17. kapitola Ctibor

 

„Moje meno je Arcus,“ predstavil sa jeden z vládcov snov, ktorému bolo v sprievode našich bojovníkov dovolené vstúpiť do osady. Požiadal o možnosť vyjednávať. Bol som z toho nervózny, už len preto, že je jedným z nich. A v hlave mi stále zneli všetky tie dôvody, ktoré ľudí vedú k tomu, aby sa ma tu báli. Som ako oni a vidieť ich v plnej sile je niečo, po čom som vôbec netúžil.

Okrem toho ma ten muž oslovil slovom majster. Ak mal niečo spoločné s najnebezpečnejším doteraz známym vládcom snov, bolo by lepšie držať si ho od tela. Stál som pri otcovi spolu s Bohdanou. Moja ruka bola blízko tej jej, bol som pripravený sa toho muža pokúsiť zastaviť, ak by to bolo nutné, alebo aspoň získať čas.

Starešina Velimír sa najprv tváril dosť neprístupne, no keď si s mužom vymenili pohľady, zrazu sa jeho výraz tváre zmenil na takmer až vrelý. No nevideli sme Arcusa použiť mágiu ani som necítil žiadnu zmenu, ktorá by to naznačovala. No aj tak ma neskutočne znervózňovala táto náhla zmena.

„Sadnite si k nášmu stolu,“ vyzval ho starešina pokojným hlasom.

Arcus poslúchol. Ani raz sa nám nestretli pohľady, keď si sadol na voľnú stoličku obklopený našimi najlepšími bojovníkmi.

„Ďakujem vám za milé privítanie,“ vyhlásil zdvorilo a jeho oči sa zdali byť vrelejšími tiež.

Poznajú sa, bolo by to možné? Prešlo mi hlavou.

Mark sa postavil k starešinovi z pravej strany.

„Buďte opatrní Velimír,“ upozornil ho ticho.

No starešina sa len usmial.

„Niet sa čoho báť.“

„Niet sa čoho báť? Ten muž je vládca snov…“ upozornil som ho chladne.

Velimír sa na mňa karhavo pozrel.

„Ctibor, nezasahuj do rokovania dospelých!“

„Prepáčte, starešina,“ precedil som cez zuby. No rozhodne som si prial, aby bral túto skutočnosť na vedomie a keď už nie on, tak aspoň ostatní.

„Rovnako ako ty Ctibor,“ oslovil ma Arcus. „Vzal si si moc od svojho predka. Teraz si v podstate jedným z nás a nevieš to ovládať…“

Akýkoľvek zarazený a nespokojný šum ustal.

„Ctibor?“ hlesla Helga. „Náš Ctibor je teraz vládcom snov?“

Arcus sa mierne zamračil.

„Nie je len vládcom snov, vzal si moc nášho majstra… Jeho meno vám je iste známe…“

„Dosť!“ Mark zasiahol skôr než stihol čokoľvek povedať.

No aj tak bolo neskoro.

„Ten chlapec vždy bol nebezpečný…“ zaznievali hlasy zo všetkých strán. Bodavé ako včely.

Cítil som sa tak odhalený.

„Musí odísť!“ náhle sa ozval ďalší hlas.

„Nech si ho berú!“

„Buďte ticho, neviete o čom hovoríte!“ počul som hlas svojej mamy.

Zvyčajne sa do ničoho nemiešala, teraz sa pridala k zhromaždeniu a pretlačila sa dopredu.

„Nikto si môjho syna nevezme. Starajte sa o svoje vlastné deti. Môj syn nie je nebezpečný.“

Z davu zaznelo nespokojné hučanie.

„Áno iste, všetko čo sa vám stalo je jeho vina. Jeho moc už predtým priťahovalo problémy všakže? A teraz sme tu my. Cítili sme zmenu na tomto mieste, to že tu rastie niečo veľké. A vy to pocítite tiež, bez kontroly bude jeho moc neovládateľná. Dostane sa do vašich hláv a zistí vaše tajomstvá, no nebude to vedieť ovládať a nikto z vás mu adekvátne vzdelanie nedá.“

„Ja áno…“ počul som hlas Radmily.

Bohdanina mama sa na moju stranu postavila.

„Vy… vy si neviete ani poradiť s bežnou kliatbou. Má pravdu, ten chlapec bol vždy problém, tolerovali sme to, ale teraz keď sem pritiahol aj týchto… nech si ho berú, nech ide kam patrí,“ zapojil sa do rozhovoru aj Igor.

Situácia sa nevyvíjala dobre, hlavne nie pre mňa.

Nepôjdem s nimi. Nech sa stane čokoľvek, nemal som ten pocit, že by ma chceli niečo učiť. Ten muž na mňa v lese zaútočil, keď zistil akú moc mám. Nebolo to niečo, na čo by som mohol zabudnúť.

„Dosť! Rokovanie sa len začalo. Nebudeme vyvodzovať predčasné závery!“ kričal starešina, aby na seba znovu upútal pozornosť.

„Nebudeme? A čo potom chcete robiť? Pred našimi bránami sú dospelí vládcovia snov. Doteraz ste to zahmlievali, no môžu sa nám dostať do hláv, to viem aj ja, aj keď nemám magické vzdelanie. Ak im ho dáte, odídu a budeme mať pokoj.“

„Áno, presne tak…“ ozvalo sa z davu.

„Dajte im ho.“

Niektorí chceli vykročiť dopredu, no matka sa postavila predo mňa. Nikdy som ju takú nevidel. Sama odstrčila muža, ktorý ma chcel chytiť.

„Prestaňte. Nevidíte, že sa vás snaží zmiasť!“

Mark sa predral dopredu pred nás.

Moja ruka sa dotkla Bohdaninej. Premeral som si ju pohľadom a ona krátko prikývla. Ak nebudeme mať na výber, budeme to musieť urobiť. Nenechám sa chytiť a zatiahnuť do pasce. Nedám im tú moc, aby ju mohli zneužívať proti ostatným. To, ako pracujú, mi je jasné už teraz.

„Nepočúvajte ho, jeho reči sú ako jed. Doteraz sa nič také nestalo, čo by sa nestalo ani iným deťom s mágiou.“

Jeho slová situáciu aspoň na chvíľu upokojili. Muž sa stiahol.

„Možno má pravdu. Oni sú nepriatelia, nemali sme na to zabudnúť…“

Pocítil som úľavu, ktorá však netrvala dlho.

Arcus sa znovu obrátil k starešinovi.

„Vidíte, čo všetko dokážem ja. Len si predstavte, čo dokáže on, keď vyrastie.“

Starešina zbledol.

„Ja verím Markovi. Viem, že ho bude viesť správnym smerom. A aj Radmila, ktorá mágiu vládcov snov pozná, mu pomôže. Nepotrebujeme vás. Odíďte od našich hraníc, inak vás k tomu budeme musieť prinútiť.“

„Bez chlapca odtiaľto neodídeme. Začne vojna, ktorú si ani len neviete predstaviť.“

„Aj my máme schopných čarodejníkov. Nebuďte si taký istý, že si s nami tak ľahko poradíte,“ pokračoval starešina chladne.

Očividne sa aspoň on nemal v úmysle nechať zastrašiť.

Znovu som sa pozrel na Bohdanu. Bolo mi ľúto, že to musím urobiť takto, ale nedávali mi inú možnosť. Členovia kmeňa mi nedôverujú a nemôžem sa vydať ani do rúk tých ľudí.

Pozrel som sa na matku a na otca. Budú mi chýbať. Neviem ani, čo sa stane ďalej. Nepáči sa mi, že to musím urobiť takto, no nemôžem dovoliť, aby kvôli mne vznikla vojna, ktorá všetko zničí.

Bohdana krátko prikývla.

„Strať sa!“ povedali sme spolu.

Na okamih sa všetko zachvelo. Potom som cítil, ako sa svet okolo nás pomaly rozjasnil.

Obaja sme dopadli na zem. Naše ruky sa rozdelili. Spadol som do záveja a Bohdana tiež.

Chvíľu sme sa vyhrabávali von.

Lapal som po dychu.

Prešli sme cez magické zábrany. Bolo to namáhavé.

Oči ma pálili. Ledva som lapal po dychu. Nejaký čas ani jeden z nás neprivolá bohyňu. Budeme v tom sami.

Pozrel som sa na Bohdanu. Mala pri sebe len svoju liečiteľskú tašku. No aspoň niečo. Ja som mal vrecká úplne prázdne a pri sebe vôbec nič.

Klesol som na kolená a cítil, ako mi prudko bilo srdce.

„Si v poriadku?“

Vedel som, že poprosila svoju bohyňu, aby nám pomohla zmierniť dopad pri prelomení bariéry. Cítil som, ako nám pomohla v tom rozhodujúcom okamihu spolu s mojou Vesnou, ktorá sa k nej pridala. No aj tak ich to na nejaký čas úplne vyradí z hry. A aj pre nás budú akékoľvek väčšie kúzla na pár dní neprístupné. Keby nás nechránili, ostali by sme úplne bez mágie.

„Áno, som. Neboj sa.“

Dovolil som jej, aby mi pomaly pomohla vstať, a obaja sme sa opreli o strom.

Boli sme ďaleko v oblasti, ktorú ani jeden z nás nepoznal. V lesoch úplne iných ako tie naše. No aj tu ležala rovnako hrubá vrstva snehu.

„Čo myslíš, kde sme?“

„Nie som si istá. Asi niekde pri severných oblastiach…“ odvetila neurčito.

Videl som, ako sa rozhliada do všetkých strán.

„S mamou sme prešli viacero oblastí. Tie stromy rastú len v týchto podmienkach.“

Rukou sa jemne dotkla čiernej kôry pokrytej zvláštnymi špirálovitými obrazcami.

„No je to dosť rozsiahla oblasť a ja si vôbec nie som istá.“

„Aspoň máme základný oporný bod.“

„Ale kam pôjdeme?“

„Neviem. Ale čo najďalej od nich.“

Na chvíľu som sklonil hlavu.

„Je mi ľúto, že som ťa musel do toho zatiahnuť. Sám by som to nedokázal.“

„To je v poriadku. Som rada, že si ma vzal so sebou. Mama ti ponúkla pomoc. Okrem toho sme priatelia… a ja by som ťa nemohla nechať v ich rukách.“

Spojenie medzi nami bolo mimoriadne. Teraz som si tým bol istý. Inak by sa nám to nepodarilo zvládnuť tak dobre. S niekým iným by to vôbec nemuselo fungovať a možno by sme sa veľmi zranili.

„Prečo vlastne tvoja mama povedala, že ma môže učiť? Prepáč, ale čo ona vie o týchto veciach? Veď je predsa liečiteľka.“

Bohdana na chvíľu sklopila zrak.

„Vieš, Ctibor… hovorila som ti predsa o tom, že som zastavila útok jedného z nich vo svojom sne. Možno som tiež ako oni. Možno aj mama… Nikdy nechce hovoriť o otcovi ani o tom, čo sme robili predtým… o časoch, ktoré si ja nepamätám. Nie som si istá, ale možno aj otec bol jedným z nich…“

Boli to zrejme len jej domnienky, no dávalo by to zmysel. Ako by inak vedela o ich prísne stráženej mágii? A ako by jej matka vedela, že nie som skutočne nebezpečný? Zdalo sa, že si verila, akoby presne vedela, do čoho sa púšťa.

„Tak sme na tom asi rovnako. No neviem, či nám to pomôže. Nie som si istý, či tu dokážeme prežiť. Nemáme nič, len obmedzenú mágiu v tomto stave.“

„Zvládneme to. Niečo predsa len máme…“

Z tašky vytiahla jeden z keksíkov, ktoré jej mama pečie. Sú posilňujúce a dáva ich oslabeným pacientom.

„Dnes som si ich zobrala viacero. Mala som ísť za viacerými pacientmi. Pomôže nám to nestratiť energiu a ísť ďalej aspoň na chvíľu.“

Jeden z nich prelomila na polovicu.

Cítil som sa lepšie, keď som ho zjedol, aj keď sa môjmu telu veľmi nechcelo prehĺtať. Napokon som ho prehltol a svet sa mi zdal o niečo jasnejší.

Opatrne sme vyrazili na cestu cez čarovný les, ktorý bol pre nás stále veľkou záhadou.

„Večer sa niekde utáboríme. Už budem mať ustálenejšie schopnosti aspoň na urobenie ohňa…“

„To znie ako dobrý nápad,“ povedala, keď sme sa snažili nájsť oporný bod a vyjsť z lesa.

Dúfal som, že tu nájdeme jednu z tých pustovníckych chatiek, ktoré sú rozmiestnené po celej krajine. Nie je to nič veľké, no malo by to stačiť aspoň na to, aby sme mali kde skloniť hlavu.

Sú voľne prístupné a nie celkom viditeľné pre bežných ľudí. Vytvárajú ich mágovia, ktorí cestujú po svete, aby mali vždy miesto, kam sa môžu uchýliť na noc.

Dúfal som, že na okraji lesa by sme mohli na jednu z nich naraziť. Mark mi hovoril, že na takých miestach sa zvyčajne nachádzajú.

No nemali sme to šťastie.

Dlho sme blúdili tým takmer nekonečným lesom, až kým sa už takmer nezotmelo. Bola dosť zima a keby sa nám pomaly nevracala mágia, zrejme by to bol náš koniec.

Chytili sme sa za ruky a vypustili ľahké hrejivé kúzlo, ktoré bolo pre nás ako druhé oblečenie.

No dosť sa ochladilo a začalo znovu snežiť. Spať vonku bolo nepredstaviteľné.

Sú voľne prístupné a nie celkom viditeľné pre bežných ľudí. Vytvárajú ich mágovia, ktorí cestujú po svete, aby mali vždy miesto, kam sa môžu uchýliť na noc.

Dúfal som, že na okraji lesa by sme mohli na jednu z nich naraziť. Mark mi hovoril, že na takých miestach sa zvyčajne nachádzajú.

No nemali sme to šťastie.

Dlho sme blúdili tým takmer nekonečným lesom, až kým sa už takmer nezotmelo. Bola dosť zima a keby sa nám pomaly nevracala mágia, zrejme by to bol náš koniec.

Chytili sme sa za ruky a vypustili ľahké hrejivé kúzlo, ktoré bolo pre nás ako druhé oblečenie.

No dosť sa ochladilo a začalo znovu snežiť. Spať vonku bolo nepredstaviteľné.

Sú voľne prístupné a nie celkom viditeľné pre bežných ľudí. Vytvárajú ich mágovia, ktorí cestujú po svete, aby mali vždy miesto, kam sa môžu uchýliť na noc.

Dúfal som, že na okraji lesa by sme mohli na jednu z nich naraziť. Mark mi hovoril, že na takých miestach sa zvyčajne nachádzajú.

No nemali sme to šťastie.

Dlho sme blúdili tým takmer nekonečným lesom, až kým sa už takmer nezotmelo. Bola dosť zima a keby sa nám pomaly nevracala mágia, zrejme by to bol náš koniec.

Chytili sme sa za ruky a vypustili ľahké hrejivé kúzlo, ktoré bolo pre nás ako druhé oblečenie.

No dosť sa ochladilo a začalo znovu snežiť. Spať vonku bolo nepredstaviteľné.

„Tam niečo je… tam…“ vyhlásila Bohdana potom, ako sme už od vysilenia takmer nedokázali ísť ďalej.

Aj ja som to pocítil – niečo ako pozvanie.

Opatrne sme sa priblížili k malej chatke. Nevyzerala zvonka práve najlepšie, ale pre nás to bol hotový raj.

Po krátkej kontrole, ktorá neodhalila žiadne nebezpečenstvo, sme vošli dovnútra.

Pošúchal som si ruky, stiahol z nás hrejivé kúzlo a v krbe vyrobil malý oheň. Mágia toho miesta dopomohla k tomu, aby sa domček rýchlo rozohrial.

Bohdana si sadla na tenkú lavicu a zabalila sa do kožušiny, ktorá sa tam objavila. Na stole sa zjavil aj krčah s vodou. A chlieb.

Nič veľké. Len základný prejav pohostinnosti od domu, v ktorom sa aktivovala mágia.

Skontroloval som to, no nič nenasvedčovalo tomu, že by mal nastať čo i len najmenší problém.

Odkrojil som dva kusy chleba a položil ich na taniere. Bohdane som priniesol aj pohár vody a položil jej tanier na kolená.

„Ďakujem, to je od teba veľmi milé.“

Zahryzla do chleba a napila sa vody. Ja som ju pomaly nasledoval.

Dlho sme len jedli a pili. Odkrojil som pre nás ďalšie kúsky, až potom sme pocítili skutočnú sýtosť.

Bohdana ma prikryla kožušinou a oprela sa o mňa.

„Igor je fakt hlupák. Chcela som ťa požiadať, aby si mi s Markom pomohol s tou kliatbou. Možno by ste niečo našli…“

„Možno áno. Škoda, že tú možnosť nevyužil. No dalo sa to čakať.“

„Tam niečo je… tam…“ vyhlásila Bohdana potom, ako sme už od vysilenia takmer nedokázali ísť ďalej.

Aj ja som to pocítil – niečo ako pozvanie.

Opatrne sme sa priblížili k malej chatke. Nevyzerala zvonka práve najlepšie, ale pre nás to bol hotový raj.

Po krátkej kontrole, ktorá neodhalila žiadne nebezpečenstvo, sme vošli dovnútra.

Pošúchal som si ruky, stiahol z nás hrejivé kúzlo a v krbe vyrobil malý oheň. Mágia toho miesta dopomohla k tomu, aby sa domček rýchlo rozohrial.

Bohdana si sadla na tenkú lavicu a zabalila sa do kožušiny, ktorá sa tam objavila. Na stole sa zjavil aj krčah s vodou. A chlieb.

Nič veľké. Len základný prejav pohostinnosti od domu, v ktorom sa aktivovala mágia.

Skontroloval som to, no nič nenasvedčovalo tomu, že by mal nastať čo i len najmenší problém.

Odkrojil som dva kusy chleba a položil ich na taniere. Bohdane som priniesol aj pohár vody a položil jej tanier na kolená.

„Ďakujem, to je od teba veľmi milé.“

Zahryzla do chleba a napila sa vody. Ja som ju pomaly nasledoval.

Dlho sme len jedli a pili. Odkrojil som pre nás ďalšie kúsky, až potom sme pocítili skutočnú sýtosť.

Bohdana ma prikryla kožušinou a oprela sa o mňa.

„Igor je fakt hlupák. Chcela som ťa požiadať, aby si mi s Markom pomohol s tou kliatbou. Možno by ste niečo našli…“

„Možno áno. Škoda, že tú možnosť nevyužil. No dalo sa to čakať.“

„Nie si až taký zlý, ako si myslia. Stále máš možnosť voľby. Tvoje schopnosti nedefinujú to, kým sa staneš…“ pošepkala mi.

Potom som však videl, ako náhle zavrela oči.

Jedna vec, na ktorú som nemyslel.

Ochráni nás mágia tejto chatky, keď budeme spať?

Vládcovia snov majú neobmedzený prístup do snového sveta. Sme dosť ďaleko na to, aby sme unikli ich vplyvu, alebo budú mať na nás stále aspoň čiastočný dosah?

Tým som si nebol istý.

No neúprosná únava sa dotkla aj môjho tela.

Privinul som sa k nej.

Možno by som aspoň ja nemal spať, aby bola v bezpečí. Zobudiť ju, keby začala zo sna kričať.

Áno.

Tak to urobím.

Nebudem spať.

Budem strážiť…

„Ak sa jej ozvete, nájdu vás rýchlejšie. No ak mi dovolíte, aby som vám pomáhal ja, budete v bezpečí vy aj kmeň.“

„Prečo si myslíte, že vám budeme veriť?“

Astaroq sa usmial.

„Ja som ty, ty si ja, Ctibor. To, čo trápi teba, trápi aj mňa. Ak nájdu teba, vezmú si ťa… ale čo bude s Bohdanou? Myslíš si, že ju len tak nechajú odísť potom, ako sa im postavila? Raz už unikla, ale teraz je to iné. Vzala im niečo, čo chcú. To jej neodpustia.“

Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval pokojne:

„Naučím vás, ako sa stať kompletnými vládcami snov. Potom vám už nebudú môcť ublížiť. Ani Arcus nie je taký silný, aby ťa porazil, keď vyrastieš dostatočne. A dovtedy vás ukryjem. To je dohoda, ktorú vám ponúkam.“

Nebolo mi jasné, či mu môžem veriť.

No jeho moc vo mne chcela súhlasiť. Upínala sa k tomu cieľu až príliš intenzívne.

„Možno potrebuješ niečo viac než len moje slová,“ povedal napokon Astaroq. „Už ste nadviazali kontakt. Už ste sa ozvali. Už našli váš svet snov. Stále vás z toho môžem dostať, ale musíš povedať áno. To je jediné, čo vás môže teraz zachrániť. Inak vás nájdu… a všetko, čo ste urobili, bude zbytočné.“

„Neverím ti. Zahrávaš sa s nami.“

Astaroq ustúpil o krok.

V tej chvíli sa v našom lese objavil Arcus a schmatol Bohdanu.

„Čo si to urobil?!“ kričal som, keď sme ostali vo svete snov sami.

„Stiahol som z nej ochranu.“

Zamračil sa a potom dodal pokojnejším hlasom:

„Ešte ju celkom nemá. Stále nad vami držím ochrannú ruku. Môžem mu ju vziať bez toho, aby zistil, kde ste. No nemáš veľa času, Ctibor…“

Chladne si ma premeral.

„Len pár minút a budú vedieť, kde ste.“

Chcel som sa prebudiť, no cítil som, že to nedokážem. Držal ma vo svete snov a Bohdana mi unikla z rúk.

Čo ak jej Arcus ublíži?

To nemôžem dovoliť.

„Dobre,“ vydýchol som. „Prijímam tú dohodu. Len ju zachráň… prosím, zachráň ju.“

Astaroq luskol prstami.

Bohdana mi dopadla do náručia. Cítil som, ako ma pevne objala okolo krku.

„Pane… vy ste… nepochopili ste…,“ Arcus sa vydesene díval na svojho niekdajšieho majstra.

„Veľmi dobre som pochopil,“ odvetil Astaroq chladne. „Chlapec je pod mojou ochranou. A ty sa tu viac neukážeš. Pár nocí bez spánku ti pomôže pochopiť, s kým sa zahrávaš.“

Znovu luskol prstami.

Vydesený muž zmizol.