Láska a nenávisť 1. kapitola

 Julian

Ráznym krokom som zamieril do otcovej pracovne. Tentoraz to už skutočne nenechám len tak. Všetko mu poviem.

Zaprisahal som sa, keď som vstupoval cez ťažké dubové dvere s masívnou mosadznou kľučkou do otcovej pracovne.

Otec stál pri okne, obrátený chrbtom ku mne. Jeho vysoká postava sa vynímala na pozadí zapadajúceho slnka. Mal na sebe tmavozelený jazdecký kabát, jednoduchú krémovú košeľu a vysoké čižmy od blata, trochu ležérnejší štýl, ktorý uprednostňovali vidiecki šľachtici. Po matkinej smrti sa vzdal verejného života, nikdy viac sa neoženil a väčšinu času trávil na našom rodinnom panstve.

„Otče,“ oslovil som ho a pomaly pristúpil k nemu.

„Ach, to si ty, Julian,“ oslovil ma otec trochu zarazene. Zrejme neočakával, že sa dnes uňho zastavím. Organizovali sme poľovačku. Mala byť aj zábava, otec očakával, že budem tam, no ja som dnes na také veci vôbec nemal náladu. Štvalo ma, že kým ja som si plnil svoje povinnosti, otcov obľúbenec skrátka neprišiel.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa lord Blackthorne láskavo.

Môj otec voči mne nikdy nebol odmeraný. Vždy som mal pocit, že ma má rád. Nebol ako ostatní otcovia mojich bohatých priateľov z významných rodín. Bol tak zvláštne ľudský.

„Nie, otec, nič sa nestalo, okrem toho, že Oliver zas neprišiel.“

Lord sa pousmial.

„Vieš, aký je jeho postoj k týmto veciam.“

„Postoj k týmto veciam?“ vybuchol som náhle. „Ten chlapec je absolútne nezodpovedný. Mal tam byť. Pridelili mu úlohu a on sa vôbec neukázal. Mal dohliadať na mladé psy a postarať sa, aby ich honci priviedli na správne miesto pred začiatkom poľovačky. Namiesto toho zmizol,“ vyprskol som chladne.

Dosť som mu toho toleroval, ale to sa skončilo. A to som sa naozaj snažil byť dobrý. Poslúchnuť otca. Ale nie. On si vždy musí urobiť po svojom. Všetci sa mi smiali, že ma vôbec nerešpektuje, a pritom dedič som ja a on len zverenec.

„Čo ťa tak veľmi rozrušilo?“ pýtal sa otec, akoby snáď nevedel, aká hanba to pre mňa bola.

„Vyzeral som ako neschopný hlupák, ktorý ani nevie prikázať otcovmu zverencovi, aby splnil jednoduchú úlohu.“

Lord Blackthorne sa zamračil.

„Vychovával som vás ako seberovných, Julian.“

„Tak to bola chyba, pane,“ odvetil som chladne. „Obrovská chyba.“

„Tak by som to nenazval, chlapče. No nemusíš mať obavy, o jeho povinnostiach sa s ním pozhováram. Teraz si choď oddýchnuť. Ak nechceš ísť na oslavu, už je dosť neskoro.“

„Iste, otec,“ precedil som pomedzi zuby.

On ho vždy bráni. Vždy ho bude ochraňovať. Keby som to urobil ja, keby som tam jednoducho neprišiel, vzniesol by sa na mňa celý jeho hnev.

Ale on nedostane ani bitku.

Mal by.

Nie je nám rovný.

Je to len bastard.

Mal byť sprostý a nevzdelaný ako tí ostatní z jeho sorty.

Rozbijem mu ústa sám. Keď mi príde pod ruku, dostane tak, že to ešte nevidel. Nebudú sa mi posmievať kvôli tomu malému nevďačníkovi.

„Ako poviete, pôjdem si oddýchnuť,“ dodal som po chvíli mlčania a otočil sa na odchod.

„Potrebuješ ho, Julian,“ povedal mi otec.

Jeho slová ma zaboleli ako dotyk noža.

Nie, nepotrebujem toho hlupáka. Nech sa radšej drží ďalej odo mňa. Nie je ako moji priatelia.

A nikdy nebude.

Prudko som za sebou zavrel dvere a zamieril hore po vysokých schodoch. Pokúšala ma predstava ísť za ním do izby, ktorá bola na konci chodby, no ja som dedič. On sa musí prísť ospravedlniť a ja si ho vtedy tak podám, že uvidí.

Nech dolezie.

A ja viem, že to urobí. To jeho svedomie mu nedá. Nie je to prvý raz, čo také niečo urobil, a vždy som to kvôli otcovi akceptoval.

Vrátil som sa do svojej izby a prechádzal som sa z jednej strany na druhú. Je druhá najväčšia na panstve, hneď po tej otcovej. A mám ju svojím spôsobom rád. No dnes mi ani pohľad na veci, ktoré rád používam, nestačil na to, aby som sa upokojil.

Potrebuješ ho, Julian.

No určite.

Iste, možno má otec pravdu. Potrebujem ho, aby som si vybil hnev. No to je asi tak všetko.

Keď získam titul, pôjde tam, odkiaľ prišiel.

Syn otcovho priateľa.

Obyčajného špinavého obchodníka.

Nechcem ho tu a nikdy ho nebudem mať rád, nech si o tom otec tvrdí, čo chce. Lepšie sa cítim medzi chlapcami v mojom postavení. Medzi mojimi skutočnými priateľmi.

Len musím trpieť jeho prítomnosť. A to, že ho vychovávajú rovnako ako mňa, že má rovnaké možnosti, aj keď nikdy nebude nič iné než obyčajný poddaný.

Zaťal som päste. Mal som toho dosť. Nebude na mňa stále nalepený len preto, že to otec chce. Nebudem trpieť posmešky, že ma možno nahradí, ak nebudem dostatočne dobrý. Nie je to možné, ale aj tak. Už len to, že by mohol byť lepší než ja, ma neskutočne vytáča.

Vyzul som si čižmy a odkopol som ich do rohu miestnosti.

Otec nechce, aby mi sluha pomáhal s obliekaním. Hovorí, že je to zbytočný luxus. Tvrdí, že aj on sám toto privilégium využíva len málokedy. Chce, aby som bol vraj skromnejší.

No ja som mal problém s gombíkmi na tesnom jazdeckom kabáte z tmavej vlny, ktorý sa zapínal až ku krku a mal malé kovové gombíky tak pevne pri sebe, že som ich po celom dni jazdenia nedokázal poriadne rozopnúť. Naštvane som s nimi zápasil, prsty som mal ešte stuhnuté od chladu a kabát bol stiahnutý tak pevne, že som mal pocit, akoby ma dusil.

Ozvalo sa zaklopanie.

Nesmelé a tiché.

Uškrnul som sa.

Tak predsa. Doliezol.

„Vstúpte!“ odvetil som stroho dokonalým hlasom dediča.

A skutočne to bol on.

Jeho svetlé vlasy mi padli do oka ako prvé. Vždy ich má tak neupravené a predsa to vyzerá dobre. Tvár mladého princa, plná láskavosti, ako to o ňom hovoria.

Ma neskutočne štve.

Nemal by mať také jemné črty. Nie je to práve vhodné pre chlapca.

„Tak to si ty. Že sa vôbec ukážeš?“

Oliver sklonil hlavu.

„Prepáčte, mladý pane.“

Nedovolil som mu, aby ma oslovoval menom. To som rezolútne zamietol. Len pred otcom to má dovolené.

No inak ma musí oslovovať mladý pán.

„Teraz sa nepozeraj do zeme, na to je už neskoro,“ povedal som chladne.

Najprv som mu naozaj chcel naložiť, no dostal som lepší nápad.

„Pomôž mi zobliecť si to,“ ukázal som na tesne zapnutý jazdecký kabát z tmavej vlny, ktorý sa zapínal až ku krku radom malých kovových gombíkov, s ktorými som pred chvíľou zápasil.

„Naozaj ma to veľmi mrzí, môj pane, no ja mám zvieratá rád a…“

„To nikoho nezaujíma. Pohni si!“ vyzval som ho nemilosrdne.

Pristúpil ku mne a jemne začal s rozopínaním gombíkov.

To, aký nežný bol, ma ešte viac štvalo a podráždilo.

Čo si vlastne o sebe myslí?

Má rád zvieratá. A čo má byť.

Koho zaujíma, čo má či nemá rád taký obyčajný bastard.

Telom mi prechádzalo bolestné napätie, keď sa ma jeho ruky neohrabane dotýkali. Nebol v tom veľmi dobrý, no mal by sa učiť. Práca sluhu je možno to jediné, čo dostane. Aj keď s jeho vzdelaním to bude preňho utrpenie, ale to mu nepomôže. Je príliš citlivý na veci, ktoré by mohol bez titulu robiť a boli by výhodné.

Je ako dievča.

Ten jeho vydesený pohľad.

„Dávaj si pozor, hlupák!“ napomenul som ho ostro, až sa striasol.

Potešilo ma to.

Nech sa len bojí, má čoho.

Dnes nie je jeho deň, ale ktovie, čo vyvedie zajtra. Nie, neodpustil som mu, ale toto je lepšie.

Sledovať, ako sa trasie.

„Dobre, tak to nechaj tak a už vypadni. Očividne ani toto nedokážeš,“ odohnal som ho, lebo nepokoj vo mne narastal do niečoho nového, čo som si nevedel celkom vysvetliť.

Do niečoho, čo nikdy necítim pri nikom zo svojich priateľov ani nepriateľov.

Rýchlo sa stiahol a ušiel.

Aký hrdina. A toto má byť ten môj verný priateľ, čo so mnou pôjde aj na smrť.

Otec je fakt smiešny.

Zahnal som nepríjemné pocity a sám som sa prezliekol do bežného domáceho odevu – ľahkej ľanovej košele, voľnej tmavej vesty a jednoduchých nohavíc z mäkkej vlny, ktoré sa nosili na noc alebo na pokojný večer v dome. Oproti jazdeckému kabátu boli príjemne voľné a konečne som mohol normálne dýchať.

No nedokázal som sa sústrediť. Ani na knihu, ani na nič iné. Len som sedel v kresle a znovu myslel na tie jeho vydesené modré oči.

Zas som sa nad ním zľutoval.

Je tak slabý. Ani neviem, či by to zvládol. Nevie ani zvýšiť hlas. Ku každému je láskavý, dokonca aj ku mne.

Privrel som oči a viac som sa stiahol do kresla.

No len preto, že som pánov syn.

Len preto.

Inak by dal najavo, že ma nenávidí rovnako ako ja jeho.