Láska a nenávisť 7. kapitola

 Julian 

Vrátil som sa domov na panstvo vo vynikajúcej nálade. S odznakom predsedu pripnutým na hrudi. Pocit uspokojenia sa mi rozlieval po tele.

Prudko som sa nadýchol chladného vzduchu. Lepšie voľno som si ani len nevedel predstaviť.

Pred očami sa mi mihol Gregorov pohľad. To sklamanie v jeho očiach, keď ma ostatní odhlasovali. To bolo nezabudnuteľné.

Zrazím mu hrebienok. Veď ešte uvidí.

Iste, stále sme priatelia a v rámci hry sme na tom dobre, ale inak… mal som pocit, že ide až príliš proti mne na to, aby som si to nebral osobne.

Chvíľu som stál vonku, spokojný, že ma už nikto nenaháňa a aj hlava sa dala do poriadku. Potreštené sny zmizli a svet sa mi prestal krútiť.

O chvíľu budem môcť znovu jazdiť. Teda keď sa môj otec konečne spamätá zo šoku. Akosi to aj na moje pomery vzal až príliš vážne.

Nečakal som, že ho to vezme až tak. Zvyčajne je lepší k Oliverovi než ku mne. No teraz priam srší chladom.

Oliver.

Znovu som si spomenul na to, aký to bol pocit. Dostať ho takto na kolená. Stratil otcovu podporu a je len otázkou času, kedy ho dostanem aj z panstva, aj zo svojho života.

Bolo zábavné brať ho chvíľu ako seberovného, ale už ma to postupne prestáva baviť.

No ešte som ani nestihol vojsť dovnútra a už som videl, ako sa Oliver niekam zakráda. Na tvári mal taký zvláštny výraz. Takého som ho ešte nevidel.

Rozhodol som sa ho opatrne sledovať. Nech ide kamkoľvek, určite si narobí problémy – a ja budem pri tom. Rád mu spočítam všetky hriechy. Na to môžem vziať jed.

Už som sa nevedel dočkať. Otec tentoraz uverí mne, nie jemu.

No šokovane som zastal, keď som si uvedomil, kam ide.

K domu toho divného veštca.

Len tam stál pri plote a díval sa dnu. Ale prečo? Čo môže chcieť od toho šarlatána?

Mágie som mal plné zuby. Dnes som musel na plné ústa klamať, že funguje.

Nemal som chuť približovať sa k tomu miestu, ale ak si od neho niečo kupuje, tým lepšie.

Musím tu vydržať do konca, aj keď sa mi vôbec nechce. Určite ho prichytím pri niečom nevhodnom.

Stál tam už takmer hodinu a mňa skutočne boleli nohy. Ako predseda som si nemohol dovoliť vysedávať, musel som im dokázať svoju silu a moc, no ešte som sa celkom fyzicky nezotavil. Po tom páde som mal nohy stále slabé.

A práve teraz som to cítil.

No vydržal som – a prinieslo to svoje ovocie.

Oliver sa konečne pohol. Takmer ako námesačný prešiel k dverám a zaklopal.

Dlho sa nič neozývalo. Potom sa objavil ten chlap. Nevrlý ako zvyčajne.

„Čo chceš?“ opýtal sa Olivera chladným hlasom.

„Pane, ja… ja…“ Oliver len niečo zajachtal a veštec sa čoraz viac mračil.

„Tak to konečne vysyp. Nebudem tu kvôli tebe stáť celú noc.“

„Ja by som chcel… chcel by som…“

Veštec sa uškrnul.

„Dobre. Asi sa nevieš vyjadriť, ale to nevadí. Ja ti to poviem raz a navždy.“

No práve keď to chcel urobiť, nevydržal som to a vyšiel som z kríkov.

„Čo tu vy dvaja vyvádzate?“

Oliver sa okamžite stiahol. Videl som, ako pri pohľade na mňa celkom zbledol.

„Ja vôbec nič… len som chcel taký čaj…“

„Tak čaj? Naozaj, Vincent, chcel od vás len čaj?“ opýtal som sa.

Veštec po mne prešiel nepríjemným pohľadom.

„Iste. A čo ste si mysleli, pane?“

„Ja neviem. Možno máte spolu nejakú dohodu. Nebudem sa hnevať, ak mi o tom poviete viac.“

Oliver zbledol ešte viac. Vincent ostal úplne nečitateľný.

„Mladý pane, v mojom dome prebiehajú len také dohody, o ktoré mám záujem.“

„Skutočne? Tak čo chcete od neho?“

„Chcete to vedieť?“ opýtal sa ticho.

„Julian, nie… nerob to…“ počul som Olivera šepnúť.

„Áno. Chcem vedieť presne, čo od neho chcete a čo on chce od vás.“

„Julian!“ zaprosil Oliver zúfalo.

Tak a je to tu.

Zistím, čo u toho chlapa robil. A budem ho mať plne v hrsti. Mne sa neodváži nič odmietnuť. Som synom jeho pána, osoby, vďaka ktorej je chránený pred horšími trestami.

„Ste si istý, že to chcete dobrovoľne?“ opýtal sa ma.

Iste, trochu som sa bál… ale keď to zvládla tá padavka, ja to dám.

Oliver ma schmatol za ruku.

„Julian, nie… neviete, o čo ide. Nerobte to…“ prosil ma takmer zúfalo, čo ešte viac podnietilo moju zvedavosť.

Nech ide o čokoľvek, narazil som na zlato.

Odstrčil som Olivera. Ten sa zachvel.

„Dobre. Idem do toho. Nech je to čokoľvek.“

Oliver ma znovu chcel potiahnuť k sebe, no ja som ho odtlačil.

Chcem vidieť, čo tu robil.

A ja sa to aj dozviem.

Prekročil som prah a zavrel za sebou dvere. No Oliver vošiel za mnou a ja som naňho len nespokojne zavrčal.

„Teba nikto nepozval, ty nikto.“

Strhol sa. V jeho očiach sa konečne objavil vzdor.

„Tak dobre, ako chcete. Len aby ste neľutovali to, čo ste práve povedali.“

Zaťal päste.

No neudrel ma. Jeho šťastie. Inak by som ho zničil.

Otvoril som oči.

Prebudil som sa vo svojej posteli. Na chvíľu som bol úplne zmätený. Včera bol ťažký deň. Dalo by sa povedať, že som z neho vyviazol dobre, ale možno som urobil pár trestuhodných rozhodnutí.

Telom mi prešlo bolestné chvenie.

Oliver. Ten hlupák. Do čoho ma to zatiahol? Čo som to kvôli nemu vyviedol?

Znovu som sa zahrabal do prikrývok.

A to dnes máme vyučovanie… neviem, ako sa na to dokážem sústrediť.

Tie pocity… chcem ich znovu. A nemôžem si pomôcť.

Zavrel som oči. Zaťal päste.

Za to mi ešte zaplatí. Veď ešte uvidí.

Len v nočnej košeli som pristúpil k oknu. Stále je sucho.

To kúzlo vôbec nefungovalo.

Dúfam, že čoskoro zaprší, inak som v riadnych problémoch.

Znovu sa mi pred očami objavil domček veštca.

Nemal som to robiť. Naozaj nie.

Nemôžem myslieť na nič iné.

Zaplavilo ma teplo.

Nie.

Skrátka na to nebudem myslieť. Prejde to.

Včerajšia noc sa skrátka nestala.

Sadol som si za stôl.

Učiteľ vykladal niečo o geometrii, no vôbec som ho nepočúval. Pohľad mi často zablúdil k oknu a nebol som jediný, kto sa nedokázal sústrediť.

Stále je tak pekne.

Ak sa to nezmení, budem mať ďalší problém.

Ten idiot Gregor chcel stanoviť čas – búrka do večera. Trval na tom, že inak tomu neuverí. A ja som dúfal, že dnes už konečne zaprší.

Včera sa predsa len ukázali mraky.

No dnes je nebo úplne čisté.

Asi zase prehrám.

Čo im poviem? Že sme to urobili nesprávne? Alebo čo?

Spolok túži po väčšej moci, cítil som to. Už im nestačia len naše kontakty a jemné manipulácie.

Ak im to nedám… obrátia sa naňho.

Niežeby som veril, že to funguje.

Ale… mohlo by to pomôcť.

Mal som požiadať toho šarlatána… ale povedzme, že som nemohol.

Nebolo možné mu čokoľvek povedať. Okrem toho, aj tak jeho mágia nefunguje. Neverím v také veci.

Nech len zaprší.

Nech konečne zaprší, aby mali dôkaz. To im bude stačiť.

Znovu som túžobne pozrel na oblohu.

No nič sa nestalo.

„Mladý pán, kam sa to stále dívate?“ okríkol ma znovu Gaston.

Očividne nebol v práve najlepšej nálade.

Tak som sa znova sklonil nad papiere a rýchlo začal rysovať.

Určite nezaprší. Už je to jasné.

A ten veštec vyhral. Ten sviniar.

Vyhodil by som ho… keby mi nedal takú rozkoš. Keby som sa v nej úplne nestratil.

No o tom nemôžem nikomu povedať. To by očiernilo aj mňa.

A on to veľmi dobre vie.

No nemohol som… a ani nechcel prestať.

Vlastne som potreboval, aby to urobil znovu.