Škola mágie 1: Skutočná čarodejnica 1. kapitola

 Heather

Priniesla som mame všetky formuláre na podpis. Bol to posledný krok k tomu, aby som mohla nastúpiť na Akadémiu. Na tento deň som čakala takmer štyri roky a konečne som dosiahla požadovaný vek, aby som mohla nastúpiť na čarodejnícku školu.

„Zlatko, si si istá, že to mám naozaj podpísať?“

Mama si posunula okuliare na nose. Práve dokončovala veci do práce – nákresy a podklady. Bol to ten najvhodnejší čas, ako jej zabrániť príliš o tom znovu uvažovať.

„Mami, samozrejme, že áno. Okrem toho zajtra je posledný deň na odovzdanie. V škole to už musím mať skompletizované, inak ma nezapíšu do internátu.“

Mama to odkladala už celý týždeň. Chápala som jej obavy, no privádzalo ma to do šialenstva.

„Nechceš si radšej vybrať bežnú strednú školu? Stále nie som pevne presvedčená o tom, že tam patríš. Okrem toho budeš musieť mať aj mentora. Ako ťa môžem len tak zveriť niekomu cudziemu?“

„Nebude to nikto cudzí. Pracuje v škole a každý študent ako ja bude mať svojho mentora, ktorý ho uvedie do čarodejníckeho sveta.“

„Áno, ja viem, zlatko… ale stále si myslím, že to možno nie je vhodné pre teba.“

„Mami, už sme o tom hovorili a sľúbila si mi, že to podpíšeš. Chcem sa stať skutočnou čarodejnicou. Vieš, že tú možnosť dostanem len raz. Ak to zajtra neodovzdám, je po všetkom. Moje schopnosti sa môžu vymknúť spod kontroly, čítala si predsa tú príručku. Bez vedenia sa mi môžu stať strašné veci.“

Musela som jej to pripomenúť, aj keď veľmi nerada – že pečať už postupne prestáva pôsobiť a moje schopnosti sa čoskoro prejavia naplno. Bez ohľadu na to, ako sa rozhodnem, nemôžem uniknúť tomu, kým skutočne som.

V jej očiach sa mihol strach. Pocítila som bodnutie previnenia pri pomyslení, že ju možno zbytočne trápim. No nechcem ublížiť sebe ani jej. Aj to sa stalo niektorým, ktorí túto skutočnosť ignorovali. Väčšina z nich podľa príručky neskončila najlepšie.

„Dobre… tak kde to mám podpísať?“

Podala som jej pero.

„Tam dole,“ poklepala som na príslušný riadok.

Mama konečne všetky formuláre svojím podpisom potvrdila.

Objala som ju a pozbierala papiere. Netušila, aká som teraz šťastná. Pôjdem do čarodejníckej školy. Otvorí sa mi úplne nový svet. Stretnem priateľov, ktorí mi budú rozumieť, a nebudem musieť čeliť možnosti, že ma moje schopnosti pripravia o rozum.

A okrem toho… opäť uvidím toho muža, ktorý ma zachránil.

Toho, ktorý zapečatil moje schopnosti, keď sa začali prejavovať skôr než u väčšiny detí z nečarodejníckych rodín.

Tešila som sa, že práve on bude mojím mentorom. Vôbec som sa nebála nového a neznámeho prostredia. Kým budem s ním, nemusím sa ničoho obávať – tak ako vtedy, keď zabránil tomu, aby som ublížila sebe aj ostatným.

Sľúbil mi, že v novom svete, ktorého predstava ma najprv desila, bude stáť po mojom boku.

Telom mi prešlo príjemné teplo, keď som si spomenula na jeho sľub a na to, ako veľmi upokojil moje počiatočné obavy.

Skontrolovala som, či sú papiere správne podpísané – len pre každý prípad – a vyšla som hore do svojej izby. Veci som už mala zbalené, ostávali len formuláre, ktoré som si plánovala uložiť do ochranného obalu.

Už zajtra vyrazím na cestu. Zanechám za sebou všetko, čo som doteraz poznala. A vrátim sa sem do bežného sveta vyrovnaná a pokojná – bez toho, aby som čelila strachu z ďalšieho výbuchu.

Vzala som do rúk mobil a zavolala Sarah.

„Už mám všetko vybavené. Nechcela by si ísť von?“

„Áno, jasné, že pôjdem!“ počula som hlas mojej najlepšej kamarátky.

Jediné, čo ma mrzelo, bolo to, že ju budem musieť opustiť. Snažila sa mi pomôcť a ja som jej za to vždy bola veľmi vďačná. No budem sa s tým musieť vyrovnať a ísť ďalej.

Cez prázdniny sa tak či tak uvidíme, no bála som sa, že dovtedy sa môže veľa vecí zmeniť.

Oliver McLaggen, môj budúci mentor, mi povedal, že všetko sa zmení, keď prejde prvý rok na škole. Dúfala som však, že Sarah a ja si napriek tomu vždy zostaneme blízke.

Rozlúčila som sa s mamou a vyšla von. Cez plece som mala prehodenú malú kabelku. Mala som na sebe krátke nohavice a dlhšie tričko. Bolo stále dosť horúco, preto som sa ponáhľala, aby som nebola príliš dlho na slnku.

Stretli sme sa v našej obľúbenej kaviarni. Sedela tam a písala si s priateľom. Odišiel na dovolenku s kamarátom, preto bola teraz častejšie na telefóne. Trvalo jej dlhšie, kým si všimla, že som už prišla.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa, aj keď som tušila, že niečo nie je v poriadku. Tvárila sa skutočne nešťastne.

„Ale Jared… asi má inú,“ zvesila plecia a znovu sa pozrela na mobil.

„To ma mrzí,“ prehltla som vetu, že sa to asi dalo čakať. Nikdy naňho nebolo veľmi spoľahnutie a už má osemnásť.

Natiahla som sa cez stôl a dotkla sa jej ruky.

„Uvidíš, bude to dobré. Na strednej spoznáš niekoho lepšieho,“ snažila som sa ju povzbudiť, no netvárila sa veľmi nadšene.

Dlho sme sa spolu rozprávali. O zmenách, ktoré nás čakajú.

Nevie, že idem do čarodejníckej školy. Nikto z našich tunajších známych to nesmie vedieť. Myslí si, že nastupujem na umeleckú internátnu školu mimo mesta – tak, ako som to pôvodne plánovala.

A bolo mi trochu ľúto, že som jej musela klamať.

No kódex je v tomto nemilosrdný. Okrem toho by si aj tak myslela, že som sa zbláznila. Toto bola lepšia alternatíva.

Dlho sme sa spolu rozprávali. O zmenách, ktoré nás čakajú.

Nevie, že idem do čarodejníckej školy. Nikto z našich tunajších známych to nesmie vedieť. Myslí si, že nastupujem na umeleckú internátnu školu mimo mesta – tak, ako som to pôvodne plánovala.

A bolo mi trochu ľúto, že som jej musela klamať.

No kódex je v tomto nemilosrdný. Okrem toho by si aj tak myslela, že som sa zbláznila. Toto bola lepšia alternatíva.

Kto by mi asi tak uveril, že budem študovať na Akadémii svetla, ktorá sa nachádza v Isteri, hlavnom meste takzvanej Magickej ríše Algren?

Ja sama by som tomu neverila, keby som sa nestretla s Oliverom McLagenom, ktorý bol poslaný do nášho sveta, aby zastavil únik mágie spôsobený predčasným prebudením mojich schopností.

Stali sa nepríjemné a nebezpečné veci a ja som ešte nebola schopná ich zvládnuť. To už našťastie patrilo do minulosti.

Pečať, ktorou moje schopnosti znovu uzavrel, mi pomohla všetko zvládnuť a pripraviť sa na nový život. No nie všetci mali to šťastie, že stretli osobu, ktorá im pomohla. Mnohí čelili nepríjemným a temným dôsledkom skoršieho prebudenia moci, kým na to nebola vytvorená príslušná inštitúcia, ktorá vyhľadávala podobné deti. A pomáhala im zaradiť sa do sveta čarodejníkov, ked na to podľa kodexu nastal ten správny čas. 

Domov som sa vrátila až okolo tretej. Ešte sme sa vybrali na vyhliadku, kde sme sa rozprávali o našom obľúbenom romantickom seriáli.

Sarah sa našťastie trochu upokojila a obe sme si sľúbili, že zostaneme v kontakte aspoň cez mobil.

Sociálne siete nebudem môcť používať podľa pravidiel školy, aby nedošlo k náhodnému úniku informácií. Budem sa môcť prihlásiť len na školskú sociálnu sieť, ktorá je povolená.

Správy kamarátkam z bežného sveta však posielať môžem – ak na to budem mať čas, ako mi povedala koordinátorka, ktorá sa u nás zastavila s potrebnými dokumentmi.

Zamierila som radšej rovno do svojej izby. Bála som sa, že ma mama začne znovu presviedčať.

Vďaka tej pečati sa akosi upokojila a sama seba presvedčila, že možno nebude potrebné nič iné, len nechať moje schopnosti uzavreté. Možno sa ešte pohrávala s myšlienkou, že by niekto z nich mohol pečať obnoviť.

No toho som sa desila asi najviac.

Posledné, čo som chcela, bolo, aby mi vzali niečo, čo je mojou súčasťou.

Radšej som potichu vyšla hore do svojej izby a ostala tam až do večere. Dúfala som, že sa mama dovtedy so všetkým konečne vyrovná.

Túto možnosť celkom nezamietli, no nedá sa to urobiť bez môjho výslovného súhlasu – a ja som bez váhania povedala nie.

Chcem objavovať svoje schopnosti. Chcem študovať na čarodejníckej škole.

Mama to zrejme nepochopí hneď, ale keď sa o rok vrátim spokojná a šťastná, verila som, že aj ona prijme to, kam patrím a čo potrebujem.