Láska a nenávisť 3. kapitola

 Julian

Ten hlupák doktor ma nechal tri dni v izbe. Ako takého malého chlapca. A potom sa hneď vytratil za mojím otcom na pohárik, samozrejme. Stále ho vidím len opitého. Dokonca aj teraz som mal pocit, že si uhol viac, než by mal. No je to jediný doktor v okolí.

Nakrčil som nos a posunul som sa na svojej posteli s nebesami. Tri dni tu budem trčať ako nejaké malé decko. No musel som priznať, že hlava ma trochu bolí. Spadol som tvrdšie, než som čakal.

No tráviť tu taký dlhý čas bude ťažké. Dokonca ani nemám spať, aspoň nie dnes, a niekto ma má kontrolovať. Ešte väčšia otrava, pomyslel som si nespokojne a opatrne som vyšiel z postele.

Odhrnul som ťažký zlatistý záves, ktorý kúpila otcova známa, a opatrne som sa naklonil nad okenný rám.

Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím len veľmi málo. Akoby sa všetko zúžilo do jednej úzkej čiary.

Dotkol som sa rámu a chvíľu som prudko dýchal.

Mizerná hlava. Už sa tackám ako ten náš miestny doktor.

Párkrát som sa nadýchol a čakal, kým to prejde. Napokon sa obraz zázračne vyjasnil.

To, čo doktor zhrnul ako slabé udretie hlavy, je zrejme vážnejšie, než som si myslel. Ani neviem, ako ma ten somár dostal domov. Bol som úplne mimo, keď som druhý raz odpadol.

A hneď som ho aj uvidel.

V parku.

Zhováral sa so skvelou spoločnosťou. Koniarov starší syn a záhradníkov fagan. Stál v ich hlúčiku v panských šatách, akoby k nim patril.

Naklonil som sa viac.

A ešte sa aj s nimi rehoce. Určite na nejakých oplzlých vtipoch, ktoré koniarov syn rád na počkanie rozpráva.

Neslýchané, ako ten fagan Oliver zahanbuje našu rodinu.

Až mi bolo ľúto, že som ho nezbil.

Zaťal som päsť na pravej ruke. Ľavou som sa musel pridržiavať.

Nebolo to nič príjemné, ale vydržím to už len preto, aby som videl, čo s nimi bude robiť. Ak sa budú hrať alebo robiť niečo podobné, asi vyskočím z kože. Otcov zverenec a takto sa zahanbovať.

Ja to asi nevydržím. Rovnou tam vletím a jednu mu vylepím.

Pootvoril som okno.

„Mali by ste to vyskúšať, je to skutočne dobré, mladý pane…“

Ešte ho ten koniar aj volá mladý pán. Ja sa asi prepadnem. Toľko som im vtlkal do hlavy, že mu nemajú prejavovať úctu, a on takto.

Felix je skutočne idiot.

Ale ja mu ešte ukážem. Tým si môže byť istý.

„A hlavne je to tiché miesto, kde vás nikto nebude rušiť. A ten výhľad… budete spokojný. Aj keď voda je trochu studená, stojí to za to.“

Studená voda? O čom to hovoria?

Videl som, ako sa Adam naklonil bližšie.

„V letných mesiacoch je to mimoriadne osviežujúce, pane.“

„Rád sa na to miesto pozriem,“ povedal Oliver, akoby sa nechumelilo.

On sa skutočne chce niekde len tak voľne kúpať. A ešte v studenej vode. Prechladne, dostane zápal pľúc a otec sa znovu dostane do takého stavu ako vtedy, keď zomrela naša teta. Vždy smrť tak zle prežíva. Akoby odchádzala aj časť jeho.

Teraz na to naozaj nemám náladu.

Potom sa naklonili ešte bližšie a na niečom sa spolu smiali. Iste, určite ohovárajú mňa. Čo iné by asi tak mohli mať na práci.

Tá chamraď.

Znovu som pocítil chvenie a musel som sa pomaly odplaziť späť do postele. Plný hnevu a trochu s točiacou sa hlavou.

Tak on sa chce kúpať.

Veď ja mu to dnes spočítam. Ja mu dám pripraviť taký kúpeľ, že to ešte nevidel.

Nech počká do večera.

Predstava, že sa bude s nimi kúpať, mi bola nepríjemná. Už len preto, že potom budú všade rozširovať, že sa s nimi takto bratríčkuje, akoby bol jedným z nich.

A to nedovolím.

Vzal som do rúk šnúru od zvončeka.

Zazvoním na majordóma. Nech ho zdrží doma, aby nerobil hlúposti. A večer nech mu pripraví špeciálny kúpeľ.

Tam naňho skočím a poriadne ho v tej vode vyperiem.

Do večera mi už bude lepšie. Keď budem pokojne ležať a nebudem sa namáhať, to točenie určite prejde. A keby aj nie, aj po štyroch ho v tej vode vyperiem ako špinavú bielizeň.

Bol som so sebou spokojný. Postaral som sa, aby Oliver neodišiel z domu s tými faganmi.

Povedal som mu, že chcem, aby zostal doma pre prípad, že by som od neho niečo potreboval. Tvrdil som, že mi má predčítať alebo niečo také, aby som sa nenudil.

Tak prišiel a musel mi čítať.

Zdržal som ho dostatočne dlho na to, aby potom už nemal čas ísť na to miesto. A majordómus mu podľa mojich inštrukcií pripravil kúpeľ v hlavnej kúpeľni.

Nechal som naňho, aby vysvetlil, prečo je to potrebné.

Otec tú druhú kúpeľňu nepoužíva. Je v podstate moja. Tak som sa rozhodol aspoň raz toto privilégium využiť.

Schoval som sa za jedným zo závesov. Pomohol mi mladý sluha, ktorého som donútil, aby ma tam dotlačil.

A čakal som, kým dorazí.

To, čo s ním urobím, si ani nevie predstaviť, zastrájal som sa.

Tak ho okúpem, že uvidí.

Konečne sa tie ťažké dvere otvorili a on váhavo vošiel dovnútra. Priniesol so sebou vôňu chladu.

Sledoval som, ako dvere pomaly zavrel a nadýchol sa bylinkovej vône. Povedal som majordómovi, aby si dali záležať. Najlepšie bylinky, orientálne vône. Nechcel som, aby mal podozrenie, že ho tam celkom vyžmýkam. Nech sa bojí a prosí o milosť.

Oliver sa postavil trochu viac dozadu, kým ja som spriadal temné plány.

A potom sa začal pomaly vyzliekať.

Chcel som odvrátiť zrak, ale akosi mi to nešlo.

Najprv si rozopol tmavý kabát, ktorý nosil ako zverenec pána domu. Bol jednoduchší než moje, ale stále z dobrej látky. Zvesil ho z pliec a opatrne ho prehodil cez stoličku.

Potom prišla na rad svetlá vesta so radom malých gombíkov. Rozopínal ju pomaly, jeden po druhom, akoby mal na všetko na svete čas.

Pod ňou mal tenkú ľanovú košeľu. Keď si ju začal vyťahovať z nohavíc, na chvíľu sa zastavil, akoby si až teraz všimol teplo pary v miestnosti.

Stiahol ju cez hlavu a nechal ju skĺznuť do rúk.

Ja som stále stál za závesom a sledoval ho, akoby som ani nemohol prestať.

Ešte stále som si opakoval, že tu som len preto, aby som ho potrestal.

No zrazu som si tým nebol taký istý.

Hlavne potom, ako som sa díval na jeho bledé, štíhle telo.

V krku mi pulzoval oheň. Neznámy pocit sa šíril mojím telom ako jed. Ten hnev… asi sa ho nikdy nezbavím.

Znovu som zaťal päste a čakal, kým sa tá jeho dokonale sladká postava neotočí a nepôjde do kúpeľa.

Pripravil som sa na to, ako zvládnuť ten pocit blížiaceho sa závratu, a pritom sledoval jeho bledé telo, nepoznačené takmer žiadnym utrpením.

Nemal hrubé črty. Bol skôr celý až znepokojivo jemný.

Bol priam hriech, že vyzerá nahý tak dobre.

No nanešťastie preňho ani to mu nepomôže, aby som mu odpustil.

Vošiel do kúpeľa, pohodlne sa oprel a rukami sa pridržiaval okraja vane. Privrel oči a povzdychol si, keď ho obklopilo zrejme príjemné teplo.

Prikradol som sa k nemu a moje dlhé, štíhle prsty sa zabodli do jeho pliec.

Najprv strhol. Pod prstami som cítil jemnú pokožku, zaplavovala ma sladká vôňa z kúpeľa.

A moje ruky v jednom znepokojujúcom okamihu začali masírovať jeho stuhnutú šiju.

Nech robil čokoľvek, pod prstami som cítil, že celý stuhol. No potom mi to došlo. Celý čas sa nakláňal nad tou hrubou knihou. Kvôli mne. Kvôli tomu, že som chcel, aby mi čítal.

Zastonal a jeho telo sa trochu napälo a vzápätí uvoľnilo, keď som zatlačil zľahka viac.

Jeho prudký povzdych vo mne vyvolal niečo nové.

Pocítil som bolestivé pnutie, až som sa aj ja sám prudko nadýchol, keď mi došlo, v ktorej časti.

Toto sa mi často nestáva. Hovoria o mne, že som chladný a nikto ku mne nemá prístup.

Nech to znamenalo čokoľvek, rozhodol som sa to ignorovať.

Nie, nie je to vzrušenie. Takto vzrušenie nevyzerá.

Moje prsty urobili pár ďalších okruhov.

„To je tak príjemné,“ počul som Olivera povedať.

Malo by ma to zastaviť, lenže som cítil, ako sa tie moje prekliate prsty pohli znovu.

„Ach, to je tak skvelé…“ zopakoval.

Tak som zatlačil viac, ale ani to mu zrejme nevadilo. Aspoň nie tak veľmi, ako som si myslel, že bude.

„Môj bože,“ hlesol, keď som prešiel trochu nižšie po línii chrbta a pliec a vrátil som sa späť ku krku.

Toto som rozhodne neplánoval. Nie takto. Mal som ho skôr poriadne v tom kúpeli ponamáčať, nie sa starať o jeho pohodlie.

„Hmm… ešte… ešte…“ počul som ho povedať a moje prsty, akoby som nad nimi vôbec nemal kontrolu, poslúchli.

Keď bol úplne uvoľnený, sklonil som sa nižšie. Znovu sa o mňa pokúšal závrat, tak som musel zmeniť pozíciu.

Sadol som si na okraj vane a pravou rukou som prešiel po jeho hrudi, kým ľavou som sa stále pohrával s jeho krkom.

Bol to zvláštny, takmer povznášajúci pocit.

Cítil som, ako prudko mu bije srdce. Tak ako moje. Možno ešte viac.

Snažil som sa znovu prekonať závrat. A zastaviť ruku, ktorá bola až príliš zvedavá.

Prešiel som pár okruhov po bruchu. Cítil som pod prstami jeho pevnosť.

Oliver bol úplne uvoľnený. Očividne mu vôbec nevadilo to, čo som s ním robil.

Zmocnili sa ma protichodné pocity, ktoré som sa snažil potlačiť.

Mal som ho potrestať, a nie sa tu s ním hrať. Nie som predsa sluha, ktorý sa oňho bude starať.

Takto to rozhodne nemalo skončiť.

No stále ho môžem zahanbiť, prešiel mi hlavou diabolský nápad.

Dotknem sa ho tam a on určite vyletí z kože. Bude to lepšie, než keby som ho vypral. Bude sa hanbiť ako ešte nikdy, že sa mu niečo také páčilo.

Ale nie. To nemôžem urobiť. Čo mi to napadlo?

Otvorí oči a pozrie sa na mňa. To v žiadnom prípade.

Prestal som ho hladiť na krku a stiahol som ruku z jeho hrude.

Nespokojne zamumlal, no nesnažil sa ma zastaviť. Ani neotvoril oči.

Robí také veci bežne? On, také neviniatko?

Skutočne som bol z toho zmätený, aj potom, čo som za sebou zavrel dvere. Mohol ma vidieť, no bol som taký vykoľajený, že som na to vôbec nemyslel.

Potreboval som sa dostať von.

Čo to so mnou urobil?

Som ja vôbec normálny?

Bežal som napriek bolesti v hlave. Napriek všetkému som chcel byť čo najskôr preč z toho miesta.

Srdce mi prudko pulzovalo a ledva som lapal dych.

Padal som a znovu vstával.