Láska a nenávisť 9. kapitola

 Julian

Kde je Oliver?

Fakt netuším, kam sa tak zrazu podel. Prešiel som takmer celé panstvo a nikde ho nevidím. Štvalo ma, že vôbec nemám prehľad.

Nič iné.

Ani jazda ma akosi nedokázala upokojiť. A to som sa tak tešil na voľno. Na to, že konečne nebudem musieť myslieť na školské povinnosti.

Ale teraz som úplne mimo.

Akosi si neviem užiť ani vietor vo vlasoch, ani ten božský pokoj.

Čo je to so mnou?

„Ahoj."

Gregor sa opäť objavil. Akosi si príliš zvykol chodiť na moje pozemky, no tentoraz mi to nevadilo. Potreboval som nejaké rozptýlenie.

„Chceš sa prejsť k mostu? Mohli by sme uzavrieť ďalšiu stávku," navrhol.

Nemal som veľmi náladu, no aj tak som nemal čo robiť. A možno tam bude aj on. Zvyčajne sa vždy dostane do problémov, tak by som mal byť radšej s partiou, keď je vonku.

Niežeby som ho chránil.

Len... otec ho už zasa začína brať na milosť. Tak aby sa náhodou nepokazilo, čo sa konečne upokojilo.

Prešli sme skratkou smerom k jabloňovému sadu až k hlavnému mostu. Ak chcel niekto prejsť na panstvo ťažšou cestou, bola to vhodná voľba.

„Tak čo si si zas pripravil?" opýtal som sa.

„Ty si ale mrzutý," uškrnul sa. „Ten váš trhan pôjde domov určite tadiaľto. Jarmok už pomaly končí. Vystrašíme ho, nech spadne do vody. Čo povieš..."

Ukázal na kríky, kde sme sa mali ukryť. Voda tam nebola hlboká, vlastne to ani nebolo vysoko.

„Dobre, ako chceš... no dúfam, že z toho nebudú problémy."

„Nie, jasné že nie. On predsa ani necekne."

Naštvalo ma, že šiel na jarmok.

Že to oni vedia... a ja nie.

Kto im to sakra povedal?

Mne to nikto nepošepkal do ucha. Vlastne všetci zahmlievali, akoby toho malého bastarda chránili.

No čo, nech sa okúpe.

Fakt to nie je hlboké, ani malému decku by sa tam nič nestalo. A Oliver predsa vie plávať, tak čo.

Tisol som sa ku kríku spolu s Gregorom. Jarmok by sa už mal o takomto čase skutočne končiť. A on určite ostal až do konca. Určite si tam nakúpil nejaké veci, ktoré mu teraz zmoknú... a možno bude aj plakať.

Zaplnil ma pocit škodoradostného hnevu. Pokiaľ nešlo o nič vážne ani svetoborné, rád som sa zapojil.

Po moste však prešiel len sedliak. Potom akýsi mladý pár z dediny. Držali sa za ruky. Chlapec dievčaťu niečo šepkal a jeho milá sa usmievala, pevne sa držala jeho ruky.

Hlavou mi prešlo, aké to má ten chalan jednoduché.

A ako veľmi by som na chvíľu chcel byť na jeho mieste.

„Hej, pozri," pošepol mi Gregor.

Za nimi išla po moste stará žena z dediny.

„Čo tam robíte?" skríkla na nás.

Podvedome som vyskočil.

„Prečo sa skrývate, mladí páni?" opýtala sa ticho.

Poznal som ju. Bylinkárka. Niekedy chodievala aj k nám.

„Nuž, ja..." zahanbil som sa za svoje správanie.

No Gregor na ňu drzo zazeral.

„Čo sa staráš, baba? Choď si svojou cestou."

Strčil som doňho. Radšej by jej mal dať pokoj. Aj o nej sa povráva, že má niečo spoločné s mágiou.

„Mladý pán, jediné, čo chcem, je vaše dobro. Radím vám – neschovávajte sa tam..." povedala ticho a odkrivkala ďalej smerom k dedine.

„Asi by sme mali ísť," povedal som. Nemal som z toho jej varovania dobrý pocit.

„Ale čo si, to budeš počúvať tú starú babu?" posmieval sa mi Gregor.

Len som pokrútil hlavou.

„Tak dobre... ale dosť často má pravdu."

„Hej? A v čom?"

Chcel som mu odpovedať, no Gregor ma zrazu stiahol dolu.

Most sa zachvel. Niekto išiel po druhej strane.

Nazrel som cez lístie.

A skutočne – bol to on.

Oliver.

Vykračoval si ako veľký pán, s vrecom plným zrejme zbytočností, ktoré nakúpil.

Gregor sa už chystal vyraziť dopredu a skríknuť naňho, aby sa riadne zľakol, no chytil som ho za golier a nedovolil mu to.

„Čo robíš?"

Ani neviem, prečo som sa rozhodol to neurobiť. Tá babka ma varovala... a bál som sa, že sa stane niečo horšie.

„Cuš," odsekol som chladne.

Oliver prešiel mostom, akoby nič.

„Ty máš toho chalana rád?" obvinil ma Gregor, keď už bol Oliver ďaleko.

Srdce mi prudko tlklo.

„Ale nie. Kde si na to prišiel?"

„Ale hej. Teraz mi to došlo. Ty ho vlastne chrániš."

„Ja?"

„Áno. Ty... a všetci sa dozvedia, že—"

„Tak dosť!"

Chytil som ho za golier a pozrel sa mu priamo do tých jeho zradných očí.

Už dávno som mal pochopiť, že to nie je pravý priateľ. Najprv chcel predsedníctvo... a teraz sa mi ešte aj vysmieva.

„Nebudeš sa so mnou zahrávať. Mám po krk toho, ako ma za chrbtom zrádzaš. Som ti dobrý len vtedy, keď treba niečo vyviesť, tak je to. Ak nechceš skončiť dole, radšej vypadni z našich pozemkov. Inak za seba neručím."

„Veď ty to ešte oľutuješ," hlesol.

No udrieť sa ma nedovážil.

Vedel, že by som sa doňho riadne pustil.

Vedel, že som silnejší – či sa mu to páči, alebo nie.

Oliver kúpil aj dreveného koníka.

Čo je decko?

Fakt som nechápal, prečo zas nakúpil takú tonu hlúpostí. A tie zrkadielka a stužka... to má byť akože pre koho?

„Prečo sa mi hrabete vo veciach, mladý pane?" opýtal sa, keď si všimol, ako prezerám jeho vrece.

„Lebo chcem vedieť, aké haraburdy si to sem zase privliekol."

„To nie je vaša vec," odsekol a vytrhol mi vrece z rúk.

„Tak aby bolo jasné..." pritlačil som ho k stene. „Nemysli si, že teraz si môžeš robiť, čo sa ti len zachce. Ja som syn pána domu a ty si nikto. Pamätaj si to. Inak bude zle."

Hneď som sa od neho odtiahol, aby si ešte nezačal niečo namýšľať. To by mi tak ešte chýbalo.

No prudko som dýchal a cítil zvláštne napätie.

Ten veštec...

On to všetko spôsobil.

No aj jemu sa ešte odplatím.