Nový život 11. kapitola

 Prešiel ďalší dlhý týždeň a ja som sa stále nerozhodla, čo urobiť.

To, čo mi povedal Tom, ma celkom rozhodilo. Snaží sa zmeniť? Mohlo by to pomôcť a zastaviť veci, ktoré sa stali.

Ale čo ak sa to ešte viac zhorší a ja budem za to všetko zodpovedná?

Nikdy som si neuvedomila, aké to majú ťažké tí, ktorí rozhodujú. Tí, od ktorých sa to očakáva.

Ako to len vydržal Harry?

Priala by som si, aby som mohla byť pri ňom a povedať mu, že až teraz to dokážem úplne pochopiť.

Niežeby som predtým nerozumela tomu, čím prechádzal, ale teraz to bolo iné.

Temný pán bol len vzdialený obraz na mape.

Teraz je pri mne… a iný, než som čakala. Akoby mal v sebe aspoň trochu snahy.

No ja neviem, čomu mám veriť. Naozaj to myslí vážne?

Asi sa o tom pozhováram so Slughornom, aspoň to som si hovorila, no nedokázala som nájsť odvahu.

„Hermiona…“

Tom sa ku mne prihovoril práve keď som vychádzala z knižnice. Nenašla som celkom pokoj ani tam.

Automaticky som vyhľadala jeho ruku a naše prsty sa preplietli. Neviem prečo. No čím viac času sme spolu trávili, tým viac som mala pocit, že sme si bližší.

Hovoril o mágii takým spôsobom, ako nikto iný z Rokfortu. A vôbec nie o tých veciach, ktorých som sa pôvodne obávala. Ponúkol mi iný pohľad na veci, ktoré zaujímali aj mňa.

„Pôjdeme von? Si stále trochu bledá.“

Prikývla som.

Túžba niekomu sa zdôveriť bola stále silnejšia. Rovnako aj obavy, že každý krok ma môže priviesť do ešte väčších problémov než ten predchádzajúci.

Prečítala som celú tú knihu o časoch a časových anomáliách. Vôbec ma to neupokojilo — práve naopak.

Dostala som sa príliš ďaleko.

Vôbec sa neodporúčalo ísť až tak hlboko do minulosti a niečo tam meniť. To som ani pôvodne nechcela. Ale keď som sa ocitla v centre diania, bolo ťažšie len tak stáť a nezasahovať vôbec do ničoho.

„Necítim sa najlepšie,“ priznala som aspoň to, čo som priznať mohla. „Trochu sa bojím toho, čo chceš urobiť. Si si tým istý?“

„Po tej úplne poslednej dávke bude proces dokončený. Ale doteraz sa mi nič vážne nestalo. Vlastne mám pocit, že to má minimum následkov. Jedine niektoré pocity sa mi trochu viac prehĺbili. Ale nie je to až také dramatické, ako sa možno obávaš.“

„Ja si tým nie som istá. Robíš to len kvôli mne, ale ty sám to vlastne nechceš…“

Pocítila som na tvári slnko, no nemala som z toho radosť.

„Robím to aj kvôli sebe. Verím, že Slughorn sa za mňa prihovorí. Má rád také špeciálne projekty. Ak je mu niekto užitočný, vie sa odmeniť.“

Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval:

„Hovoril som s Dumbledorom a nemá práve najlepšiu náladu. Tvrdí, že veci zvážil a že si začína myslieť, že som príliš mladý na to miesto. Zasa ďalší strategický ťah od neho, ako zvyčajne. Len preto, že som sa raz vzoprel, si teraz myslí ktovie čo.“

„Ale toto je viac než špeciálny projekt. Čo ak sa ti bude páčiť výsledok?“

„To je dosť možné. No keďže to bežne zvláda väčšina ľudí, ani ja by som nemal byť výnimkou. Pocity mi nie sú celkom cudzie. Nemôže to byť o nič horšie, než cítiť hnev či nenávisť.“

Pozrela som sa na nebo, na oblaky, ktoré jemne plávali po dokonale čistej modrej oblohe.

Tom opatrne pustil moju ruku a jemne ma objal okolo pliec.

„Robíš si väčšie starosti než ja, ale aspoň viem, že niekomu na mne skutočne záleží. Alebo je za tým niečo viac? Trápi ťa ešte niečo?“

Nastalo napäté ticho.

On je tou poslednou osobou, ktorej môžem čokoľvek povedať. To mi bolo jasné. Na nič som nezabudla.

„Hermiona?“

Jeho hlas ma opäť privedol späť do reality, v ktorej som nemala čo robiť, a predsa som mala pocit, že som tu správne.

„Ale nič… nič iné ma netrápi, naozaj…“

Zamračil sa. Mala som pocit, že vie, že mu klamem.

No rozhodol sa na mňa netlačiť.

Len si ma jemne ešte viac privinul k sebe.

„Nech si už robíš starosti kvôli čomukoľvek, som s tebou, Hermiona.“

Kiežby to bola pravda. Kiežby som sa naňho skutočne mohla spoľahnúť. No viem, že nemôžem, a všetky tie pocity, ktoré mám, nemôžem poslúchnuť.

„A keby som nebola taká, ako si myslíš… Predstav si, že by som nebola Blacková. Aj vtedy by si mi povedal, že stojíš pri mne?“

Bola to tá najťažšia otázka, akú som musela vysloviť.

„Keby som bola ako oni… chcel by si ma?“

„Ako oni? Myslíš ako nečistokrvní?“ opýtal sa Tom trochu tvrdším hlasom.

„Áno, presne tak. Keby som bola ako oni, ponúkol by si mi podporu?“

„Prečo ťa to zaujíma? Čo to má spoločné s nami?“ náhle sa zdalo, akoby bol blízko výbuchu.

„Len si to skrátka predstav, Tom. Keby som bola ako oni…“ zopakovala som neúprosne.

„A prečo si mám takú šialenú vec predstavovať!“ kričal a opäť som na chvíľu videla hrozivejšiu stránku jeho povahy.

Stiahla som plecia.

Reagoval presne tak, ako som očakávala. Nemáme najmenšiu nádej. Ani tento Tom to nepochopí.

Musím urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby som minimalizovala škody.

„Prečo, sakra, mi hovoríš také veci? Chceš, aby som sa zbláznil!“

Videla som, ako sa pár študentov obzrelo, keď ho počuli kričať. Zúril tak, ako som ho ešte nevidela.

No nedovážili sa ho na nič spýtať. Rýchlo odišli preč.

„Tom, ja…“

„Nechaj ma teraz tak a radšej odíď, skôr než si poviem niečo, čo by som mohol neskôr oľutovať.“

„Čo i len uvažovať o tom, že by som… čo i len o tom uvažovať…“

Zatol päste.

Utiekla som od neho so slzami v očiach.

Nezmenil sa. Len som si to myslela.

Nič sa nezmenilo.

A ja som si to nemala nikdy myslieť. Nie po tom, čo sa už muselo stať.

Nechcela som to skrátka vidieť, lebo pôsobil tak ľudsky, akoby bol len stratený.

No už toho urobil veľa a ja som to prehliadala, lebo sa mi páčil.

Zasa som urobila tú istú chybu.

„Slečna Blacková, čo sa vám stalo?“ zastavil ma Slughorn.

„Nič, pán profesor, naozaj som v poriadku…“

„Nevyzerá to tak. Poďte na chvíľu so mnou. Dám vám niečo na upokojenie.“

„Ale ja naozaj ne…“

„Alebo chcete, aby som vás vzal na ošetrovňu? Celá sa trasiete.“

„Nie, na ošetrovňu nie. Prosím.“

Otvoril mi dvere do svojho kabinetu a ponúkol mi možnosť sadnúť si do jeho kresla.

„Toto je len taký slabý elixír. Upokojí vám nervy, dali by vám to aj tam. Nebojte sa, je čerstvý. Teraz pred skúškami ho robím každú chvíľu. Aj dnes som dokončil poslednú várku. Čím sú bližšie, tým je to horšie…“

Nalial mi do malého pohárika akúsi ružovkastú tekutinu.

„Nebojte sa, len ochutnajte. Pridal som aj príchuť. Keď už vy študenti toľko trpíte, tak prečo vám to aspoň trochu neuľahčiť,“ usmial sa.

Váhavo som si trochu odpila.

Chutilo to ako jahody a trochu ako niečo letné a výrazne sladké.

No hneď som pocítila, ako sa mi v žalúdku usadil pokoj. Prestala som sa triasť a po pár minútach sa prestali spúšťať aj slzy.

„Lepšie?“ opýtal sa.

„Mám tu aj iné veci…“ ukázal na skriňu. „Niekedy pomôže objať aj plyšovú hračku.“

„Ja… ďakujem. Teraz to stačí.“

Sadol si oproti mne. Pohľad mal jasný a bol trochu milší než v našej dobe. To som si hneď všimla.

No možno to bolo len tým, že tu som Blacková a som súčasťou Slugiho klubu, prešlo mi hlavou.

Asi si opäť len zbytočne robím nádeje.

„Viete, pán profesor, ja s vami potrebujem hovoriť. Neviem vlastne, na koho sa obrátiť…“

Pevne som si pritisla ruky k telu.

„Viete, že na mňa sa vždy obrátiť môžete, slečna Blacková. Preto som tu. Som váš vedúci fakulty. Nie je povolanejšia osoba, ktorá by vám mohla pomôcť.“

Tá vec ma ťažila ako kameň. Všetky tie obavy. Tak dlho som ich skrývala.

No stále som si nebola istá. Čo ak nevyberiem správnu osobu? Čo ak všetko ešte viac pokazím?

No prišiel čas sa rozhodnúť.

„Pán profesor, ja vám musím niečo dôležité povedať. Niečo, čo sa týka Toma Riddla.“

Začala som a neprestala, kým som mu všetko neporozprávala.

Slughorn postupne bledol.

No mne sa uľavilo. Keď som raz začala, už sa to nedalo zastaviť.