Pergamen osudu 7. kapitola Musím premýšľať

 O dva týždne neskôr…

Počasie sa dosť výrazne zhoršilo.

Sedeli sme pri ohni v chrabromilskej klubovni. Dívala som sa do plameňov a premýšľala o posledných udalostiach.

Sny o Severusovi.

Snape a hra Les záhad, v ktorej sme úspešne postúpili obaja. No ešte sme celkom nedohrali tú najťažšiu úroveň.

Bol to spôsob, ako rýchlejšie prekonať tie prvé týždne.

Nové spomienky zapĺňali moju myseľ a ja som sa cítila stále tak zvláštne.

Po prvý raz, keď sme to hrali, som od toho nemala takmer žiadne očakávania.

Vrátila som sa k spomienke na prvý raz, keď sme to hrali.

Dokončili sme prvé kolo a zas sme prekročili stanovený čas pergamenom. Pri hre to šlo rýchlo a necítila som sa, akoby som bola v úplnom kŕči.

Snape prečítal poslednú kartičku.

„Vymenujte všetkých dvanásť spôsobov využitia dračej krvi.“

Posunula som sa na stoličke viac dopredu.

Snape sa na mňa díval s ľahkým pobavením. Zrejme očakával, že nebudem poznať odpoveď.

Nechala som priestor na chvíľu ticha, aby som ho udržala v napätí.

„Takže, pán profesor, po prvé… dračiu krv je možné využiť v týchto prípadoch…“ začala som s rýchlym vymenovaním.

Snape sa trochu zarazil.

„Tak dobre, Grangerová… zas to znamená, že si môžete pripísať… tri body…“ povedal tak ticho, že to takmer nebolo počuť.

Bol to zvláštny pocit, no páčilo sa mi, ako to znelo.

Hneď som si na kraj na kúsok pergamenu dopísala ďalšie body do svojho skóre.

Chcela som siahnuť po ďalšej kartičke, ale Snape pokrútil hlavou a trochu sa zamračil.

„Dnes už musíme skončiť. Mám ešte nejaké stretnutie a okrem toho je dosť neskoro.“

„Ešte jednu otázku, pán profesor, prosím.“

Bolo to také skvelé, že mi konečne kládol otázky a vypočul si moje odpovede. To na hodine nikdy nedovolil. Vždy som musela prehovoriť sama a on ma nevyvolal ani keď som sa hlásila ako jediná.

A teraz som ho dokonca mohla „skúšať aj ja“ a musela som priznať, že ma to bavilo.

Práve naňho vychádzali tak trochu menej konvenčné otázky.

„Asi sa bavíte dobre, však, Grangerová?“

„Nuž… nie je to fér, že vám nedám príležitosť dorovnať skóre…“ zamumlala som ospravedlňujúco.

„Tak dobre. Jedna otázka, ale už len jedna.“

Vytiahla som kartičku, kým sa moja postavička posúvala na ďalšie políčko, presne podľa môjho získaného počtu bodov.

Pri pohľade na otázku som mala pocit, že Snape má fakt šťastie.

„Na čo sa používa bezoár, pane?“

Snape na chvíľu vyzeral, akoby bol na pokraji smiechu, no potom sa spamätal.

„Počul som, že je v tejto hre pár ľahších otázok… a toto je bezpochyby jedna z nich. Ale ak inak nedáte…“

Na okamih sa odmlčal, potom sa na mňa pozrel tým typickým chladným pohľadom.

„Bezoár je kameň vyňatý zo žalúdka kozy. Používa sa ako univerzálne protijed proti väčšine jedov… hoci predpokladám, že takúto otázku by zvládol aj Potter, keby sa aspoň občas rozhodol myslieť.“

Chcela som namietnuť, no nebol na to čas.

„Tak koľko mám bodov za túto ťažkú otázku?“

„Dva, pán profesor…“ vzal brko a poznačil si svoj výsledok.

„Až toľko? Ja by som za to udelil len jeden. Je to základná znalosť. Aj keď musím pripustiť, že nie pre každého.“

Po pripočítaní posledných bodov bol priebežný stav 35 : 35.

Čakala som, čo na to Snape povie, ale on len zatvoril flakón s atramentom.

„Nechajte to tak, ako to je. Budeme pokračovať nabudúce.“

„Samozrejme, pán profesor.“

Nechala som všetko tak, ako to chcel, a pomaly som opustila priestor jeho pracovne.

„Hermiona, na niečo som sa ťa pýtal?“

„Prepáč, Ron, len som sa zamyslela.“

Vôbec som si nevedela vybaviť, akú otázku mi položil. Bola som úplne ponorená v spomienkach.

„Ako myslíš… len som mal taký pocit, že by si chcela o niečom hovoriť. Alebo sa možno mýlim, ja neviem, ale tie posledné dva týždne si ako vymenená. Vôbec nedávaš pozor. Dokonca ani na niektorých hodinách.“

„Nie je to tak, Ron… som len unavená z toho počasia, to je všetko…“ dodala som až príliš rýchlo.

Ron len pokrútil hlavou.

„Dobre, ako chceš.“

Vstal a odišiel, akoby sa zas pre niečo urazil.

Fakt som nevedela, ako to s ním definitívne urovnať. Iste, vyzeralo to tak, že sa v posledných dňoch znovu spolu bavíme aspoň trochu lepšie. No vždy, keď som začala o Lavender, úplne sa stiahol.

Harry vstal.

„Asi by sme mali vyraziť, aby sme prišli na obranu včas.“

„A čo Ron?“

„Aj on príde, neboj sa.“

Sadli sme si do triedy.

Harry bol zas vážnejší, ako vždy, keď sme prišli na túto hodinu. No bolo to trochu iné než na elixíroch.

No aj tak to nezmierňovalo napätú atmosféru medzi nimi.

***

Ron sa k nám predsa len pridal tesne pred zvonením.

Z tašky si vybral učebnicu a na mňa sa ani len nepozrel.

„Aspoň by si nám mohla povedať, čo stále robíš so Snapom?“ vytkol mi a vôbec nie potichu.

Zo zadných lavíc sa ozval chichot.

„Ron, už som vám to predsa povedala. Je to školský projekt.“

To bola aspoň oficiálna verzia, o ktorej vedeli všetci, a Snape to potvrdil. Aj keď sa tváril, akoby mu to nanútil Dumbledore.

Aj s ním si to zrejme nejako vybavil tak, aby prehodil, že to bol jeho nápad takto ich dať dokopy.

Neviem, ako presne mu to vysvetliť, keďže pergamen mu zakazoval priamo hovoriť o týchto veciach s inou osobou okrem mňa. No očividne sa mu to podarilo zariadiť a všetci s tým boli spokojní. Teda až doteraz to aspoň tak vyzeralo.

„Aspoň nám by si to mala povedať,“ rozčuľoval sa Ron trochu tichším hlasom než predtým.

Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel Snape.

Hneď na prvý pohľad mi bolo jasné, že nie je v dobrej nálade. Ani som nemusela vnímať jeho emócie, aby som pochopila, v akej je nebezpečnej nálade.

Prebehol očami po triede a ja som priam cítila, ako z neho vyžaruje napätie a hnev.

Celá trieda okamžite stíchla. Všetky rozhovory, ktoré predtým prebiehali, zrazu akoby utíchli.

No Draco Malfoy zdvihol ruku a ja som pocítila bodnutie nepríjemného tušenia.

„Pán profesor, asi by som nemal, ale je tu niečo, čo by ste mali vedieť,“ začal zdanlivo nevinne.

Snape sa obrátil k nemu.

Pod stolom som stisla päste. Ten Malfoy. Zas niečo urobí. A určite nič dobré.

Počul nás. Všetci nás počuli, no len on bude mať tú odvahu to aj povedať nahlas.

Musím mu v tom zabrániť.

„Pán profesor,“ oslovila som Snapea skôr, než Draco stihol prehovoriť.

No on sa ani neotočil mojím smerom.

Napriek tomu, že sme sa už rozprávali takmer normálne, na hodinách stále zotrvával v status quo.

No chcela som to aspoň skúsiť.

„Hovorte, Draco. Čo máte na srdci?“

„Tuto Weasley chce vedieť, čo robíte s—“

„Prestaň, Malfoy, toto nie je ten správny čas,“ znovu som sa ho skúsila zastaviť.

No Draco si ma len posmešne premeral. Iste by mi vynadal, keby sme neboli na hodine. A teraz by som zvládla skôr to, keby to povedal, ako to, čo sa chystal urobiť.

„Len hovorte ďalej, Draco, počúvam vás,“ pokračoval Snape nemilosrdne.

Draco sa uškrnul.

„Ako som povedal, tuto pán Weasley chce vedieť, čo robíte s Grangerovou.“

Snape sa po jeho slovách zatváril tak, že dokonca aj Harry vedľa mňa zbledol.

Naposledy sa tak díval, keď Lockhart tvrdil, že ho v Klube duelantov ľahko porazí v súboji.

Potom sa otočil k našej lavici.

Srdce mi zovrel chlad.

„Čo ste to povedali, Weasley?“

Ron naprázdno prehltol.

„Nič, pane.“

Ani jemu očividne nebolo všetko jedno.

„Bolo to len nedorozumenie, pane. Ron to tak nemyslel,“ znovu som sa pokúsila zapojiť.

Dúfala som, že to bude stačiť na to, aby som odviedla pozornosť.

Snape sa párkrát nadýchol.

„Odoberám Chrabromilu desať bodov za absolútnu neúctu voči vyučujúcemu. A keďže to nie je prvý raz, ďalších päť, aby ste sa naučili premýšľať skôr, než nejakú hlúposť vypustíte z úst, Weasley.“

Ron našťastie mlčal. Len prikývol a tváril sa nešťastne.

Niežeby to pomohlo.

Snape ho stále prebodával vražedným pohľadom.

Draco sa len zľahka usmieval.

A ja som naňho vrhala otrávené pohľady.

Po dlhšom tichu sa znovu ozval Snape.

„Otvorte si všetci knihy na strane 113. Dnes budete mať samostatnú prácu…“

Všetci si ihneď začali otvárať strany.

„Spracujete si kapitolu tri až šesť. A Weasley aj deväť…“

Sadol si za svoj stôl.

„Na čo čakáte? Ak to nestihnete, bude to ďalších päť,“ varoval ho Snape chladne, na čo Ron konečne začal písať a robiť si poznámky.

„A vy, Grangerová, čakáte snáď na pozvánku?“ oboril sa Snape aj na mňa.

Rýchlo som sa pozrela do knihy.

Po zvonení som na Rona nakričala aj ja.

Snape nám dal dvojnásobný počet úloh, no nikto sa neodvážil nič namietnuť.

„Nevedel som, že si to tak bude vysvetľovať. A vážne som nemyslel, že… takže ty a on…“

„Ron, radšej buď ticho.“

„Má pravdu, tentoraz bude lepšie, keď o tom vážne nebudeš hovoriť,“ povedal Harry a výnimočne sa postavil na moju stranu.