Nový život 13. kapitola Boj

 „Si si istý, že si v poriadku?" opýtala som sa s obavami.

Tom sa len usmial.

„Je mi dobre."

Posledné tri dni to tak nevyzeralo. Takmer neustále som bola s ním. Ani som nešla na vyučovanie. Profesorom sa to nepáčilo, ale podarilo sa mi ich presvedčiť tým, že urobím nejaké práce navyše.

Nebolo to síce ideálne riešenie, ale nechcela som ho dlho nechať samého. Urobil to predsa kvôli mne.

A ja som sa cítila zaňho zodpovedná viac než kedykoľvek predtým.

„A teraz, keď ťa vidím, ešte lepšie," objal ma okolo pliec a privinul si ma k sebe. Pocítila som takmer neovládateľné teplo. Moje ruky ho jemne pohladili po chrbte.

„Ten nový pocit je tak intenzívny, Hermiona. Úplne iný než som čakal," pošepkal mi a jeho pery sa jemne obtreli o môj krk.

Opatrne som sa odtiahla. Boli sme sami, nemocničné krídlo bolo dnes takmer prázdne. Len vpredu bola jedna študentka, ktorá sa vraj prejedla, ale bola dostatočne ďaleko od nás, aby mohla niečo vidieť, a ani sa jej do toho nechcelo kvôli žalúdočným ťažkostiam.

„Aj ty to tak cítiš ku mne?" opýtal sa ticho.

„Asi áno," hlesla som znepokojene a opatrne som ho trochu odohnala. Nechcela som, aby nás takto dôverne prichytila sestra. Na to som rozhodne pripravená nebola.

„Myslel som si, že to bude hrozné, ale je to celkom príjemné," odvetil ticho a znovu ma zľahka pošteklil, tentoraz po kolene.

Jemne som sa dotkla jeho ruky.

„Som rada, že sa už cítiš lepšie, no je toho ešte veľa, čo sa budeš musieť naučiť."

„Naozaj až tak veľa?" jemne sa ma znovu pokúsil objať a ja som sa opatrne vymanila.

„Myslím to vážne, Tom."

„Ja tiež, samozrejme."

Posadil sa vedľa mňa, tentoraz už vážny, no aj tak mu oči žiarili zvláštnym jasom, akoby bol živší než kedykoľvek predtým. Ten chlad úplne zmizol, keď sa díval na mňa.

Nevedela som, či sa mám tešiť, alebo začať obávať.

Temný pán s citmi... bude to fungovať, alebo sa situácia ešte viac zhorší?

Prišla akási prváčka.

„Volá ťa profesor Slughorn," oznámila mi.

Tom spozornel.

„Čo chce?" opýtal sa.

„Nič dôležité. Vlastne je to prekvapenie, preberieme to neskôr," hlesla som rýchlo a brala som si veci.

Tak konečne si to rozmyslel. Pocítila som bodnutie ľútosti. Zrejme odídem. Inak by ma nevolal, keby nenašiel riešenie.

Ešte raz som sa po odchode prváčky sklonila k Tomovi.

„Kiežby si bol vždy takýto..."

Objala som ho a pobozkala. Držala som sa ho, akoby sme sa už nikdy nemali stretnúť.

Srdce mi praskalo bolesťou.

No vedela som, že som zašla priďaleko, že nie je možné takto pokračovať, čo však nedokázalo celkom zmierniť ten pocit beznádeje, ktorý som cítila.

Všetko bude iné, keď sa vrátim späť.

No napriek tomu, čo Tom urobil, stále je vrah, stále nie sú jeho úmysly čisté.

***

„Ideš s ostatnými k magickému ohňu?“ opýtala sa Olivia spokojným hlasom.

Vymysleli si takú zaujímavú aktivitu. Urobili oheň do pohára a potom si k nemu sadli a rozprávali sa o tom, čo sa im počas dňa prihodilo. Pustilo sa do toho pár dievčat zo Slizolinu.

„Ja neviem, vôbec sa mi nechce,“ odvetila som ticho. Radšej by som sa zahrabala do kníh. Slughorn mi očividne nechce pomôcť, tak sa o to musím postarať sama.

To, čo povedal, nedáva zmysel. Teda v jeho svete možno áno, ale v tom mojom je to len strata času a zbytočná bolesť. Nech sa na to pozriem akokoľvek, nemôže mi to priniesť nič iné.

No čo ak má pravdu? Čo ak to k niečomu bude? To keby som vedela…

„No tak poď, budú tam všetky dôležité dámy,“ prehodila Olivia nekompromisne. „Alebo máš nejaké iné plány?“

Pozrela úkosom na Toma, ktorý sedel pri svojej zvyčajnej partii a práve niečo ticho vykladal McNairovi. Crabbe a Goyle tiež hltali každé jeho slovo, aj keď ktovie, či vôbec rozumeli.

„Nie, nemám.“ Teda po tom poslednom bozku som sa trochu hanbila a rozhodla som sa nechať ho chvíľu dýchať. Nemusíme byť na sebe stále nalepení, to by tak či tak nebolo zdravé.

Nech si len užije večer s tzv. priateľmi, budúcimi smrťožrútmi.

Stále je pre mňa nepríjemné to priznať, že robí niečo také. Viem, ako to znie, ale je to úplne iné spoznať ho naživo, ako o ňom čítať.

Človek to pochopí až keď mu stojí zoči-voči. Akoby nemohol uveriť, že je schopný tých vecí, akoby tomu ani nechcel veriť.

A predsa viem, že je to tak.

Ale moje city ma úplne zrádzajú. Mala by som získať odstup, ale ako?

Keď otočil hlavu a pozrel na mňa, jediné, čo som chcela, bolo znovu cítiť jeho objatie.

Teraz už nebolo chladné a jeho pohľad akoby bol úplný, akoby doslova žiaril šťastím, keď sa na seba pozrieme. To predtým nemal, určite nie.

Bola to len povinnosť.

Ale teraz… sama neviem, ako sa s tým mám vyrovnať.

Pri ohni nakoniec bolo príjemne. Počúvala som starosti ostatných a myslela na to, že tie moje nie sú o nič nebezpečnejšie.

No aspoň mám vedomosti, ktoré oni nemajú. Aspoň viem, kam môže smerovať každý môj krok. Akoby to bolo nejaké prekliatie.

Naozaj neviem, ako si poradiť.

A teraz všetky čakali, že niečo poviem ja. No ja som len sklonila hlavu a položila ruky nad plameň. Neverbálnym zaklínadlom som ho trochu zväčšila, čo sa väčšine páčilo.

Namiesto slov som teda splnila druhú podmienku — dôkaz moci — a tú podľa nich mám.

Škoda len, že som ju nezískala aj nad vlastným srdcom.

Po OBčm som mala hlavu plnú predstáv. Nepríjemných a takisto aj mrzutých. Bavili sme sa o veciach, ktoré ma ešte viac znepokojili, a ešte sa aj zhoršilo počasie. Začalo pršať.

Nepáčilo sa mi, že sa neukázalo slnko. Bála som sa, že upadnem do ešte väčšej beznádeje ako predtým. A možno aj do pocitu, že nemôžem vyhrať, nech sa rozhodnem akokoľvek.

Chcela som sa ísť ešte raz pozhovárať so Slughornom, ale povedali mi, že musel v naliehavej veci odísť. Iste, akoby aj nie.

Sadla som si na vnútornú lavičku a pozorovala, ako sa dve portréty hádajú kvôli akémusi faktu, ktorý ani jeden z nich už nedokázal poriadne overiť.

„Tak ako dnes?“ Tom si zrazu sadol ku mne. Je zvyknutý sa len tak objaviť.

„Skvele,“ hlesla som, no moje oči ma očividne prezradili.

„Nemala by si sa toľko trápiť, hlavne nie teraz. Už mi bolo naznačené, že to miesto s veľkou pravdepodobnosťou dostanem. Ak budem o to stáť.“

Takže je to tu. Stane sa profesorom obrany kvôli tomu, čo urobil. Urobil to vôbec pre mňa alebo kvôli tomu miestu? Začínala som sa obávať, že je to stále on.

„Budeme môcť ostať spolu, nemyslíš si, že je to skvelé? Okrem toho si tak či tak urobím pár krátkych ciest.“

„Ale budeš profesor, čo etika?“ položila som otázku, ktorá mi ako prvá prišla na jazyk. Pri ňom bolo teraz tak ťažké rozumne uvažovať.

„Etika? Aha, jasné, neboj sa, na škole budeme musieť trochu spomaliť, žiaľ, ale mimo školy to bude iné. No stále budeme mať dovolené spolu hovoriť a buď si istá, že zabudneš na etiku.“

„To si nemyslím.“

Tom sa usmial. „Ale ja áno a okrem toho ešte máme dosť času, len si predbežne vytváram dobré body. To je všetko.“

Položila som si ruky na kolená. „Dobre, keď si myslíš, že ti to tak vyhovuje, tak to je dobre.“ Snažila som sa zachovať pokoj, aj keď to vo mne znovu vrelo.

Tom to však dokázal prečítať. „Urobil som niečo?“

„Nie, len nemal si tak riskovať.“

Oprel sa a chytil ma za ruku. „Riskoval som pre nás, preto aby sme sa mali lepšie. Chcem ti dopriať všetko a samozrejme aj sebe.“

Jeho slová niečo pre mňa znamenali, aj keď som nevedela, čo si myslieť. Ako sa zachovať? Prvý raz som bola úplne bezradná a zmätená. Srdce ma ťahalo jedným smerom, chcelo sa nechať viesť pocitmi, no myseľ bola rezolútne proti.

Mala by som využiť príležitosť a nechať ho ísť, ale dokážem to vôbec? Môžem to urobiť?

Držala som sa jeho ruky a myslela na to všetko, čo nás rozdeľuje. Nenávidel by ma, keby poznal pravdu, to mi dal najavo, a to nemôžem ani pri najbližšej príležitosti ignorovať.

„Aký je muklovský svet?“ opýtala som sa po chvíli mlčania.

„Muklovský svet? Takže chceš, aby som ti rozprával o svojom živote tam?“

Prikývla som. „Len som zvedavá, ale pochopím, ak to nebudeš chcieť urobiť.“

„Muklovský svet je hlučný a plný predsudkov. Tak ako ten náš…“ odmlčal sa a potom dodal: „Si prekvapená, všakže, no fakt to nie je nič výnimočné. Rozdiel je len mágia a naše predstavy o nej, kým tie ich sú diametrálne odlišné. No bola to skúsenosť, na ktorú nezabudnem. A oni tiež nie.“

V jeho pohľade bola znovu temnota. Trochu som sa striasla a pustila som jeho ruku. Tom zase zakrýva svoje preferencie, asi sa už poučil.

„Urobil si im niečo?“

„Ale nie, ani zďaleka,“ no tá temnota neustupovala, práve naopak. Cítila som len nekonečný chlad.