Láska a nenávisť 5. kapitola

 Julian

Opieral som sa o drevenú ohradu. Kone už boli vonku. Veselo sa popásali a občas sa jeden s druhým pohrávali.

Pohľadom som prešiel po Artosovi.

S ním si to ešte vybavím.

Aj keď vlastne to nebola jeho vina, ale moja.

Myslel som na to, čo sa stalo naposledy. Na tajomstvo, ktoré ma teraz ťažilo. Príliš som naňho tlačil. Ako skúsený jazdec by som mal vedieť, kedy je dosť, no očividne sa mi nepodarilo zvládnuť vlastné emócie.

Už ma ani tak netešilo, že otec Olivera pokarhal a stále sa naňho hnevá.

Myslel som hlavne na ten pocit. Na to, čo sa vtedy stalo.

A čo to vlastne znamená.

No nedošiel som k jednoznačnému výsledku.

Asi to nebolo nič vážne.

Len som, ako vždy, podľahol tomu zvláštnemu pocitu, že mu vlastne nechcem nič vážne vyviesť.

A cítil som sa tak aj teraz, keď Oliver s obavami stál pri mne.

Nechcel ísť von. Dosť sa tomu bránil, no ja som bol neoblomný. Hlava sa mi už netočí a mal som pocit, že ak sa ani dnes nedostanem von, budem vyzerať ako nejaká padavka, ktorú zloží jeden obyčajný pád.

Okrem toho som mal pocit, že je pri mne až príliš blízko a veľmi sa o mňa stará, čo vo mne zanechávalo nepríjemný zmätok.

Vonku to bolo lepšie. Mohol som byť nezodpovedný a nechať ho, aby sa trochu vystresoval.

Čo mi pripadalo ako príjemný začiatok dňa.

Voľne som sa opieral o dosky ohrady, vdychoval čerstvý ranný vzduch a myslel na to, kedy ma už doktor oficiálne prepustí.

Aj keď to znamená, že znovu pôjdem na vyučovanie, aspoň nebudem mať čas zaoberať sa svojimi myšlienkami.

Okrem toho nechcem, aby ma Oliver predbehol.

To nedopustím.

„Pane, mali by sme sa vrátiť,“ hlesol Oliver znepokojene. Rukou si prešiel po prednej časti kabáta.

A ja som si mimovoľne spomenul, aký to bol pocit urobiť to isté. Lenže v úplne inej situácii.

„Nie. Tu mi je dobre. Ešte chvíľu ostaňme.“

„Budú sa hnevať, keď nás tu nájdu,“ trval na svojom, no ja som len pokrútil hlavou.

Budú. Ale naňho. On má teraz na mňa za trest dohliadať, nie ja naňho. Tak to skrátka je a nemôže s tým nič urobiť.

„Necítite sa unavene?“ opýtal sa.

„Ani trochu. Je mi dobre,“ znovu som sa takmer nezbedne usmial a on si povzdychol.

Iste, mohol by ma tu aj nechať a tváriť sa, že to bola moja iniciatíva. No vedel som, že to neurobí. Predsa len má nejaký ten zmysel pre zodpovednosť.

Oliver sa náhle dotkol mojej ruky a prstom prešiel po pečatnom prsteni.

Ten dotyk bol taký elektrizujúci, až som sa takmer pustil dosiek ohrady.

Nevedel som, čo sa deje ani ako je to možné.

Nenávidím ho. Som si tým istý.

Mám len dobrú náladu, to je všetko.

Ale ten dotyk…

Prešiel mi až do srdca.

A zanechal v ňom nepríjemný zmätok.

„Julian!“

Zrazu som počul Gregorov hlas.

Je to môj najlepší priateľ a syn nášho suseda. Mám ho rád, aj keď jeho krutosť ma niekedy znepokojuje. Rovnako ako tá jeho mohutná postava a sila.

„Vitaj, sused,“ pokynul som mu, aby sa postavil k nám.

Oliver zbledol a ihneď odtiahol ruku. Akoby ja nie.

Mal s ním problémy. A to dosť vážne.

„A tento tu?“ opýtal sa Gregor podráždene.

„Tento tu je, nanešťastie, súčasťou rodiny. A ostane tu tak dlho, ako ja budem chcieť. V mojom dome platia moje pravidlá,“ povedal som ostro, aby si uvedomil, kde stojí a s kým hovorí.

Ani jeho sila ma nezastaví. A on to veľmi dobre vie.

Našiel som si spôsob, ako ho hodiť na lopatky a ukázať mu, čo znamená skutočne ma naštvať.

Odvtedy ma rešpektuje.

No niekedy zabudne, kto velí na tomto mieste.

„Pane, mali by sme sa vrátiť,“ hlesol Oliver znepokojene. Rukou si prešiel po prednej časti kabáta.

A ja som si mimovoľne spomenul, aký to bol pocit urobiť to isté. Lenže v úplne inej situácii.

„Nie. Tu mi je dobre. Ešte chvíľu ostaňme.“

„Budú sa hnevať, keď nás tu nájdu,“ trval na svojom, no ja som len pokrútil hlavou.

Budú. Ale naňho. On má teraz na mňa za trest dohliadať, nie ja naňho. Tak to skrátka je a nemôže s tým nič urobiť.

„Necítite sa unavene?“ opýtal sa.

„Ani trochu. Je mi dobre,“ znovu som sa takmer nezbedne usmial a on si povzdychol.

Iste, mohol by ma tu aj nechať a tváriť sa, že to bola moja iniciatíva. No vedel som, že to neurobí. Predsa len má nejaký ten zmysel pre zodpovednosť.

Oliver sa náhle dotkol mojej ruky a prstom prešiel po pečatnom prsteni.

Ten dotyk bol taký elektrizujúci, až som sa takmer pustil dosiek ohrady.

Nevedel som, čo sa deje ani ako je to možné.

Nenávidím ho. Som si tým istý.

Mám len dobrú náladu, to je všetko.

Ale ten dotyk…

Prešiel mi až do srdca.

A zanechal v ňom nepríjemný zmätok.

„Julian!“

Zrazu som počul Gregorov hlas.

Je to môj najlepší priateľ a syn nášho suseda. Mám ho rád, aj keď jeho krutosť ma niekedy znepokojuje. Rovnako ako tá jeho mohutná postava a sila.

„Vitaj, sused,“ pokynul som mu, aby sa postavil k nám.

Oliver zbledol a ihneď odtiahol ruku. Akoby ja nie.

Mal s ním problémy. A to dosť vážne.

„A tento tu?“ opýtal sa Gregor podráždene.

„Tento tu je, nanešťastie, súčasťou rodiny. A ostane tu tak dlho, ako ja budem chcieť. V mojom dome platia moje pravidlá,“ povedal som ostro, aby si uvedomil, kde stojí a s kým hovorí.

Ani jeho sila ma nezastaví. A on to veľmi dobre vie.

Našiel som si spôsob, ako ho hodiť na lopatky a ukázať mu, čo znamená skutočne ma naštvať.

Odvtedy ma rešpektuje.

No niekedy zabudne, kto velí na tomto mieste.

Gregor chvíľu váhal, no napokon sa pridal k nám.

Znovu som pocítil, ako Oliver stuhol, no len som sa usmial. Jeho nenávisť voči Gregorovi je intenzívnejšia než tá moja. Už som si však zvykol na to, že vzbudzuje tento druh pozornosti.

„Povedali mi, že sa necítiš dobre,“ začal opatrnejšie, akoby sa snažil oslabiť moje odhodlanie.

„Práve naopak. Cítim sa lepšie než kedykoľvek predtým. Mal by si si užívať tento krásny deň a nie počúvať reči tých, ktorí vôbec nerozumejú tomu, o čom hovoria. Myslíš si, že ma dostane malý pád z koňa? Až tak si ma podcenil?“

„Nie, to nie… len hovorili, že si na tom zle.“

„Iste. Akoby aj nie. Nič iné než hovoriť takým, ako sú oni, neostáva.“

Nepozrel som sa na Olivera, no cítil som, ako sa mykol.

„Ak by si chcel, môžem ťa zastúpiť. V našom spolku. Pri najbližšej schôdzi.“

Iste. Náš tajný spolok, ktorý sme založili ešte ako deti. Len málokedy sme doň prijali niekoho nového. Spolok si medzi sebou delí vedomosti aj zdroje — veci, ktoré nám otcovia taja a nechcú, aby sme o nich vedeli. No k nám sa aj tak dostanú.

„Nie, to nie je potrebné. Zajtra prídem na schôdzu. A normálne ju budem viesť ako predseda.“

„Si si istý?“

„Áno, som. Vidíš predsa, že mi nič nechýba. Alebo máš pocit, že nie som v poriadku?“

Štuchol som doňho dosť silno na to, aby pochopil, že tak ľahko sa k moci nedostane.

Gregor vrhol zlý pohľad na Olivera. Bolo mi jasné, čo by chcel.

No ako som už povedal — rozhodujem tu ja, nie on.

A ja som jediná osoba, ktorá sa môže do Olivera navážať. On nie. Siaha tým aj na moju autoritu, a to sa skončilo. Dovolil som toho viac než dosť.

„Ak je to všetko, čo si mi chcel povedať, môžeš pokojne odísť. Nebudem ťa ďalej zdržiavať.“

Zaťal päste. Bolo mi jasné, čo ho škrie už od samého začiatku. A to, že je mojím najlepším priateľom mimo spolku, to žiaľ nemohlo nič zmeniť.

„Ty ma vyhadzuješ?“

Bolo mi jasné, že sa urazí. No presne to som chcel. Musí pochopiť, že nie som oslabený tak, ako si myslí. A naše priateľstvo ma nezastaví tak ako zvyčajne. Tak ako žiadne iné na tomto svete.

„Nie. Len ťa priateľsky žiadam, aby si zbytočne nevyvolával konflikty.“

„Takže ho chrániš? Aj napriek tomu, čo ti urobil? Čo sa to s tebou stalo?“

Prestal som sa držať dosiek ohrady a vykročil som k nemu. Stále bol trochu prikrčený po tom, čo som doňho štuchol.

„Ty si túto vojnu začal, nie ja, priateľ môj. A budeš musieť niesť následky.“

Pristúpil som tak blízko, až sme sa takmer dotýkali. Napriek tomu, že fyzicky pôsobí silnejšie, stiahol sa.

Tvárou mi prešiel ďalší úsmev.

„Nič sa mi nestalo, neboj sa. Svoje veci si vybavím sám. Ty sa staraj o to, čo sa deje na vašich pozemkoch.“

„Ako chceš.“

Otočil sa a odišiel.

Sledoval som, ako sa ponáhľa preč. Túto bitku som vyhral, ale nie celú vojnu. Naozaj som dnes nemal dosť síl, no to nemohol vedieť. Nedal som to najavo až do poslednej chvíle.

Keď zmizol z dohľadu, znovu som sa chytil dosiek ohrady.

„Ďakujem vám, pane,“ hlesol Oliver ticho.

Mal by som ho tiež usadiť. Aj on si začína príliš dovoľovať.

„Nemáš za čo. No veľmi sa k jeho pozemkom nepribližuj. Tam moje kompetencie nesiahajú.“

Aj keď sme stále len dediči, o týchto veciach už takto hovoríme.

„Ale ako ich chcete utíšiť? Očividne pôjde proti vám.“

„Mám niečo, čo sa im bude páčiť. Niečo, čo ich utíši na dlhé mesiace,“ priznal som nechtiac.

Akosi mi to vykĺzlo.

A hneď som sa aj zahanbil.

Moja ruka vyštartovala k jeho košeli. Stisol som ho za golier.

„Ak to niekomu povieš, skončil si. Je ti to jasné?“

„Áno. Nebojte sa, nikomu to nepoviem.“

„Veď preto…“

Odtiahol som sa tak prudko, až som takmer spadol.

Čo mi to napadlo hovoriť o tej knihe?

Je to môj tromf. Niečo, čo zamestná aj Gregora. Niečo, o čo sa budú všetci doslova trhať. Hlavne preto, že naši otcovia sa nás snažia držať ďalej od istých vecí.

No už sa to nedalo vziať späť. A možno som to ani nechcel.

Oliver sa tváril tak vážne, akoby šlo o život.

„Ja… ja… vlastne som nič nepočul.“

Potľapkal som ho po pleci.

„Presne tak. Nič si nepočul. A tak to aj ostane.“

Potom som sa už začal znovu cítiť dosť unavene.

„Pôjdeme trochu dovnútra, aby nás neprichytili, keď prinesú jedlo…“ začal som, aby som zakryl, že mám toho už dosť.

„Iste, máte pravdu,“ odvetil Oliver pokojne a podoprel ma.

Dovolil som mu to.

Bolo mi síce lepšie, ale stále som očividne potreboval trochu času.

Do zajtrajšieho stretnutia musím pevne stáť na nohách. Inak budem zosadený a veci sa rýchlo zhoršia.

Gregor je teraz pripravený prevziať spolok.

No ja mu to nedovolím.

Nejde o nič osobné. Chce sa len dostať rýchlejšie na vrchol rebríčka — mať tie najlepšie príležitosti a najviac dobrých kontaktov.

„Aká je to kniha?“ opýtal sa Oliver, keď mi pomohol vrátiť sa na lôžko.

„Teba to nemá čo zaujímať. Nepovedal si práve, že na to zabudneš?“ pripomenul som mu chladne.

„Len si robím starosti, či to nie je náhodou…“ naklonil sa bližšie ku mne.

„Čarodejníctvo alebo niečo také. Tieto veci sú nebezpečné, Julian.“

Dovolil si ma osloviť menom.

„A čo ty o tom vieš? O čarodejníctve a tak?“

„Ja nič…“ sklonil hlavu.

„Nezahováraj. Vieš o tom niečo.“

Povzdychol si.

„Tak dobre. Ale len to, čo všetci viete. Predsa že na vašich pozemkoch žije istý veštec. Ten mi to povedal. Kedysi dávno, keď som sa ho pýtal na jeho prácu.“

Vedel som, koho má na mysli. Ten chlap, ktorý sa drží v úzadí a nerobí problémy, takže ho tu otec nechal žiť.

No s touto záležitosťou nemá nič spoločné. A ani by som si to neprial.