Noc temných 8. kapitola

 Otvorila som dvere do svojho bytu. Sal ležal na gauči. Bola som tak rada, že ho vidím.

Zavrela som za sebou dvere a rozbehla sa ku gauču. Nechápal, prečo som ho tak pevne objala. Musela som sa trochu krotiť, aby som to zvládla tak, aby necítil až také nepohodlie.

„Sakra, Sal…“ opakovala som, kým sa trochu vrtel. „Naozaj neviem, čo mám robiť…“

Plece ma bolelo. Telo som mala ako v ohni. Snažila som sa pokojne dýchať, no bolo to čoraz ťažšie.

Trochu som zmiernila zovretie a nechala ho ísť. Len sa na mňa díval, akoby mi rozumel. Akoby vedel, čo to znamená.

Povzdychla som si a sadla si na gauč.

„Pozri, aj mi z toho praskol prútik…“ ukázala som na trhlinky po bokoch. „Musím ísť k Ollivanderovi, nech sa na to pozrie. To zaklínadlo, čo ma naučil Snape, bolo dosť silné.“

No nemala som veľmi na výber.

Otvorila som dvere do svojho bytu. Sal ležal na gauči. Bola som tak rada, že ho vidím.

Zavrela som za sebou dvere a rozbehla sa ku gauču. Nechápal, prečo som ho tak pevne objala. Musela som sa trochu krotiť, aby som to zvládla tak, aby necítil až také nepohodlie.

„Sakra, Sal…“ opakovala som, kým sa trochu vrtel. „Naozaj neviem, čo mám robiť…“

Plece ma bolelo. Telo som mala ako v ohni. Snažila som sa pokojne dýchať, no bolo to čoraz ťažšie.

Trochu som zmiernila zovretie a nechala ho ísť. Len sa na mňa díval, akoby mi rozumel. Akoby vedel, čo to znamená.

Povzdychla som si a sadla si na gauč.

„Pozri, aj mi z toho praskol prútik…“ ukázala som na trhlinky po bokoch. „Musím ísť k Ollivanderovi, nech sa na to pozrie. To zaklínadlo, čo ma naučil Snape, bolo dosť silné.“

No nemala som veľmi na výber.

Prútik v mojich rukách, stále teplý od zaklínadla, ktoré ma naučil Snape, mi pripomenul skutočnosť, že som si na chrbát namaľovala krásny terč.

Vzala som si galeóny z priehradky, rozlúčila sa so Salom jemným poškrabaním a vyrazila rovno do obchodu.

„Zaujímavé?“ skonštatoval Ollivander zľahka pobavene, keď si obzeral tie ryhy. „Smiem vedieť, čo to spôsobilo?“

Sklopila som zrak.

„To je zložité. Nemala by som o tom hovoriť.“

Snape mi povedal, že podľa jeho zistení ma strach a moja túžba nikomu neublížiť budú blokovať. Kliatby, ktoré bežne používajú smrťožrúti, zrejme zatiaľ nebudú celkom pre mňa.

Povedal však, že ak sa dostanem do úzkych, má pre mňa niečo ako špeciálne zaklínadlo z jeho dielne. Tvrdil, že čím silnejší bude môj strach z tej osoby, tým silnejšie bude pôsobiť.

Tak som ho využila, keď Bellatrix išla po mne.

Prekvapilo ju to. A vyradilo z hry. Našťastie.

Veľmi som sa o to nezaujímala, lebo som hneď ušla. Pre každý prípad, ak by sa spamätala rýchlejšie.

Temný pán ma prepustil, nemala som dôvod tam ostávať. No ktovie, čo sa stane, keď ma uvidí nabudúce. To som si ani nechcela predstavovať.

Snape mi ukázal pár vecí, ktoré by som mohla urobiť aj napriek svojim slabostiam, no osobne by som sa do toho nerada púšťala s bojovníčkou, ako je ona.

Už to, že som ju zrazila na zem, bolo pre mňa dostatočným trestom.

No nedala mi na výber.

Bolo mi jasné, že ma chcela zabiť.

„Povedzme, že zaklínadlo, ktoré sa živí strachom…“

Ollivander sa usmial.

„To som tu už dlho nemal. Nuž, na chvíľu si sadnite. Pozriem sa, či je poškodenie nezvratné alebo či sa nedá napraviť… teda ak nechcete rovno nový prútik?“

„Ešte to skúste s týmto starým. Som naňho zvyknutá…“

„Myslel som si,“ prikývol a nasadil si špeciálne okuliare.

Sadla som si a nechala ho pracovať.

„Ach áno, toto by mohlo vyjsť…“ vykríkol náhle, až som sa strhla. No počkala som, kým dokončil svoje testovanie.

„Takže ešte mi dajte tak dvadsať minút a uvidíte, že to bude dobré.“

Prikývla som a nechala ho pracovať.

Usmernil tie ryhy tak, aby zlepšovali výkon prútika. Povedal mi, že to zaklínadlo bude znovu také silné, no po fixácii už prútik znovu nepoškodí. Tie ryhy sa vraj dajú použiť ako kanály na zosilňovanie prúdu alebo niečo také.

Nerozumela som tomu celkom presne, ale keď som ho potom skúsila, cítila som, ako zaklínadlá idú ľahšie.

Ollivander je fakt génius. To sa nedá poprieť. Hneď som sa cítila lepšie. Veľmi by mi bolo ľúto za mojím starým prútikom.

Spomienka na to, ako som sa bála, že si ma žiadny nevyberie, sa vrátila plnou silou.

Vyšla som z obchodu spokojná a konečne trochu viac vyrovnaná.

Temný pán ma tak skoro nezavolá… teda dúfam. Dovtedy sa spýtam Snapea, čo robiť.

Bude rád, že sa naňho niekto takto spolieha. Na prvý pohľad to na ňom nevidno, ale mám taký pocit, že bol celkom spokojný, keď som si od neho pýtala rady.

***

Doma som si konečne urobila bylinkový kúpeľ. Napustila som si poriadne teplú vodu, oprela sa a užívala si sladký pokoj.

Môj vysnívaný život bol robiť na elixíroch a potom ísť domov a trochu relaxovať. Nič z toho, čo som chcela, nezahŕňalo smrťožrútov. Ani nič podobné.

Nevyzerám ako jedna z nich. Nikto by ma na niečo také ani netypoval. Ani samotný Potter.

Keď som skončila, obliekla som si župan a chvíľu som sa ešte sušila pri krbe. Potom som sa prezliekla do bielej nočnej košieľky. Mimoriadne jemnej a peknej. Chcela som sa cítiť krásne.

Ľahla som si do postele.

Trochu ma znovu zabolelo ľavé predlaktie. Ale len jedno krátke pichnutie, tak som ho stisla. Akoby som chcela ten pocit odohnať. Pokožka bola len citlivá po teplom kúpeli, nebolo to privolávanie ani nič podobné.

Trochu sa mi uľavilo, keď som ho stisla. Pocit nepohodlia bol náhle preč.

Zavrela som oči.

A keď som ich otvorila, čelila som pohľadu chladných modrých očí.

Šokovane som sa nadýchla.

Ja som… sakra.

Snape mi hovoril, že si mám dať pozor, aby som náhodou nestisla hadí jazyk. Ak ho budem držať pridlho, mohlo by sa stať, že to Temný pán bude považovať za privolanie – priamo do priestoru, v ktorom sa budem nachádzať aj ja. Vraj to dokáže prekonať aj magické ochrany.

A teraz som to asi náhodou urobila.

Rýchlo som sa oprela o lakte.

Jemné pohladenie, ktoré sa pomaly stávalo drsnejším, vo mne zanechalo zmiešané pocity. Rovnako ako jeho pohľad.

Jeho zvyčajne chladné oči boli plné niečoho nového, čo som nedokázala presne identifikovať. Robilo ho to ľudskejším, no zároveň aj nebezpečnejším.

Náhle ma pritisol bližšie k matracu a znovu sme sa pobozkali. Vpadli sme do toho rýchlo. Nebolo to vôbec nežné, skôr ako úder znepokojenia. Ako boj o nadvládu.

Naše prsty sa preplietli, no držal ma príliš pevne. Moje telo sa čiastočne pokúšalo vymaniť. Bezpochyby kvôli nie až tak príjemnému zovretiu.

Odtiahol sa aspoň čiastočne, pretože obaja sme sa potrebovali nadýchnuť. No stále ma držal.

„Pane, ja…“

Na chvíľu som sa takmer chcela ospravedlniť. Potom som si s námahou spomenula, že uňho to aj tak nič neznamená.

„Ak budem mať chuť s tebou hovoriť, tak ti to poviem,“ vyhlásil nemilosrdne.

Ruky ma začínali trochu bolieť. Aspoň čiastočne sa mi podarilo posunúť. Pustil ma, akoby si to až teraz uvedomil.

Urobila som to jediné, čo som mohla urobiť, keď nechcel o ničom hovoriť.

Pritisla som sa bližšie k jeho hrudi a objala som ho.

„Čo to robíš?“

Pritisla som sa k jeho hrudi, akoby som len hľadala bezpečie. Celým telom som sa okolo neho ovinula.

Váhavo položil ruky na môj chrbát.

„To je skrátka… chcem sa chvíľu cítiť bezpečne…“

Srdce mi doteraz silno bilo, no teraz sa začínalo pomaly upokojovať.

Zavrela som oči. Musím sa upokojiť.

„Môžete ma chvíľu len tak držať takto?“ požiadala som ho takmer šeptom.

„Ako chceš,“ odvetil stroho, no držal ma tak, ako som chcela.

„Dnes si to asi zaslúžiš. Poradila si si s Bellatrix,“ zamumlal ticho.

Jeho ruka jemne prešla po mojich vlasoch. Akoby ma chcel pohladiť, no šlo mu to trochu neobratne a nebolo to až také jemné. Aj tak to však bolo príjemné.

Presne tak som sa chcela cítiť.

Strach pomaly ustupoval a ja som ho pokojne stiahla so sebou na vankúše.

„Nečakali ste to však?“

„Priznám sa, že nie.“

Oprel sa o môj vankúš a nechal ma, aby som pri ňom ostala zapletená.

„No páči sa mi to. Viac, než by som si prial. Snape má asi pravdu. Niečo na tebe je.“

Snape… to je komplikované.

V jednej chvíli som si snáď myslela, že aj on niečo potrebuje. No v tej ďalšej som bola znovu uvedená do pocitu, že som sa unáhlila.

Nechcela som, aby sa to stalo aj teraz.

Vôbec neviem, čo si o mne vlastne myslí. A ktovie, ako dlho to ešte potrvá, kým ho omrzí kryť mi chrbát.