Potterheadka 3. kapitola

 Ráno som si v posteli otvorila Instagram. Nezvyknem takto skoro ráno scrollovať. Len keď som nervózna alebo ma čaká niečo dôležité a potrebujem prísť na iné myšlienky.

To tentoraz som urobila zo svojho pravidla výnimku.

Našla som si Griffinov profil. Pridala som si ho už keď začal chodiť von s našou partiou, no nijak zvlášť som si ho nepozrela. No po včerajšku som chcela nášho pána tajomného poznať bližšie. Hlavne preto, že hral Toma Riddla skutočne výborne. Až som mala zimomriavky.

A nielen to.

Na chvíľu som si znepokojene pretrela čelo. Okrem toho, prečo by som si ho nemohla preveriť? Viem o ňom fakt málo. Viac informácií nezaškodí. Aj keď som si od toho nič mimoriadne nesľubovala.

Prešla som na začiatok jeho profilu. Na krátky popis, ktorý tam mal, a jednotlivé kategórie.

„Bojuj až do konca. Skóruj nemilosrdne.“

Niečo, čo sa dalo očakávať od hokejistu, no to, ako sa naposledy vyjadril, ma priviedlo k myšlienke, že si sebou teraz vôbec nie je istý.

Ale žiadne zmienky o jeho vzťahu k Harry Potter fandomu. Klikla som na prvú kategóriu – hokej. Našla som tam fotky s tromi klubmi, v ktorých hral. S rozostupom pár rokov. Zdalo sa, že neklamal, keď hovoril, že sa často sťahovali.

Posledná bola s tým naším, ale tváril sa tam akosi až príliš prísne, možno až smutne. A nebol vôbec v popredí ako na tých ostatných. Očividne sa mu to ďalšie sťahovanie veľmi nepáčilo a celkom som ho chápala. Sťahovať sa trikrát možno neznie tak hrozne, no muselo to byť ťažké – po tom, ako si už skutočne navykol na kamarátov a vytvoril väzby, zbaliť veci a odísť.

Možno preto sú jeho oči aspoň navonok také chladné a drží si skôr odstup a nesnaží sa byť v popredí.

Prešla som do časti game streaming. Tam boli krátke videá týkajúce sa jeho účtu. Očividne je streamer a dosť ho to baví. Aspoň tam bola zmienka o Harrym Potterovi. Zdá sa, že hral Hogwarts Legacy. No aj tak si očividne dával pozor, aby neznel príliš nadšene.

Počula som, ako Derek v kuchyni niečo kričí. Bolo mi jasné, že sa už zobudil. A ja som už pomaly začínala byť hladná. Okrem toho som chcela vstať skôr, aby som sa pripravila do kníhkupectva. Dnes sa pozriem, či nedostali nové repliky, prípadne nejaké knihy. Kupujem si aj e-knižky, ale vo svojom domčeku mám radšej tie papierové. Mám z nich autentickejší pocit.

Klikla som ešte na kategóriu Len život. Zastavila som sa na jeho fotke na pláži. Bol tam len v plavkách. A rozhodne sa bolo na čo pozerať. Hokej ho vyformoval dobre, pohľadom som prešla po jeho hrudi. A akurát takej, že vo mne vyvolávala príjemné šteklenie v podbrušku.

Zväčšila som fotku, aby som si ho prezrela bližšie. No potom som uvidela, že Sarah zverejnila novú storku. Muselo sa to stať už včera, no bola som taká zaujatá naším chatom, ktorý pokračoval až do neskorých hodín, že som si ani nevšimla, že niečo postla.

"Dnes večer narodeninová party. Pozvaní ste všetci z našej triedy + špeciálni VIP hostia 😉“

To bude rozhodne niečo, na čo naša partia pôjde. To mi bolo už teraz jasné. No znamenalo to, že si musím vybrať nejaké fajn šaty. Niečo, v čom nebudem vyzerať ako totálny lúzer.

Sarah nie je dvakrát milá. Patrí k tým dievčatám, ktoré nikomu nič neodpustia. A neviem prečo si zobrala na mušku práve mňa. Aj keď ostatní hovoria, že si to nemám tak brať, že ona je len úprimná.

No musím sa na to dôkladne pripraviť. Ak na mne nájde čo i len maličkú chybu, zas sa do mňa pustí. Tentoraz sa však nenechám vyviesť z miery. Hlavne nie pred Griffinom. To sa mi už nestane.

Odložila som mobil a šla som do kúpeľne. Ostatné veci si pozriem neskôr. Osprchovala som sa a umyla som si aj vlasy. Umývala som si ich aj včera, ale chcela som si byť istá, že sa budú lesknúť a budú vyzerať úžasne.

Na svoje telo som sa radšej ani poriadne nepozrela. Len som sa rýchlo namydlila. V poslednej dobe som so sebou vôbec nebola spokojná. Zdalo sa mi, že ostatné dievčatá po všetkých stránkach vyzerajú lepšie než ja. Aj moje prsia sa mi zdali menšie, než by mali byť.

Potlačila som pocit odporu a rýchlo som dokončila sprchovanie.

Dolu som zišla okolo deviatej. Mama už chystala raňajky, celý mesiac som ich robila ja, tak sa ma tentoraz zrejme rozhodla prekvapiť.

No nemala som dobrú náladu. Ten večierok… čo ak to bude horšie ako naposledy? A čo ak Griffin… Nie, je tu nový, nebude robiť problémy, prešlo mi hlavou, keď som prechádzala okolo našej rodinnej fotky. Držala som tam brata v pevnom objatí. A bola som jeho veľká sestra.

Vtedy som si tak veľmi želala, aby som mala sedemnásť, teraz som mala pocit, že som s týmto želaním mala ešte nejaký čas počkať. Všetci sa zmenili k lepšiemu, okrem mňa.

„Zlatko, lievance sú na stole,“ povedala mi mama oblečená v modrej zástere hneď, ako som vošla do kuchyne.

„To si fakt nemusela, mami.“

„Ale áno, väčšinu prázdnin si sa o tieto veci starala ty, teraz je čas, aby som ťa vystriedala.“

„A otec? Pridá sa k nám tiež?“

„Šiel skoro ráno do firmy, aby stihol ísť s nami do zoo.“

„ZOO! ZOO!“ opakoval Derek. Chcel vidieť malú opičku, ktorá sa nedávno narodila. Zachytil o nej správu na sieťach a stále o nej hovoril.

Pomohla som mame prestierať a sadla som si na svoje miesto celkom napravo, vedľa Dereka.

„Aj ty pôjdeš s nami? Mama mi sľúbila plyšového krokodýla.“

Zneistela som. Derek vyzeral fakt nadšene, ale ja si potrebujem vybaviť veci. Okrem toho, že sa chcem zastaviť v meste, si potrebujem aj pomaly nakúpiť nejaké zošity do školy a možno aj nechať trochu upraviť vlasy. Po lete sa mi môj účes zdá taký obyčajný a zišlo by sa podstrihnúť končeky.

„Vieš, Derek, ja teraz nemôžem, ale popoludní spolu zájdeme do parku.“

„A kam teda ideš?“

„Do mesta, kúpiť si nejaké veci do školy a nové knižky.“

„Dobre, ale naozaj so mnou popoludní pôjdeš a pozrieme si všetky fotky.“

„Áno, iste.“

Jemne som ho objala a nechala ho, aby mi rozprával o tom, aký veľký bude krokodýl, ktorého určite dostane. Potom mama priniesla lievance a sirup. Naložila som si primerané množstvo a zaliala lievance sirupom. Inokedy by som mala výčitky, no teraz potrebujem veľa energie, aby som to všetko zvládla.

No chutili skutočne výborne, po vanilke a len sa tak rozplývali na jazyku.

„Tak si včera videla svoju partiu, ako sa majú?“

„Ale dobre, mami, no vieš… ako zvyčajne.“

„A čo Ryan? Pozhovárali ste sa?“

Trochu som sa zarazila. Minulý rok som jej v slabej chvíli povedala, že sme sa spolu trochu viac bavili, ale nič mimoriadne, a mama si to hneď vysvetlila tak, že sme spolu niečo začali. No bola som len smutná a on bol po ruke. Takmer sa medzi nami niečo stalo, ale len takmer. A ja som sa jej s tým zdôverila. No po prázdninách to akosi vyprchalo, aspoň ja som mala pocit, že sa mi skôr vyhýba. Akoby ma nechcel raniť.

„Ale ani nie, teda len trochu, ale nič mimoriadne,“ snažila som sa pokračovať v jedení a nemyslieť na to, čo si teraz asi Ryan o mne myslí kvôli tej detskej RPG hre, ktorú som neuvážene navrhla.

„Nerob si kvôli tomu starosti, zlatko, určite mu na teba záleží, ale vieš, akí sú chlapci.“

No, tak celkom do nich ešte nevidím, aj keď som si myslela, že viem, že áno. Ale to som radšej plánovala nechať tak. Žiadni chlapci v najbližšej dobe. Nebudem si zbytočne robiť nádeje.

Mám tú hru s Griffinom a to mi musí stačiť. No rozhodla som sa, že o tom radšej nebudem hovoriť s ostatnými. Nechcela som, aby si mysleli, že som ho prehovárala alebo čo a že on sa obetoval.

„Nerob si kvôli tomu starosti, zlatko, určite mu na teba záleží, ale vieš, akí sú chlapci.“

No, tak celkom do nich ešte nevidím, aj keď som si myslela, že viem, že áno. Ale to som radšej plánovala nechať tak. Žiadni chlapci v najbližšej dobe. Nebudem si zbytočne robiť nádeje.

Mám tú hru s Griffinom a to mi musí stačiť. No rozhodla som sa, že o tom radšej nebudem hovoriť s ostatnými. Nechcela som, aby si mysleli, že som ho prehovárala alebo čo a že on sa obetoval.

Do mesta som vyrazila okolo desiatej. Už bolo poriadne horúco, tak som si vzala aj pokrývku hlavy. Asi sa budem zdržiavať len v centre, sú tam dobré ovlažovače a potom si dám zmrzlinu. Nemala by som, ale dnešný deň si o to priam koledoval.

Keď som vystúpila z mierne klimatizovaného autobusu, zaplavil ma pocit tepla. Obliekla som si len kratšiu sukňu a tričko na ramienkach. Premýšľala som aj o kraťasoch, ale tie skončili v práčke, všetky tri páry – tie, v ktorých moje nohy vyzerajú dobre a nie príliš tenko – ktorú plánujeme zapnúť až dnes, a ja som na to úplne zabudla.

Tak mi ostala len sukňa, pokiaľ som sa nechcela úplne uvariť.

Pobehala som po obchodoch. Moje obľúbené kaderníctvo bolo zavreté kvôli dovolenke, tak som sa rozhodla, že to radšej vynechám. Rozhodne som sa neplánovala zveriť do rúk niekomu, koho dobre nepoznám.

Dám si vlasy do chvosta, to bude asi najlepšie, tak či tak bude zrejme dosť teplý večer.

Darček som už mala kúpený, v podstate sme všetci vedeli, že budeme pozvaní, Sarah o tom hovorila cez svoj Instagram už dva týždne predtým. No takmer som na to kvôli všetkým tým povinnostiam zabudla. Nepatrila k mojim priateľom a radšej som sa snažila na ňu nemyslieť.

Tak som šla rovno do kníhkupectva. Pozrela som si nové repliky. Našla som pekný prútik Hermiony Grangerovej, ktorý som sa rozhodla kúpiť. Videla som, že v zľave mali aj prútik lorda Voldemorta, bola tam taká akcia, tak som vzala aj ten. Ešte by sa nám mohol zísť, ak by sme veci posunuli na väčší level.

Nakúpila som nejaké romantické knihy a potom som to uvidela. Harry Potter v novom boxe, všetkých 7 dielov. Doteraz som sa tejto strane vyhýbala, aby som nebola v pokušení si to kúpiť, ale prečo nie. Síce neviem, ako to odnesiem, ale celý ten box aj jeho dizajn sa mi veľmi páčil. Dala som si ho do košíka a zamierila k pokladni.

Bola tam aj plyšová Hedviga vo veľkej krabici. Tú som chcela už dávno, ale nemala som dosť peňazí. Teraz som mala vreckové aj peniaze z brigády. Tak som sa rozhodla, že si kúpim aj tú. Zapadne do môjho domčeka, presne viem, kam ju položím, a aj tá je v letnom výpredaji.

S plnými taškami som vyšla von. Bolo to fakt ťažké a skutočne som si robila starosti, ako sa dostanem k autobusu. A to som nakúpila aj zošity. Niektoré s malou ohnivou strelou, ktoré budem používať skôr doma, a mali aj nejaké so slizolinským motívom, tak som vzala aj tie.

No sadla som si najprv do cukrárne vonku, do prúteného kresla, a objednala som si tri kopčeky zmrzliny do veľkého pohára. Zelené jablko, jahodovú a banánovú. Pomaly som jedla a premýšľala, ako to zvládnem všetko odniesť. Možno si radšej vezmem taxík, nechcem, aby sa mi všetko pokrčilo a polámalo, autobus sebou dosť trasie. No to je z mesta dosť drahé.

No asi mi nič iné neostane. Zaplatila som účet svojou kartou a pozbierala tašky. Fakt boli pekelne ťažké.

Keď som zostupovala po schodíkoch, jedna sa mi vyšmykla a zosypala sa k nohám akéhosi muža.

„Prepáčte,“ hlesla som ticho. Hedviga vypadla priamo k jeho nohám. To je trapas.

„To nič, Estelle, nevadí,“ sklonil sa, aby mi pomohol.

„Pán Roberts?“ Svojím spôsobom bolo príjemné, že to bol práve on. Už vedel o mojej mánii a nijak zvlášť to neriešil.

„Áno, som to ja. Prišiel som kúpiť do železiarstva nejaké súčiastky, no teplo je neznesiteľné, tak som si myslel, že by som si mohol dať zmrzlinu.“

„Tu je naozaj veľmi dobrá, odporúčam,“ povedala som trochu tichým hlasom.

„To rád počujem, no teraz si skôr myslím, že by sa ti zišla pomoc, máš toľko tašiek…“

„Nie, to naozaj netreba…“

„Ale ja si myslím, že áno. Nebudeš sa s tým predsa ťahať, keď aj ja o chvíľu idem domov.“

„Ja si zavolám taxík, naozaj netreba.“

„Nemusíš, ja ti s tým pomôžem, nenechám ťa predsa v problémoch. Na tom sme sa nedohodli.“

„Tak dobre, ale čo vaša zmrzlina?“

„To je v poriadku, nechám to na neskôr,“ vzal z mojich rúk tie najťažšie tašky s knihami a zošitmi.

Zahanbená som šla za ním, skrátka sa nedal zastaviť. Jeho veľké auto parkovalo blízko. Odomkol auto. Naložil mi veci do kufra.

Sadla som si dopredu.

„Ale naozaj ste sa nemuseli obťažovať,“ hlesla som trochu znepokojene.

„Rád to pre teba urobím, Estelle,“ usmial sa a zasadol si na sedadlo vodiča.

Netrvalo dlho a boli sme na ceste domov. Stále som sa trochu hanbila, no on už očividne zabudol na to, že vynechal zmrzlinu. Pustil rádio a trochu si začal spievať.

To ma trochu upokojilo a položila som si ruky na kolená.

„No tak spievaj so mnou,“ navrhol mi.

„Nemám dobrý hlas,“ hlesla som ticho.

„To nevadí, len sa pokojne pridaj.“

Pocítila som, ako sa hrča v hrdle uvoľnila, keď som si trochu zanôtila, a potom sme sa na tom trochu smiali.

Pán Roberts je fajn. Naozaj veľmi fajn.

Netrvalo dlho a zabočili sme k nášmu domu z deväťdesiatych rokov, taký tradičný dizajn. No je to môj domov a vždy sa cítim dobre, keď sa sem vraciam.

Pán Roberts najprv zaparkoval na našej strane.

„Ďakujem vám, naozaj si to veľmi vážim.“

„Rád som ti pomohol, Estelle,“ vyhlásil ticho a zľahka ma rukou štuchol do kolena.

Bol to zvláštny pocit, ani neviem, či dobrý alebo nie.

Vystúpila som a on mi podal z kufra moje veci.

„Mám ti s nimi pomôcť aj do domu?“

„Nie, to nebude potrebné, to už zvládnem.“

Asi by som sa prepadla, keby mi ich pomáhal aj odniesť.

„V poriadku, ako chceš, tak zatiaľ…“

Nastúpil znovu do auta a prešiel na svoju stranu.

„Tak ono nám to dobre začína,“ zavrčala som sama pre seba.

Považovala som za zlé znamenie, že som si nedokázala poradiť ani s obyčajnými nákupmi a ešte aj kaderníctvo bolo zatvorené. No Ivy mi s tými vlasmi niečo urobí. Zavolám dievčatám, aby sme sa popoludní pripravovali u nás.