Láska a nenávisť 4. kapitola

 Oliver

Julian chce, aby som mu znovu predčítal. Som z toho nervózny. Včera bol mimoriadne nepríjemný a ja mám dnes aj iné povinnosti.

Chcel som nenápadne zistiť, kto bol v tej kúpeľni. Nemôžem sa na to opýtať priamo, ale mohol by som aspoň zistiť, kto ten kúpeľ pripravoval a kto sa tam motal okolo. Musím tú osobu nájsť a požiadať ju o diskrétnosť. Inak sa asi zbláznim.

Nech to bol ktokoľvek, nikto sa nesmie dozvedieť, ako som si užíval tú masáž.

Sám neviem, čo sa mi vtedy stalo a prečo. Bol som z toho totálne zmätený. A stále som.

Čo to do pekla bolo?

Zvyčajne ma nikto nezaujíma. Teda nikto takým spôsobom. A teraz sa to stalo. Možno ma tá osoba chcela len masírovať, možno o nič iné nešlo. Ale ten dotyk na hrudi… to nebolo tak celkom nevinné.

Aj tak si však musím byť istý, že sa to nikto nedozvie. Nechcem odísť s hanbou.

Lord sa na mňa hnevá kvôli pádu jeho syna. Neberie to na ľahkú váhu a po dome sa šíria reči, že som to zapríčinil ja. Neviem, kto s tým začal, ale mám istú predstavu, kto to na mňa mohol povedať.

Nie je to pravda. Nič som neurobil. Veď som bol od neho tak ďaleko, ako sa len dalo.

No kto mi uverí? Proti slovu lordovho dediča to moje nemá takmer žiadnu váhu.

O to viac ma potešilo, že sa niekto nenechal zmiasť jeho planými rečami a dal mi šancu. Ale kto? Kto to mohol byť?

Služobníctva je tu dosť a mnohí z nich pracujú na poschodí. Ja sa do nich veľmi nestarám, ale občas prehodíme pár slov.

Nemal som však čas sa na to nenápadne popýtať. Julian ma zavolal veľmi skoro po vyučovaní. Ledva som si našiel čas na obed.

A nebol som nadšený z toho, že s ním budem znovu zavretý v izbe.

Včera vybral dosť ťažkú knihu. Bol som nervózny a takmer stále som koktal.

No dnes, keď som vošiel, ležérne sa opieral o posteľ a začal po francúzsky.

„Mon ami, aujourd’hui nous allons converser un peu.“

(Priateľ môj, dnes sa budeme trochu zhovárať.)

Sakra. Tak ešte aj toto.

To aby som sa zas pekelne sústredil.

„Bien sûr, comme vous le souhaitez, monsieur. De quoi voudriez-vous parler ?“

(Iste, ako si želáte, pane. O čom by ste chceli hovoriť?)

opýtal som sa v snahe o ľahší konverzačný tón.

Julian mi pokynul, aby som si sadol na kraj jeho postele. Opatrne som to urobil.

Má dobrú náladu. To sa mi celkom páči. Ale čo ak ma len skúša?

„Eh bien, mon ami, j’aimerais connaître votre avis.“

(Nuž, priateľ môj, rád by som poznal váš názor.)

„À propos de la fête qui aura lieu ici. Y participerez-vous ?“

(Na oslavu, ktorá sa tu bude konať. Zúčastníte sa jej?)

Iste, tentoraz je rad na nás, aby sme pozvali susedov. Všetci sa už na to pripravujú. Má to byť taký večierok pre vidiecku šľachtu. Nič mimoriadne.

„Cela dépendra de ce que dira votre père, monsieur.“

(To záleží od toho, čo na to povie váš otec, pane.)

odvetil som stroho a siahol po knihe, ktorú mi nechal pripravenú na nočnom stolíku.

Trojská vojna.

To zas bude.

„Cela dépendra de la manière dont vous vous comporterez aujourd’hui, mon ami. Tout dépendra de vous.“

(To záleží od toho, ako sa budete dnes správať, priateľ môj. Všetko záleží len od vás.)

dobral si ma Julian nemilosrdne.

Na čo tým sakra naráža?

Vôbec som nevedel, čo odo mňa vlastne čaká.

„Iste,“ odvetil som ticho. „Ak chcete, už môžem začať…“

Prešiel som znovu do angličtiny. Bolo to zvláštne, keď sme sa bavili takmer normálne. Takmer až neprirodzené.

„Samozrejme,“ povedal pokojne Julian. „Začnite na strane tridsaťpäť. Ja ešte na chvíľu zavriem oči.“

Ľahol si a skutočne tak urobil.

Otvoril som knihu a začal čítať.

„A tak sa zhromaždili vojská pri hradbách slávnej Tróje, kde vietor niesol vôňu prachu a bronzu. Hrdinovia stáli v žiare slnka, ich štíty sa leskli ako hladina mora a ich kopije sa dvíhali k nebu ako les bez listov. A medzi nimi kráčal Achilleus, rýchlonohý syn bohyne, ktorého hnev bol temnejší než noc a ktorého sláva mala pretrvať dlhšie než samotné kamenné múry mesta.“

Nemohol vybrať niečo záživnejšie.

Prečítal som len pár riadkov a už ma to uspávalo — a to som ja ten, kto sa má oňho akože starať.

Snažil som sa potlačiť zívanie a nepodľahnúť pokušeniu prestať čítať. Po krátkom rozhovore, ktorý našťastie netrval dlho, no obral ma o všetky sily, som teraz skutočne bojoval s únavou.

Neviem, prečo ma Julian tak veľmi vyčerpáva. Aj keď je milý, aj tak som celý napätý, akoby do mňa stále rýpal.

„Len čítaj ďalej… kde to viazne,“ zamumlal ospalo.

Jeho hlas znel tlmene, akoby bol na polceste medzi spánkom a bdelosťou.

Stisol som pery a sklonil zrak späť ku knihe.

„A Achilleus, rýchlonohý syn bohyne, sa obrátil k svojim druhom a jeho hlas zaznel ponad bojisko ako hrom nad morom. Lebo hnev hrdinu je ťažký ako bronzový štít a sláva, ktorú si získa mečom, pretrvá dlhšie než piesne básnikov.“

Prestal som čítať, keď som si uvedomil, že napokon zaspal.

Konečne.

Odložil som ťažkú knihu a vystrel si nohy. Ako dlho bude od neho pokoj, teraz keď už môže spať? Doktor ho dnes skontroloval a povedal, že bude v poriadku, bez následkov.

Na chvíľu som sa posunul vyššie a ľahol si na druhú polovicu postele.

Samozrejme som medzi nami zachoval odstup.

Len som si trochu potreboval oddýchnuť, keď už som tu a musím sa s ním takto trápiť.

Natiahol som na seba aj prikrývku.

Oprel som sa o vankúše a netrvalo dlho, kým sa moje telo ponorilo do spánku.

Prebudil ma ľahký dotyk na tvári. Odháňal som ho, akoby to bol nejaký motýľ. To som si aj myslel.

No bola to Julianova ruka.

„Kto ti dovolil spať v mojej posteli?“ vyštekol tak nahlas, až som sa strhol.

Ešte stále v polospánku som neisto niečo zamumlal a otvoril oči.

„Prepáčte, pane.“

„Takto sa asi nedohodneme. Ten večierok bude pre teba zrejme príliš veľké sústo.“

No ja som tam skutočne chcel ísť.

Aj keď nie som syn šľachtica a budem sa musieť držať v úzadí, celkom som sa tešil na jednu osobu, ktorá je na tom podobne ako ja. Už dlho sme sa nevideli.

Stella je chránenkou jedného z našich susedov. Má podobné problémy ako ja a je celkom milá.

Niekedy mám pocit, že ona jediná mi skutočne rozumie. No nemám veľa príležitostí sa s ňou stretnúť. Býva dosť ďaleko a ja sa nerád motám okolo pozemkov niektorých z našich susedov. Hlavne kvôli chlapcom, ktorí tam bývajú.

Julianovi kamaráti.

Ak by ma prichytili blízko ich pozemkov, nechcel som si ani predstavovať, čo by nastalo. Tu som v relatívnom bezpečí, tam by som mohol rýchlo skončiť uprostred krutej bitky.

Preto sú večierky jedinou príležitosťou, keď sa môžeme pozhovárať. Tam sú pod kontrolou svojich otcov a nemôžu si dovoliť všetko.

„Nie, nebude. Ja to už viac neurobím, sľubujem.“

Chcel som sa odtiahnuť, no on položil moju ruku na svoju.

Cítil som dotyk jeho chladného pečatného prsteňa, ktorý dostal od otca. Včera mu ho dal, aby si uvedomil váhu svojho postavenia.

Je na ňom drak, symbol ich rodu.

Len mi to pripomenulo, že ja nič také nikdy nedostanem.

Môj otec mi zanechal len veľmi malý obnos. Je to síce moje dedičstvo, ktoré budem môcť využiť až neskôr, no nie je ho toľko, aby som si mohol dovoliť slušný samostatný život.

Otec mal ku koncu veľa dlhov. Po smrti matky to akosi nezvládol. Nedarilo sa mu a často sa nášmu lordovi sťažoval na svoj biedny osud.

Tak ako sa mu teraz sťažuje doktor, ktorý po jeho smrti prevzal úlohu jeho najlepšieho priateľa.

Aj keď mne je vždy smutno, keď vidím doktora. Taký vzdelaný a vážený človek… a pije ako šialenec.

Ani chvíľu nie je celkom triezvy.

„Uvidíme, či to aj dodržíš. Dnes som sa nad tebou zľutoval, no neviem, čo sa stane nabudúce,“ prehodil ostro.

Ja som prstom druhej ruky prešiel po chrbte tej jeho a dotkol sa prsteňa.

Odtiahol sa, akoby ho zasiahla neznáma sila.

Obrátil sa na druhý bok a pokračoval v spánku.

Radšej som opustil posteľ. Nechcel som ho zbytočne provokovať.

Tak rád by som šiel von, no bolo mi jasné, že ho nesmiem nechať samého, inak mi to spočíta.

Tak som sa len prechádzal z jednej strany izby na druhú s rukami za chrbtom.