione Granger:

„To je ťažká otázka. Myslím si, že mám rada viacero vecí. Ale najradšej asi ten pocit, keď zistím, že niečo viem. Niečo, čo ostatní nevedia. A takisto aj svojich priateľov.“

Predstavila som si našu partiu. Naše spoločné stretnutia. Bez nich by som sa cítila veľmi osamelá. Ktovie, či by som sa dokázala presadiť medzi takými skvelými deckami, keby som to bola len ja. Keby nás nespojil svet Harryho Pottera, zrejme by si moju existenciu ani nevšimli.

Hermione Granger:

„A ty, Tom… čo najviac fascinuje teba?“ 

Vedela som, čo by povedal, keby bol úprimný, no bolo mi jasné, že aj on bude hrať na istotu. Netrpezlivo som čakala na odpoveď.

Tom Marvolo Riddle:

„Vlastne je to jednoduché. Stačí jedna kliatba, jedno kúzlo – a viem, že som výnimočný. Stačí jedno zviera, ktoré ma poslúchne, a svet je hneď krajší.“

Niekto zaklopal. Strhla som sa, akoby som urobila niečo zlé.

„Vstúpte!“

Rýchlo som napchala mobil pod deku. Bol to reflex, ani neviem prečo.

„Prepáč, že ťa vyrušujem,“ počula som hlas nášho susedasuseda, pána Robertsa.

Šla som otvoriť dvere. Stál tam vo svojich pracovných nohaviciach a vyžaroval nezameniteľnú auru sympatie.

„Tak ste sa už vrátili. To je dobre. Bolo tu veľmi ticho,“ skonštatoval priateľsky.

Keď sa prisťahoval do domu po svojej starej mame, myslela som si, že bude prísny a upätý ako ona, ale on bol celkom fajn. Na dospelého teda viac než fajn.

„Tak skoro sa nás nezbavíte,“ skonštatovala som pobavene.

Aj on sa usmial.

„To rád počujem. Tak si si to tu znovu vyzdobila tentoraz na… slizolinské farby?“

Prikývla som.

„Zmena je život, ale Chrabromil je stále môj favorit.“

„To nepochybujem. Dievča ako si ty by bolo bezpochyby zaradené do Chrabromilu. Tak nič, ja už pôjdem, nebudem ťa rušiť. Som rád, že sme sa pozhovárali.“

„Ja tiež, pán Roberts.“

Sledovala som, ako odchádza smerom k svojmu pozemku. Vrátila som sa späť na gauč. Je fajn, ale príliš dospelý na to, aby sme nadviazali viac než zdvorilostný vzťah.

Otvorila som mobil a odpísala Tomovi.

Hermione Granger:

„Na to sa ťa určite spýtam viac neskôr, Tom. Si zaujímavý chlapec, to je jasné. No rada by som vedela aj to… čo ťa na Rokforte nezaujalo?“

Tom Marvolo Riddle:

„Metlobal, drahá Hermiona… Nechápem to naháňanie sa za zlatou strelou. Zbytočné plytvanie časom. Ale skutočne ma zaujíma, ako si na tom ty.“

Teda vie aj to, že Tom údajne nemal rád metlobal. To je fakt dobré. Asi ho študoval viac, než som čakala.

Hermione Granger:

„Plesy a večierky. Chodím na ne a niekedy sa aj bavím, ale inokedy by som radšej uprednostnila pohodlné kreslo a dobrú knihu.“

Odoslala som to. Pripadalo mi to ako celkom fajn odpoveď. Taká knihomoľská.

Tom Marvolo Riddle:

„To znie príjemne. Tiež si to viem veľmi živo predstaviť. Ten pokoj… to sústredenie. Hovoríš mi z duše. Knihy a pokoj od zbytočného hluku a požiadaviek ostatných.“

„Estelle!“ počula som, ako ma vonku volá mama.

Povzdychla som si.

Hermione Granger:

„Budem už musieť ísť, Tom. Volá ma profesorka McGonagallová.“

Tom Marvolo Riddle:

„To je v poriadku, budem tu na teba čakať, Hermiona.“

Srdce mi vynechalo úder. To, akým spôsobom to povedal. Znelo to tak úžasne, akoby sme sa na Tomione skutočne hrali podľa mojich predstáv. Vôbec sa mi nechcelo, no mamin hlas znel tak naliehavo.