Potterheadka 5. kapitola

 

Ležala som v posteli. S pokrčenými kolenami, zabalená do prikrývky.

Po párty som spala dlho, aj keď som sa nevrátila až tak neskoro, ako som pôvodne predpokladala. Telo si pýtalo oddych. Hlava však nie.

Mysľou mi znovu prebehol ten moment, keď sa Griffin vrátil a ja som ho celá vystrašená objala. Pevnejšie som zovrela prikrývku.

Nepovedala som mu, čo sa stalo. Len som chcela, aby ma chvíľu držal.

A on to urobil.

Možno si myslel, že je to súčasť našej hry. Možno sa nepýtal zámerne. Ani neviem.

A práve vtedy mi to napadlo.

Mohli by sme sa hrať aj na fanfiction. Na niečo temnejšie, komplikovanejšie. Je na to ako stvorený. Vie byť intenzívny. Vie byť presvedčivý.

Samozrejme, netuším, ako mu to poviem.

Ale musím niečo urobiť, aby som zabudla na tú poslednú chybu.

Vážne som sa dosť unáhlila. Aj keby to bol on, vyzeralo by to zúfalo.

No bol to napokon Daniel…

Uff.

Stále som tomu nemohla uveriť.

Mama dnes ide do firmy, otec s Derekom do mesta. Aspoň to bolo pôvodne v pláne. Bola som rada, že ma nechali dlhšie spať a nevolali ma na raňajky. Po tom včerajšku som to naozaj potrebovala.

Ani neviem, čo budem dnes robiť ja. Teda… možno napíšem Griffinovi. Šlo nám to dobre, mohlo by mi to pomôcť trochu sa rozptýliť.

Pozriem sa aj na net, či sa neobjavila nejaká akcia, ktorú by stálo za to navštíviť. Cez mestskú aplikáciu som si nastavila upozornenia, no včera som sa k tomu vôbec nedostala.

Siahla som po mobile a odomkla ho.

V apke svietilo jedno podujatie, ktoré mi takmer vyrazilo dych.

Putovná výstava Harryho Pottera. Bude celý týždeň, no začína už dnes. Dalo sa tam aj rezervovať lístky.

Srdce sa mi prudko rozbúchalo.

To je ono.

Rezervovala som dve lístky. Len pre istotu.

Navrhla by som to aj našej skupinke, no nechcela som, aby si znovu mysleli, že ich chcem zatiahnuť do nejakej RPG hry. Nechcela som vyrobiť ďalší trapas.

Položila som mobil na nočný stolík.

No Griffin by mohol ísť. To by sa mi celkom páčilo.

Aj keď neviem, či sa odvážim mu o tom napísať. No mohla by som to aspoň skúsiť. On má predsa tiež rád Harryho Pottera. Určite by ho potešilo, keby mohol ísť. Okrem toho povedal, že má teraz dosť času, že to nehrotí ani s hokejom.

Obrátila som sa na chrbát.

Telom mi prechádzalo nepríjemné napätie a byt bol nezvyčajne tichý. Asi už odišli.

Párkrát som sa nadýchla, aby som odohnala ten stiesnený pocit.

Časť zo mňa sa cítila previnilo, že som sa k nim nepridala. Aj keď viem, že mi sľúbili môj vlastný čas. No akosi sa mi možno až príliš páčila predstava byť tou zodpovednou, ktorá sa vždy obetuje.

„Slečna Grangerová, vy ste už hore?“ usmial sa Griffin z obrazovky.

Pocítila som úľavu, že so mnou hovorí ako v tej RPG hre.

Nič nevie. Daniel mu nič nepovedal. Nikto to nesmie vedieť.

„Mám sa veľmi dobre, pán Riddle,“ začala som opatrne. „No viete… chcela som sa vás len opýtať, či by ste dnes nešli na putovnú výstavu Harryho Pottera do mestskej výstavnej haly. Ja osobne si túto príležitosť nenechám ujsť.“

Srdce mi bilo ako šialené.

Odhrnul si vlasy z tváre a trochu si ich upravil.

„Jasné, rád pôjdem, Estelle. Je to dobrý nápad.“

„Vážne? Pochopím, ak nebudeš chcieť.“

„Budem chcieť. Určite si to nenechám ujsť.“

„Hej, bráško, s kým to telefonuješ? Flitrujete?“ zaznel zrazu detský hlas z druhej strany.

„Nie, April. A hovorí sa flirtujete, nie flitrujete,“ opravil ju Griffin vážnym tónom, akoby sa zrazu opäť ozval Tom Riddle.

„Flirtujete,“ zopakovala pomaly. „Znie to lepšie, nemyslíš?“

„Radšej na to ani nemysli,“ odvetil a otočil kameru tak, aby som ju videla.

Mohla byť približne o dva roky staršia ako môj brat. V rukách držala hnedé plyšové zvieratko, ktoré okamžite pritisla ku kamere.

„Pozri, April, toto je Estelle.“

„Ahoj,“ zamávala som jej, snažiac sa potlačiť úsmev.

April mi zamávala späť a celú obrazovku zaplnilo plyšové zvieratko.

„Tak ja už idem, ale neskôr sa ešte pozhovárame,“ prehodila April vážnym hlasom a pevnejšie objala plyšáka.

„Samozrejme, ako len budeš chcieť,“ povedala som a spolu s Griffinom sme sledovali, ako sa za ňou zavreli dvere.

„Máš len ju?“ opýtala som sa ho.

„Nie, ešte dvoch trinásťročných bratov.“

Bolo to prvý raz, čo prezradil niečo o svojej rodine – a aj to zrejme nie úplne plánovane.

„Je zlatá.“

„Ďakujem, som rád, že si to myslíš. Ale niekedy je to s ňou aj ťažké. Videla si toho plyšáka? Bol dosť drahý, ale ona ho skrátka musela mať.“

Zdalo sa, že ho to trochu štve, tak som radšej zmenila tému.

„Tak o ktorej by sme sa teda mohli stretnúť?“

„Nuž… tak asi okolo druhej, čo povieš? Podľa otváracích hodín, aby sme mali dosť času. A potom môžeme chvíľu ostať v meste.“

„To znie dobre. Teším sa.“

„Ja tiež,“ odvetil ticho a pohodlnejšie sa oprel.

Nastalo ticho.

Sakra… a čo teraz?

Len sa na mňa díval a ja naňho. Hlavou mi prechádzalo množstvo nápadov, čo mu povedať, no nič, čo by sa dalo skutočne použiť.

„Nuž… ja už musím ísť offline, tak sa vidíme teda neskôr,“ dostala som zo seba.

Prikývol.

„Jasné, vidíme sa na tej výstave.“

Obrazovka zhasla.

Sakra. Prečo som nemohla povedať niečo super? Niečo, čím by som si k sebe pripútala jeho pozornosť? Prečo som mlčala ako ryba a predlžovala trápne ticho?

Zaborila som hlavu do vankúša.

Som skrátka nemožná osoba. Nemožná.

Darmo som čítala všetky tie časopisy. Nepamätám si z nich nič použiteľné.

Vyzbrojená kraťasmi a krátkym topom som zamierila do mesta. Obula som si sandále, aby sa mi pohodlne chodilo a nebolo mi tak horúco. Keďže sme už dávno prekročili hranicu tridsiatky, vlasy som si dala do vysokého drdola.

Nastúpila som do jedného z miestnych autobusov. Vodičák je až od osemnástky a ani neviem, či si ho budem robiť. Som trochu nervózna z tej zodpovednosti.

Vystúpila som na zastávke tesne pri múzeu. Vzduch takmer horel. Teplota prekračovala únosnú hranicu, no ja som si nemienila nechať pokaziť záver prázdnin.

Rýchlo som prebehla k mestskej výstavnej hale.

Pohľad mi padol na veľký plagát zo sveta Harryho Pottera. Pozoval na ňom spolu so svojimi najlepšími kamarátmi. Ostala som tam chvíľu stáť. Ešte som nešla ku pokladni, snažila som sa zostať v tieni.

Griffin ešte neprišiel a nemohla som mu to ani vyčítať. Vyrazila som skôr, aby som stihla autobus, a ukázalo sa, že som dorazila oveľa skôr, než som pôvodne plánovala.

Tak som si zatiaľ sadla na lavičku pod strom, kde bol aspoň aký-taký tieň, a trochu som sa napila vody.

Pozrela som na mobil. Koľko času ešte ostáva? Už len desať minút. To je fajn.

Trochu som fučala, lebo vôbec nefúkal vietor. Stiahla som sa ešte viac do tieňa. Mala som si vziať tenisovú šiltovku alebo klobúk, no do toho by sa mi zas nezmestil ten vysoký drdol, ktorý som chcela.

Pohľad mi padol na výklad v knihkupectve. Celkom navrchu medzi novinkami svietila kniha:

Potešenie a ako ho dosiahnuť?

Príručka, ako zmeniť život na extatický.

Oči sa mi šokovane rozšírili.

Kedy toto vyšlo? A prečo som si to doteraz nevšimla?

Rýchlo som vošla dovnútra. Vzala som prvú romantickú knihu, ktorá mi prišla pod ruku, a pod ňu som nenápadne zasunula tú červenú.

S miernymi obavami som pristúpila k pokladni. Nebol tam nikto, no aj tak som sa obávala, čo mi na to povie predavačka. Tá sa však na mňa vôbec nesústredila. Len obe knihy naťukala do pokladne a pridala záložku.

„Budete si priať aj tašku?“ opýtala sa.

„A máte aj hrnčeky pri príležitosti Harry Potter výstavy?“ spýtala som sa a ukázala na druhú stranu pultu.

A skutočne tam boli.

„Vezmem si dve slizolinské,“ povedala som ticho.

„Jasné, zabalím vám ich do papiera.“

„To nemusíte.“

„Nechcete predsa, aby sa rozbili…“

Pozrela som smerom k prednej časti obchodu. Pri lavičke ešte nikto nebol.

Predavačka ich šikovne zabalila a všetko mi dala do tašky. Ako vždy som sa nezaprela – keď nakupujem, tak poriadne. Najlepšie tak, aby som to mala ťažké.

Vyšla som von a znovu som si sadla na lavičku.

Tú knihu nesmie nikto vidieť. No rozhodne si ju musím prečítať.

Griffin tam stále nebol a už bolo po druhej. Začala som si robiť malé starosti, no nechcela som mu hneď písať.

Tak som si na chvíľu položila vedľa seba tašku a otvorila knihu.

Tajomstvá tela.

Stálo na prvej strane.

Sebapotešenie ako cesta k objavovaniu vlastného ja…

prečítala som si prvé vety.

„Vedomé vnímanie vlastného tela môže pomôcť lepšie porozumieť emóciám, hraniciam aj potrebám, ktoré si často nevieme pomenovať. Nejde o výkon ani očakávania, ale o ticho, pozornosť a rešpekt k sebe samej. Sebapoznanie začína tam, kde prestávame cítiť hanbu.“

No teda… takto som nad tým nikdy nepremýšľala.

Začítala som sa do prvej strany.

„Zdá sa, že usilovne študuješ skutočne zaujímavé veci, Estelle,“

ozval sa za mnou hlas.

Strhla som sa. Kniha mi vypadla z rúk a dopadla otvorená presne na strane, kde bol anatomický nákres s popisom klitorisu.

Rýchlo som ju zdvihla a hodila do tašky.

Daniel sa len smial. Bol tou poslednou osobou, ktorú som tu čakala.

„Máš nejaký problém?“ zaznel ďalší hlas.

Griffin.

„Nie, isteže nie,“ Daniel nedbanlivo pokrčil plecami a opustil bojové pole.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Griffin. V hlase mu zaznieval chladný hnev.

„Ale áno, len ma trochu vystrašil.“

Z toho Daniela ma fakt porazí. Ako je možné, že má vždy schopnosť objaviť sa v tej najmenej priaznivej situácii – hlavne pre mňa?

„To ma mrzí. Prepáč, meškal mi autobus. Chceš už ísť dnu, alebo potrebuješ trochu času?“

„Nie, nepotrebujem. Poďme dnu.“

Verila som, že výstava mi pomôže prepnúť na iné myšlienky.

Po zaplatení na pokladni sme zamierili k dvom študentkám, ktoré rozdávali tematické odznaky. Ja som si vypýtala chrabromilský, Griffin si vybral slizolinský. Bol na ňom malý had a prekvapivo mu veľmi pristal.

Potom sme konečne vstúpili dovnútra a úplne sa ponorili do interaktívnej expozície.

Zastavili sme sa pri expozícii Tajomnej komnaty.

Vzala som do rúk chrabromilský meč. Bola tam scéna, v ktorej som si mohla vyskúšať pár základných ťahov.

„Ako mi to ide?“ opýtala som sa, keď meč trochu neohrabane svišťal vzduchom.

„Celkom dobre,“ usmial sa Griffin. „Môžem to skúsiť s tebou?“

„Iste.“

Postavil sa za mňa a uchopil meč spolu so mnou. Držal ma v provizórnom objatí, jeho ruky viedli tie moje. Bol to zvláštne príjemný pocit, keď sme spolu mávali mečom a hrali tú hru. Smiala som sa a na chvíľu som úplne zabudla na všetko ostatné.

Potom sa objavil bazilisk. Bol skutočne impozantný, no aj tak som mala pocit, že mu nechcem ublížiť. Radšej sme prepli na ďalšiu hru.

Skús hovoriť parselčinou s baziliskom.

Griffin sa pokúsil prečítať výslovnosť podľa pokynov. Znelo to zvláštne a zároveň pôsobivo — a celkom sa aj trafil.

Ja som to skúsila tiež. Podarilo sa mi otvoriť dvere do Tajomnej komnaty a sledovala som, ako sa hady rozplietajú a miznú v tme.

Bol to asi môj najobľúbenejší moment z celej výstavy. A to aj napriek tomu, že tam bolo množstvo zaujímavých vecí — práve na tento okamih som si bola istá, že nezabudnem.

Von sme vyšli až po niekoľkých hodinách.

Sadli sme si k fontáne, kde bol príjemný chládok a konečne sa dalo poriadne nadýchnuť. Na konci výstavy bol stánok s harrypotterovskými sladkosťami, a tak sme si kúpili ľadovú triešť v pohároch vo farbách našich fakúlt.

Chvíľu sme len sedeli, vychutnávali si ju a rozprávali sa.

„Bolo to skvelé,“ povedala som. „Všetky tie veci…“

„Áno,“ prikývol Griffin spokojne. „Bavil som sa. Tie interaktívne hry a kvízy stáli za to.“

Na chvíľu nastalo príjemné ticho.

„Dáme si aj niečo na večeru?“ navrhol.

„Jasné,“ usmiala som sa. „Keď sme už tu.“

Bola som už trochu hladná. Veľa sme chodili, skúšali všetko možné… a hlavne — bolo mi s ním dobre.

Veľa sme sa nasmiali. Rozprávali sme sa úplne prirodzene. Knedlík v mojom krku pomaly ustupoval a konečne som dokázala hovoriť. Aspoň o Harrym Potterovi.

Konečne tu bol niekto, s kým som bez obáv mohla viesť nekonečné diskusie.

Na večeru sme si vybrali malú pizzerku, dosť známu a jednu z tých lepších. Svoju tašku som si položila na sedadlo vedľa seba.

Zachytila som nadpis druhej knihy, ktorú som kúpila.

V zajatí snehu.

V taške som ju nenápadne otočila. Trilógia Horskí muži.

Anna sa počas túry stratí a podarí sa jej dostať k chatke, v ktorej žije…

Zamračila som sa.

Také veci zvyčajne nečítam. Vôbec som si neuvedomila, že je to o niečom takom. No znelo to zaujímavo. Určite si to prečítam, keď som si už dala tú námahu kúpiť ju ako krytie.

„Dáme si jednu veľkú na polovicu alebo dve malé?“ opýtal sa Griffin a pritiahlo to moju pozornosť späť k nemu.

Preletela som lístok.

„Ja by som si dala klasiku. Šunka, syr.“

Usmial sa. „Tú mám rád aj ja.“

„Tak si dajme celú.“

„Ok, v pohode.“

Už som sa skutočne nemohla dočkať, kedy niečo prinesú.