Nový život 10. kapitola Metlobal

 Mám sa obrátiť na Slughorna?

To bola otázka, ktorá mi vírila hlavou.

Ale stále si nemyslím, že je to bezpečné.

Dumbledore je stále vo svojej pevnosti, absolútne nedobytný.

„Tak dnes je ten deň," počula som Tomov hlas.

Práve som sa vrátila z raňajok, ktoré mi vôbec nechutili.

Avery sa chápavo usmial. „No tak, nebude to až také zlé."

Tom po ňom prešiel napoly nepriateľským pohľadom. „To hovoríš vždy. Škoda, že sa to míňa účinkom."

Potom sa jeho tvár trochu rozjasnila, keď pozrel na mňa.

„Povedz, že aspoň ty nie si nadšená?"

Posledné tri dni som nič poriadne nevnímala. Moja myseľ pracovala na tom, čo urobiť, ako neurobiť chybu, čím som sa úplne zasekla. Rozhodla som sa vyčkať, kým sa veci trochu viac usadia. Viem, že je to riziko, ale väčšie by bolo povedať to nesprávnej osobe a potom čeliť následkom.

„Ja... ani nie. Teda neviem, čo by ma malo takto motivovať."

„Tak vidíš, Avery. Ani Blacková nie je rovnako ako ja nadšená tým, že dnes musíme povinne ísť na ten metlobal."

Metlobal. Iste, zápas.

Tak ako v našom čase, aj tu prišiel čas sa toho zúčastniť. Chodí tam celá škola, bez ohľadu na to, či majú záujem o tento šport alebo nie. Je to niečo ako nepísaná norma – byť tam a povzbudzovať svoju fakultu.

„Takže nemôžem počítať s tým, že budete pomáhať s plagátmi?" opýtal sa Avery trochu znepokojene.

„Nie, rozhodne s nami nepočítaj," Tom ma chytil za ruku a vyšli sme von z klubovne.

Zachytila som nespokojné pohľady od niekoľkých slizolinských dievčat. Tom dával najavo, že sme viac než priatelia.

A nie všetkým sa to páčilo.

Niektoré veci sa mi z izby záhadne stratili. Hlavne učebnice a nejaké topánky.

Keď som sa na to opýtala, všetci mlčali.

Našťastie Blacková mala kopu ďalších, no aj tak ma to dosť znepokojilo.

Bála som sa, že to prerastie do vážnejšieho problému. No Tomovi som nič nepovedala. Príliš som sa bála jeho reakcie.

Určite by to nepochopil a chcel by niekomu ublížiť.

No to bola len jedna možnosť. Možno by mu na mne až tak veľmi nezáležalo.

Vonku bolo ideálne počasie na metlobal. Snažila som sa dýchať a odohnať myšlienky, ktoré ma znepokojovali.

Možno budem mať možnosť vidieť všetkých zúčastnených a urobiť si názor na to, kto by bol skutočne prístupný diskusii.

Určite na zápas príde aj Dumbledore. Nie je to síce jeho povinnosť, ale mohol by už konečne vyliezť. To naozaj nikdy nechodí von?

Aj keď nebude použiteľný, bola som zvedavá, ako sa v tomto období správa.

„Pán Riddle,“ zastavil nás Slughorn predtým, než sme sa skutočne stihli porozprávať.

„Pán profesor, ako sa dnes máte?“ opýtal sa Tom zľahka konverzačným tónom.

„Mňa by skôr zaujímalo, ako sa cítite vy, Riddle. To, do čoho sme sa pustili, je trochu neštandardné.“

Slughorn mal v pohľade hrdosť, keď sa díval na Toma Riddla. Takže aj tu je na jeho strane. To nebola tak celkom dobrá správa.

„Budeme pokračovať, pán profesor, tak ako sme sa dohodli. Cítim sa dobre. Váš elixír mi skutočne pomohol. Ale asi to ešte nie je celkom také, akoby to malo byť.“

Slughorn si rozpačito prešiel po prednej časti habitu.

„Nuž, je len na vás, ako ďaleko chcete zájsť…“

Potom pozrel na mňa.

„Slečna Blacková, je obdivuhodné, ako sa kvôli vám pán Riddle snaží. Mali by ste si to vážiť.“

Prikývla som, aj keď mi nebolo jasné, o čo ide.

„O čom to hovoril?“ opýtala som sa Toma potom, ako odišiel.

„Teraz by som to radšej neriešil. Je to prekvapenie.“

„Aha.“

Trochu znepokojene som pevnejšie zovrela jeho ruku, no on ostal pokojný. Nech je to čokoľvek, určite to nebude nebezpečné. To by predsa na Rokforte nikto netoleroval. Aspoň som v to dúfala.

Študenti už začali schádzať k štadiónu. Pocítila som ľahkú nervozitu, akoby sa skutočne chystal dôležitý zápas, ako v našej dobe.

Sadli sme si na tribúnu. No skôr než sme sa dostali hore, takmer som spadla.

Tom ma chytil a chvíľu sme sa dívali jeden druhému do očí. Všetko ostatné zmizlo. To ma fakt desilo. Ako sa to môže stať? A ešte k tomu s ním. Je to vôbec normálne?

No skôr než som to stihla kompletne zhodnotiť, opatrne ma pustil.

„Dávaj si lepší pozor, Hermiona. Sedíme dosť vysoko. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Neboj sa, budem.“

Poobzerala som sa. Spadla som len tak? Cítila som skôr nejakú prekážku, no ani pod nohami nič nebolo.

Takže kúzlo.

Skvelé.

Niekto po mne ide.

Kvôli takej hlúposti. Presne to som potrebovala.

„To nič, som v poriadku,“ pohodlne som sa usadila na tribúne.

Nenechám si to. To rozhodne nie. Hneď ako tú osobu prichytím, budeme sa musieť o tom vážne pozhovárať. A ak to inak nepôjde, vrátim jej to. Potom si dobre rozmyslí, či bude pokračovať.

Na ihrisko vyšli hráči spolu s mladou profesorkou. Bolo mi jasné, že hra čoskoro začne.

Chrabromil proti Slizolinu. To je aj v tejto dobe jeden z dôležitejších zápasov.

Všade naokolo boli plagáty, dokonca aj na našej strane. Avery ten svoj maľoval na poslednú chvíľu a aj to tak vyzeralo, ale vôbec mi to nevadilo. Bolo podarené, že mal aj túto stránku.

Okrem tej horšej.

Prehadzovačka poputovala hore a postupne aj ostatné lopty. Zápas sa začal.

Moja ruka bola položená vedľa Tomovej. Bola som tak blízko neho, ako som si vôbec nepredstavovala, že niekedy budem.

Musela som si dávať pozor, komu fandím. Ak by náhodou došlo k nejakému vzrušujúcemu zvratu, aj ja by som sa nechala pohltiť. Tomu sa skrátka nedalo vyhnúť.

No bolo by asi čudné, keby som zakričala: „Chrabromil, do toho!“

Tak som sa radšej snažila držať pri zemi.

Zápas bol napínavý. Obe strany bojovali zo všetkých síl. Odrážači pracovali naplno.

Keď jedna z odrážačiek preletela až príliš blízko, trochu som stiahla plecia a viac som sa privinula k Tomovi. Celkom mimovoľne.

Objal ma okolo pliec.

Trochu som znervóznela, no v zápale hry si to nikto aj tak nevšímal.

Vrhla som pohľad na tribúnu profesorov. Sedeli tam všetci okrem Dumbledora.

Zas sa neukázal na verejnosti. Neskutočné.

Slughorn niečo práve komentoval a profesorka vedľa neho nespokojne gestikulovala.

Keď zachytil môj pohľad, radšej som sa stiahla.

„Desať bodov pre Chrabromil!“ kričal náhle komentátor.

Úplne mi uniklo, že sme dostali gól. Na našej strane sa ozvalo nespokojné zahučanie.

„Prehadzovačka je na druhej strane. Veľká šanca pre… ale nie… prehadzovačky sa znovu zmocnil Chrabromil…“

Hučanie ešte viac zosilnelo.

„A bude to…“

Privrela som oči. Ďalší gól som teraz nechcela vidieť.

Akosi ma možnosť, že by sme nemuseli vyhrať, trochu bolela.

Stíhač letel až príliš blízko našej tribúny, všetci sme sa prudko pohli doprava. Ten moment rozhodne nepatril k najpríjemnejším. No ešte viac som skončila zamotaná v Tomovom náručí.

„Tak ide sa na to… znovu sa ide…“ komentátor sa opäť ozval. „No teda, zlatá strela je tu. Ale takto skoro… Ale nie, je zas preč…“

Trochu ma z jeho kriku bolela hlava. Naozaj by mohol hovoriť aj trochu tichšie.

„Sme najlepší!“ počula som vyspevovanie potom, ako sme schádzali z tribúny.

Zápas bol veľmi vyrovnaný. Potom slizolinský stíhač chytil zlatú strelu a podarilo sa mu získať 150 bodov, práve včas.

Malfoy sa zastavil pri Tomovi, niečo si šeptom znovu povedali a potom sme si s Tomom sadli vonku na lavičku.

Rozpačito som sa dívala na svoje ruky. Bol to zvláštny pocit — byť tak blízko a predsa čeliť nekonečnej vzdialenosti.

Tom bol iný, než som čakala z Harryho rozprávania. A nebolo to len tou príťažlivosťou. Naozaj by som nepovedala, že je až taký necitlivý. Vôbec tak nepôsobil.

„Chcem ti niečo ukázať…“ náhle vstal.

Videla som, ako sa chvíľu sústredil a potom vybral prútik.

„Tom, ja…“

Nebola som si istá, čo som vlastne chcela povedať. V jednom okamihu som sa celkom iracionálne zľakla, že všetko vie.

No potom som len videla, ako povedal:

„Expecto patronum.“

Z prútika vyšlo len slabé svetlo a potom malý had. Díval sa na mňa a jemne sa plazil okolo Toma.

„Ako sa ti to podarilo?“ sledovala som, ako sa tam krútil.

A takmer som z tej lavičky od šoku spadla.

Tom sa usmial.

„Vedel som, že mi pomôžeš.“

„Ale ja som nič neurobila.“

„Ale áno. Správne si ma nasmerovala. A potom ten Slughornov posledný elixír. Stále ma to trochu desí, no stávam sa človekom, Hermiona.“

Sledovala som, ako nechal patronusa zmiznúť. A v jeho pohľade bolo niečo nové. Takmer až zraniteľné.

„Nie je kúzlo, ktoré by som nedokázal, tak vidíš. Zlomili sme aj toto. Už nemusíš mať strach.“

Nevedela som, čo si mám myslieť. Stáva sa človekom? Ako to myslí?

„Slughorn mi povedal, že problém nemusí byť len v tom, že si neviem vybaviť správnu spomienku,“ pokračoval Tom pomaly. „Tvrdí, že niektorí čarodejníci majú problém preto, že určité emócie v nich jednoducho… nerastú prirodzene. A že ak sa ich človek naučí aspoň trochu pochopiť, kúzlo môže konečne fungovať.“

Tom sa na chvíľu odmlčal a potom dodal:

„Presnejšie povedané, povedal, že mi niečo chýba. Niečo, čo potrebujem na to, aby som vôbec chápal, čo znamená šťastná spomienka. Tie moje nemali takú silu, kým ma nezbavil kliatby. No ešte sú nutné približne dve dávky, aby bol proces dokončený.“

„Čo to bude pre teba znamenať?“

Srdce mi prudko bilo. Chcem to vedieť alebo radšej nie?

„Zistím, či to, čo moja matka cítila k otcovi, vôbec stálo za to riziko.“

„Kedy si to stihol?“ opýtala som sa.

„Začal som ešte skôr, než sa ti stala tá nehoda. No Slughorn mi až teraz odpovedal na všetky otázky.“

Prikývla som. Znelo to dobre, ale môžem tomu procesu skutočne veriť?