Láska a nenávisť 2. kapitola

 Oliver

Tak to by sme mali, pomyslel som si skrúšene, keď som prechádzal chodbami sídla. Do mojej izby to nebolo ďaleko, a predsa som mal pocit, že každý krok je čoraz ťažší.

Ruky sa mi chveli.

Nemám rád stretnutia s Julianom. Štve ma viac než ktokoľvek iný, a nielen preto, že je ku mne zlý, ale aj preto, že má pravdu.

Nepatrí mi tu vôbec nič.

Ani ten súcit, ktorý dostávam od pána domu.

Srdce mi zovrel chlad. Prešiel som tými dverami a pomaly som ich za sebou zavrel. Urobil som pár krokov smerom k svojej pohodlnej posteli, no ani som sa jej nedotkol.

Musím presvedčiť lorda, aby ma poslal do učenia.

Ale ako?

Nesúhlasí s tým. Vždy mi len povie, aby som bol trpezlivý.

Ale na čo mám vlastne čakať?

Jeho syn ma nenávidí. A ani ja k nemu neprechovávam práve vrele city.

Prstami som si prešiel po chrbte pravej ruky.

Musím na tom stále trvať.

Ale kto by už počúval mňa.

Cítil som na hrudi hroznú ťažobu. Celé moje telo bolo akoby v ohni. Mal by som ísť spať. Zajtra máme skoro vyučovanie, budem si musieť dávať pozor na každý krok.

No vôbec sa mi nechcelo zavrieť oči.

Sklamal som znovu a to najhoršie na tom bolo, že ma to netrápilo tak, ako by malo. Bolo lepšie sa mladému pánovi celý deň vyhýbať. Keď nebol pri mne, cítil som takú zvláštnu ľahkosť. Na nič som si nemusel dávať pozor.

Prešiel som pomaly k oknu a oči uprel na chladnú a tmavú oblohu. Nevidel som takmer nič tam vonku, ani jediný pohyb. No cítil som novú vlnu chladu tohto sídla, tohto domu, ktorý akoby nikdy nepoznal skutočné šťastie.

Mladý pán je zlý, ale jeho priatelia sú horší.

Privrel som oči a ponoril som svoju myseľ do tej sladkej tmy.

Kiežby som sem nikdy neprišiel. Kiežby môj otec…

Nechcel som na to znovu myslieť. Nemal žiadať od lorda taký sľub. Nebolo to správne. Len kruté.

Byť niekde, kde nikdy nemôžeš byť jedným z nich, ale ani členom služobníctva.

Otvoril som oči a sadol si do kresla. Mal by som si písať svoj denník. To ma zvyčajne zvykne upokojiť a pripraviť ma to na ďalší deň.

Vo svojom denníku môžem byť sám sebou. Môžem prežívať množstvo dobrodružstiev mimo tohto miesta, kde som skôr lovnou zverou.

Namočil som brko do atramentu, no ten len bezmocne kvapkal na prázdnu stránku.

Čo by som dnes mal napísať? Že som zbabelec?

Odložil som brko späť a oprel sa lakťami o stôl. Prudko som dýchal a snažil sa odohnať túžbu plakať.

Chlapci neplačú.

Chlapci si to nesmú nikdy dovoliť.

To mi hovoril učiteľ šermu, keď raz videl, že mám slzy na krajíčku, keď ma mladý pán dosť nešetrne zhodil na zem.

No vtedy som sa skutočne zľakol.

A všetci sa mi smiali.

Aj teraz som sa snažil potlačiť ten pocit. Ten strach, tú bolestnú neistotu.

Odsunul som prázdne pergameny a vstal som. Opustil som bezpečie izby a túlal sa po tmavých chodbách, celkom po pamäti. Medzi starými obrazmi predkov, medzi spomienkami, ktoré mi nepatrili.

Pomaly som vyšiel von do tej mrazivej tmy. Ruky som si pritisol k telu. Mal som si obliecť kabát, ale ani to som nedokázal.

Len som tam stál na hlavných schodíkoch a díval sa do tej nekonečnej tmy. Počúval som zvuky nočných zvierat a zbieral odvahu.

Srdce mi prudko bilo, keď som sa díval do tmy… čoraz hlbšej, čoraz intenzívnejšej.

Až potom moje telo začalo cítiť postupnú únavu.

Vrátil som sa spať a potichu som padol späť do svojej postele.

Unavený.

Konečne s vypnutou mysľou.

Prebudil som sa dosť neskoro. Slnko už bolo vysoko a ja som cítil len neúprosný chlad nového rána.

Dnes máme… áno, vyučovanie, ako som povedal. Potom voľnejší program. Jazdu na koni. Našťastie nie je povinné, aby som chodil s mladým pánom. Pôjdeme určite opačnými cestami ako vždy a ja si aspoň trochu vydýchnem.

Myslel som na to, na ten okamih, keď popchnem koňa do cvalu a budem cítiť, že by som mohol ísť kamkoľvek na svete.

No viem, že vo svete to nie je tak jednoduché pre ľudí ako sme my.

Zavrel som ešte na chvíľu oči.

Mal by som sa pripraviť a prísť do učebne prvý, inak bude mať mladý pán reči.

No nechtiac som znovu zaspal, keď sa moja hlava dotkla vankúša.

***

„Dobré ráno.“

Do učebne som vošiel neskôr, než som chcel. No učiteľ tam ešte nebol. Cítil som aspoň čiastočnú úľavu. Mladý pán si niečo zapisoval a zatiaľ si ma nevšímal.

Tak som si potichu sadol vedľa neho. No dával som si pozor, aby sa ho moje nohy nedotkli. To nemá veľmi rád a dosť zle na to reaguje.

Skontroloval som si pomôcky.

„To je dosť, že si sa ukázal,“ privítal ma mladý pán konečne. Jeho hlas vôbec nebol prívetivý.

Chcel som sa znovu ospravedlniť, no on otvoril akúsi knihu, ktorá vyzerala ako atlas. Niečo si z nej poznačil a znovu mi prestal venovať pozornosť.

Dnes má lepšiu náladu, prešlo mi hlavou.

„Čo na mňa toľko zazeráš?“ znovu ma oslovil, keď som sa naňho opäť pozrel.

„Ja… nič. Len… ma zaujalo, čo robíte.“

„Nič, čo by teba mohlo zaujímať,“ zavrčal, namočil brko do kalamára a písal ďalej.

Málokedy je takto horlivý, čo sa týka štúdia. V poslednej dobe mám pocit, že sa skôr díva von oknom.

Mňa zaujíma všetko, hlavne rozprávanie o cudzích krajinách. O miestach, kde by im možno nemuselo záležať na tom, odkiaľ som prišiel.

Bol by som zaujímavý cudzinec.

Niekto výnimočný.

Učiteľ meškal, až príliš dlho. Mladý pán prestal písať a ja som sa začínal obávať. Keď sme spolu sami, nie je práve najmilší. Vtedy dáva najviac najavo svoju nadradenosť.

No je to typický mladý pán, nič mimoriadne. Všetci sa správajú takto k osobám ako som ja. A mnohí z nich si to aj vychutnávajú.

No mladý pán je k ostatným celkom zdvorilý, okrem mňa. Služobníctvo sa naňho nesťažuje. Napriek tomu, že vie byť odmeraný, hovoria, že je férový.

Mladý pán zroloval pergamen, zaviazal ho a strčil si ho do kabáta.

„Stále zízaš,“ napomenul ma chladne.

„Prepáčte, len som bol zvedavý.“

„Tak zvedavý? No dobre, ak ťa to skutočne tak trápi. Plánujeme hru, tak som si vypísal pár otázok.“

„Samozrejme, to je skvelé, pane. Verím, že sa dobre zabavíte.“

„Tak ty tomu veríš? To je od teba skutočne milé,“ odvetil Julian uštipačne.

„Nemyslel som to v zlom.“

„Isteže. Ty všetko myslíš len v dobrom.“

Pán sa odo mňa znovu odvrátil a pozrel na okno.

Nechcel som na to radšej nič hovoriť. Včera som unikol trestu. Nebolo by rozumné pokúšať osud.

Učiteľ vošiel do triedy práve včas. No ja som aj tak schytal menší strkanec.

„Mladí páni, to čo má byť?“ rozčuľoval sa náš starý mentor.

„To povedzte jemu,“ odsekol Julian chladne. „On ani nevie sedieť za stolom.“

Zbledol som. Od hanby pred naším starým mentorom a takisto aj preto, že som mal chuť povedať mu, ako to bolo. Štuchol do mňa on. Ja som sedel poriadne.

„Oboch vás to naučím, tým si buďte istí!“ odsekol Gaston podráždene.

Buchol palicou po stole, až to zadunelo. Skutočne som sa zľakol.

No on potom len prešiel k tabuli a začal písať.

„Dnes si zopakujeme latinské slovesá…“

Vedel som, že mladý pán túto gramatiku nemá zvlášť rád. Trochu ma potešilo, ako nasrdene sa kvôli tomu zatváril.

No snažil som sa skôr sústrediť na učiteľa. Viem, aký dokáže byť, keď sa skutočne nahnevá, a reptanie mladého pána nie je až také zlé ako jeho krik.

„Po prestávke prejdeme na geometriu,“ vyhlásil Gaston chladne potom, ako nás poriadne potrápil prekladom úryvku z Caesarových Zápiskov o vojne galskej.

To už skutočne nebola žiadna zábava.

„Je to tvoja chyba!“ kričal na mňa Julian.

Veril, že učiteľ dnes vybral taký ťažký text len preto, že som ho nahneval, hlavne ja.

Len som sklopil zrak. Bolo zbytočné míňať prestávku na hádanie sa s ním. Geometria nebude nič ľahké a dnes máme aj francúzštinu. Tá mi vôbec nejde.

Mladému pánovi zato veľmi dobre.

„Nič sa neučil, pane. Mali by ste ho potrestať,“ vyhlásil mladý pán sebavedomo a dodal mojím smerom:

„Aspoň by si sa konečne naučil dávať pozor.“

Potom sa na mňa pozrel a s jemným, posmešným úsmevom povedal po francúzsky:

„Les vôtres ne leur arrivent pas à la cheville, mon ami.“

Vašim sa ani zďaleka nevyrovnajú, priateľu.

Tomu som už rozumel. A konečne mi došlo to, čo som povedal. Tréma ma náhle opustila a spomenul som si.

Máte krásne oči.

To som zas domrvil. Hovorila to nášmu lordovi súkromne. Vôbec som ich pritom nemal počúvať.

„Budeme pokračovať, páni. Keď ste už takto začali, rád si vypočujem, čo mi poviete ďalej…“

Učiteľ si sadol za svoj stôl a nechal nás zhovárať sa.

Znovu som pocítil nervozitu, keď mladý pán vyhlásil po francúzsky:

„Avez-vous encore des compliments à me faire, mon ami ?“

Máte naporúdzi ešte nejaké komplimenty, ktoré by ste mi chceli povedať?

V mysli som si tú vetu okamžite preložil a žalúdok sa mi nepríjemne stiahol.

„Non, monsieur, rien ne me vient à l’esprit qui puisse mieux décrire votre beauté… et votre brillant intellect.“

Nie, pane, nič mi nenapadá, čo by viac vystihlo vašu… krásu a brilantný intelekt.

A takto to pokračovalo ešte nejaký čas, až kým učiteľ nezavelil dosť a prešli sme konečne na písomné cvičenia.

Aspoň vo francúzštine bol ku mne mladý pán milý. Možno by som ju mal vyskúšať vždy, keď sa obzvlášť naštve.

No možno ani to by nebola správna cesta. Zas by mi len pripomenul, že na vedomosti, ktoré som získal, nemám právo.

Tak som sa snažil na to radšej nemyslieť a pracovať na cvičeniach až do úplného konca.

Po ďalšej dlhšej prestávke sme si mali ísť zajazdiť. Pre mňa osedlali Bleska, staršieho koňa, ktorého som ja uprednostňoval, lebo bol pomalý a poslušný.

Mladý pán samozrejme chcel Artosa, jedného z nových žrebcov. Bol to vysoký, silný kôň s lesklou čiernou srsťou a nepokojným temperamentom. Netrpezlivo podupkával kopytami a pohadzoval hlavou, akoby sa už nevedel dočkať cvalu. Také kone mal mladý pán rád – rýchle, hrdé a trochu nebezpečné.

„Dnes by ste mali ísť tou istou cestou, mladý páne,“ učiteľ jazdenia pozrel na Artosa. „Nemali by ste ísť na cestu sám s takýmto koňom.“

Mladý pán sa zatváril takmer dotknuto.

„To si myslíte, že ho nezvládnem?“

„Nie, pane, no ste dedičom titulu a mali by ste si dávať väčší pozor na svoje rozhodnutia. Nemôžem vám zakázať si ho vziať, doteraz s ním neboli väčšie problémy, no mali by ste dnes uprednostniť spoločnosť pred samotou.“

„V poriadku, ako poviete,“ súhlasil navonok Julian.

No nechal ma ďaleko za sebou aj s mojím pomalým Bleskom.

Učiteľ s nami chodieval len na začiatku. Teraz sme už boli viac samostatní a on skôr využíval možnosť posedieť si na slnku, než aby išiel tou trasou, ktorú sme si vyberali sami.

Bol už starší a my sme pokročili natoľko, že dozor takmer nebol nutný.

Za Julianom ostával len oblak prachu. Ja som pomaly viedol Bleska jeho zvyčajným tempom. Sledoval som okolitú krajinu a dával dobrý pozor, aby som ho držal v pokoji a v jeho zvyčajnej pohode.

No Artos sa náhle vzopäl. Práve keď som sa už pomaly dostával k nemu, zhodil mladého pána rovno na cestu.

Srdce sa mi zastavilo.

Rýchlo som trochu popchol Bleska. Mladý pán ležal na zemi. Zosadol som a bežal k nemu.

„Pane, pane… ste v poriadku?“

Rukou som sa dotkol jeho tváre. Nereagoval. Bol bledý ako stena.

S námahou som ho posadil a držal pri sebe.

„Pane, prosím…“

Na chvíľu som celkom zabudol, čo by som mal v takej situácii robiť.

Julian s námahou otvoril oči a okamžite ma odsunul.

„Sakra, nevyvádzaj. Nič mi nie je.“

„Nič? Veď ste stratili vedomie,“ hlesol som vystrašene.

„Som v poriadku,“ trval na svojom Julian, no aj tak som ho skontroloval. Na hlave nemal zranenie, len sa mi snažil vysmyknúť.

A napokon sa mu to aj podarilo.