Nový život 12. kapitola Zákony času
To, čo mi povedal Slughorn, ma znepokojilo.
„Vráťte sa späť do slizolinskej klubovne, slečna Blacková. Porozmýšľam o tom, čo ste urobili, a pokúsim sa nájsť najlepšie riešenie. Zatiaľ sa snažte správať, akoby sa nič nestalo. Zavolám vás, keď si budem istý, čo by bolo vhodné urobiť.“
No jeho slová ma ani trochu neupokojili. Aj keď som mu poskytla najlepší dôkaz, aký som mohla mať — skutočnú spomienku z môjho sveta, len takú nepodstatnú, aby videl, že hovorím pravdu — mala som pocit, že mi stále celkom neverí.
Alebo skôr nechce veriť.
Iste, napriek všetkému sa mu nepáči predstava, že jeho obľúbený študent sa vydal takou cestou. To som cítila aj videla. No zachoval sa korektne a prisľúbil mi pomoc.
Prešlo už dosť času. Dumbledore bol nepoužiteľný a Hagrid síce milý a láskavý, no jeho vedomosti nesiahajú tak ďaleko, aby mi pomohol s časom.
Ani ja sama som nepochopila, ako presne sa to stalo. Viem len to, že som sa s Ronom a Harrym pohádala. Otočila som sa na odchod, niečo ma zasiahlo do chrbta a bola som tu.
Nebol to typický spôsob, ako cestovať v čase, ani som to nikde nenašla. A ani môj príchod nebol celkom normálny.
Slughorn bol teraz mojou poslednou nádejou na pochopenie toho zmätku. No aj tak bolo ťažké ho poslúchnuť a ísť do klubovne. Hlavne po hádke s Tomom.
Nezvládla som to.
Priznám sa, že moje city sú mi teraz skôr na prekážku. Cítim k nemu niečo také, akoby som tu bola dlhší čas a poznala ho roky. Zákony času sa zbláznili alebo čo?
Bola to nejaká kliatba? No nič som nepočula a pochybujem, že by Ron a Harry dovolili, aby na mňa niekto od chrbta zaútočil. Stáli predsa tam, no zrazu sa rozplynuli.
„Nečakala som, že sa až tak rozzúri,“ hlesla som ticho. To bolo jediné, čo som dokázala povedať.
„Nuž, nemal to brať až tak vážne, ale poznáš ho. Náš pán Riddle je samá serióznosť. Neboj sa, ja to urovnám. Do polhodinky sa prestane ježiť a bude ťa znovu objímať.“
Vstala zo stoličky.
„Ako vieš, kde ho hľadať?“
„Mám istú predstavu.“
„Nebojíš sa?“
Pokrútila hlavou.
„Nie, je to len Tom, náš spolužiak.“
Chcela som namietnuť, no došlo mi, že to nemôžem urobiť. Okrem toho je to Lestrangeová. Nič jej neurobí, aj keby bol stále nahnevaný.
Prebudila som sa z toho pochybného driemania plného krútiacich sa spomienok až vtedy, keď som znovu uvidela Toma. Stál tam s Oliviou a vyzeral úplne pokojne.
Jeho pekná tvár bola uvoľnená. Črty, ktoré sa predtým stiahli hnevom, a oči, ktoré boli vtedy nesmierne chladné, akoby prázdne, sa mi znovu zdali takmer ľudské.
Sadol si oproti mne do druhého kresla, akoby sa nič nestalo.
Olivia si pozbierala knihy a zamumlala niečo o tom, že si musí ešte odskočiť po ďalšie a tieto vrátiť. No veľmi som ju nepočúvala.
Viac som sa sústredila na Toma.
Vyzeral pokojne a normálne, akoby sa vôbec nič nestalo. Akoby mi nedával najavo, ako veľmi nenávidí ľudí ako som v podstate ja.
„Aj tak som to nemal robiť. Plakala si kvôli tomu, to som naozaj nechcel…“
Držal moju ruku vo svojej. Na chvíľu som mala pocit, akoby ma chcel chrániť, no potom som si spomenula, že sa nič nevyriešilo.
Bez ohľadu na to všetko nemôžeme byť spolu a musím to mať na pamäti. Nesmiem sa naňho takto citovo viazať.
Slughorn na niečo príde a ja sa vrátim späť. Možno sa všetko znovu upraví a on si ani nebude na nič pamätať.
Snažila som sa aspoň trochu predstierať, že som v poriadku, no bolo to veľmi ťažké.
„Už to neurobím, dobre? Nebudeme si vzájomne takto ubližovať. Máš moje slovo.“
Snažila som sa potlačiť slzy, keď to povedal.
„Dobre… asi to bolo fakt zbytočné,“ snažila som sa to uzavrieť poslednou vetou, no namiesto toho som si uvedomila, že som vstala a on tiež.
Rozhodne by som s ním nemala nikam ísť, ale nedokázala som tej možnosti ešte odolať.
Prešli sme sa okolo jazera. Držal ma za ruku a len mi hovoril o mágii, o tom, čo sa naposledy naučil.
„Sám si nie som istý, ako ďaleko mágia siaha a čo všetko nám dokáže umožniť. Je toho toľko, čo sa chystám preskúmať.“
Nadšenie, ktoré mal, sa mi páčilo. Napriek všetkému.
„Ako tie Slughornove elixíry… postupne neutralizujú…“
Zrazu sa odmlčal a jeho ruka prešla k hrudi. Zbledol.
„Tom, je ti dobre?“
Opatrne som ho prinútila posadiť sa. Rukou som mu prešla po čele.
„Áno, len na chvíľu som mal niečo ako závrat. Zvláštne, ja nikdy nebývam chorý…“
Opieral sa o mňa.
„Ty úplne horíš,“ znepokojene som odtiahla ruku. „Vezmem ťa na ošetrovňu… môžeš sa postaviť?“
„Asi áno. Zvládnem to, neboj sa…“
Potom sa výraz jeho tváre zmenil a držal sa ma akosi príliš pevne, keď som mu pomaly pomohla vstať.
„Ty ma neopúšťaj. Dobre? Ostaň so mnou…“
Šepkal mi a výraz jeho tváre bol tak zvláštny, úplne iný než som bola zvyknutá. Možno tie elixíry, možno nejaký nežiaduci účinok.
„Avery!“ zakričala som na jedného z našich chlapcov. Hneď sa oddelil od smejúcej sa skupinky.
„Čo sa deje, Blacková?“
„Pomôž mi. Nemôžem naňho teraz použiť kúzla a musíme sa poponáhľať. Asi je chorý…“
Avery podoprel Toma z druhej strany.
„Jasné, rád ti pomôžem.“
Spoločne sme ho dostali na ošetrovňu skôr. Avery ho opatrne posadil na voľné lôžko. Tom prevažne mlčal.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa mladá liečiteľka.
„Neviem, nie som si istá. Náhle mu prišlo zle, no mali by ste zavolať aj profesora Slughorna. Tom podstupoval takú špeciálnu liečbu…“
„Samozrejme,“ odvetila liečiteľka pokojným hlasom.
„Bude v poriadku?“ opýtal sa jej Avery.
„Urobíme všetko preto, aby bol,“ ubezpečila ho ticho.
Zbežne prezrela Toma a urobila si pár poznámok. Nič nepovedal. Stále sa len díval na mňa.
Slughorn prišiel práve vtedy, keď som už pomaly začala umierať od strachu.
„Pán Riddle, ako sa cítite?“ sklonil sa k nemu.
„Nie veľmi dobre, pán profesor,“ uľavilo sa mi, že mu odpovedal.
Slughorn sa obrátil k liečiteľke.
„Asi má búrlivejšiu reakciu na elixíry, ktoré som mu podal v rámci jeho špeciálnej liečby. Dnes popoludní za mnou prišiel a vzal si poslednú dávku. Mal by oddychovať. Teraz nie je možné nič mu na to dávať, aspoň nič magické. Počkáme, ako sa to vyvinie.“
Komentáre
Zverejnenie komentára