Nový život 14. kapitola Veselé sviatky

 

Prešiel ďalší mesiac a už sú Vianoce. Na Rokforte prebieha tradičné zdobenie, ktoré nikoho nenecháva chladným. No nie je to ono, hlavne nie tento rok a v tomto čase.

Včera som napísala svojej tunajšej rodine, že chcem ostať na sviatky, na Vianoce. Neviem, ako by som zvládla príchod do sídla rodiny Blackovcov. Rodičia boli prekvapení, no akceptovali to, tak ostávam.

A hneď sa mi uľavilo, ale na druhej strane som sa pozrela na druhú časť prázdneho stola. Sedel tam zo Slizolinu len Tom. Ostatní šli na sviatky domov, potom tam bolo pár ľudí z Chrabromilu a Bifľomoru, no pokojne by sme sa zmestili za jeden malý stôl.

To nebola práve najideálnejšia situácia.

Niežeby som sa s tým nesnažila niečo urobiť. No Slughorn mi stále opakoval to isté, Hagrid tvrdil, že mu mám veriť, a kvôli dlhej chorobe Armanda Dippeta bol riaditeľom Rokfortu stále dočasne Albus Dumbledore.

Niežeby som verila tomu, že by mi ktorýkoľvek z týchto pánov mohol pomôcť. To už dávno neplatilo.

Obaja sú očividne na Tomovej strane a strácať s nimi čas by ešte viac podráždilo moje napäté nervy. Nič som nenašla ani v knihách.

No Tom očividne na niečom pracoval. Aj napriek prázdninám mal stále pri sebe akýsi pergamen. Vyzeral obyčajne, no to, akú pozornosť mu venoval, znamenalo, že nie je ani zďaleka bežnou školskou pomôckou.

Hádam nevytvára nový horcrux. Jeho fyzický zjav sa nezmenil. Aspoň zatiaľ. No nikdy som si ničím nemohla byť istá.

Pomaly som vstala po tom, ako som dojedla raňajky. Tom mal stále strčenú hlavu v pergamene.

„Čo to je?" opýtala som sa opatrne. Nikdy som nevedela, ako presne zareaguje. Niekedy bol ochotný sa podeliť, inokedy nechcel a človeka dosť hrubo odbil.

„Taká moja záverečná práca, teda neoficiálna," odvetil sebavedomo a posunul pergamen bližšie ku mne.

„Záverečná práca? Ako to myslíš?"

„Rozhodol som sa niečo tu zanechať pre budúce generácie študentov."

Vzala som pergamen opatrne do rúk. Objavili sa na ňom žiariace písmená.

Ctihodný pán Riddle vyhlasuje, že každý, kto sa dotkne tohto pergamenu a...

Rýchlo som ho pustila. Je v ňom nejaké kúzlo.

„Ty chceš niekomu ublížiť?" To bolo to prvé, čo mi napadlo.

„Nie, samozrejme, že nechcem. Je to len taká menšia hra. Ak sa ho dotkne niekto, kto sa cíti osamelý, prepojí sa s osobou, ktorá sa cíti podobne. Niečo ako malé emocionálne puto medzi ľuďmi, ktorí sa skutočne potrebujú, a prospeje im to, ver mi."

V jeho očiach sa znovu mihol temný pohľad.

„Je... je to nutné? Veď tu predsa ostávam."

„Zabezpečím ho časovým kúzlom. Otvorí sa až omnoho neskôr."

Nebola som si istá, či je to dobrý nápad. Nemusí to priniesť len radosť, práve naopak.

Chcela som mu to povedať, no k stolu ešte prišla Olivia. Celkom som zabudla, že vyrazí neskôr.

„Tak čo vy dvaja, tešíte sa, že budete vo veži sami?"

Trochu som sa strhla.

„Áno, iste, prečo nie," usmieval sa Tom.

Ja som na ňu len znepokojene hľadela. Nemusela mi to teraz pripomínať. Skutočne sa snažím držať si odstup. Ale v toľkých veciach, čo sa týka mágie, si rozumieme a stále je tu ten neodbytný pocit, akoby sme napriek všetkému k sebe patrili. Pocit, ktorý ešte umocnil Slughorn tým, že ma nechal rozvíjať vzťah s Tomom.

„Dobre, tak ja už pôjdem, nebudem vás znepokojovať. Príjemné sviatky a vidíme sa po prázdninách."

„Príjemné sviatky," povedal Tom ako prvý a ja som sa pridala.

Chcela som sa vrátiť k pergamenu, ale on už vstával. Vložil si ho do tašky a len potichu povedal: „Niečo si vybavím a vidíme sa, tak zatiaľ."

Prikývla som a nechala som ho odísť.

No v mojom srdci znovu narástol obrovský zmätok. Nemala by som mu to dovoliť, v žiadnom prípade. No ako mám zabrániť tomu, aby robil také veci?

Bude tvrdiť, že je to neškodná zábava, no ja mu to musím vyhovoriť. Ten pergamen môže byť nebezpečný a ja nedovolím, aby niekomu ublížil, pokiaľ tomu môžem zabrániť.

No až do večera sme sa nemali čas veľmi pozhovárať. Bol preč dlho a nikde som ho nemohla nájsť.

Tak som zašla za Hagridom zistiť, ako sa má, a prijať aspoň trochu povzbudenia, aj keď viem, že by s tým nesúhlasil. Hagrida práve trochu vyhrešil jeho učiteľ. Hájnik odchádzal s dosť prísnym výrazom a on mal zvesené plecia.

„Všetko v poriadku?“ opýtala som sa ho.

„Jasne, všecko, len som na niečo zabudol a mal by som si dať zas prechádzku do Zakázaného lesa.“

„To nevadí, pôjdem s tebou, aspoň mi skôr prejde čas.“

„Naozaj by si chcela?“

„Jasné.“

V Zakázanom lese som bola už viackrát a nebolo to už pre mňa také desivé ako na začiatku.

Hagrid sa zatváril spokojne. „Tak dobre, len lampu pre istotu ešte vezmem, keby sme sa zdržali a potom niečo uvidíš...“

Počkala som ho, kým sa nevrátil, a potom sme spolu prešli tou dobre známou cestou.

„Hagrid, ja...“ začala som, keď sme sa blížili k jednej menšej čistinke.

„Teraz vydrž, zabudol som tie nástroje...“ na chvíľu sa po nich poobzeral a potom som videla, ako šiel na pravú stranu.

Celkom naľavo sa mihlo niečo strieborné a ja som si uvedomila, že je to jednorožec. Naposledy som bola pri ňom tak blízko, keď ho priviedla zastupujúca učiteľka starostlivosti o čarovné tvory.

Teraz ma jeho pohľad takmer hypnotizoval, akoby chcel, aby som sa priblížila. Urobila som pár krokov k nemu a on sa ani len nepohol. Jeho roh žiaril v tme.

Cítila som inú, takmer podmanivú mágiu.

Hagrid ostal stáť. Pohľadom mi naznačil, aby som šla ďalej, očividne, tak som to urobila. Jednorožce sú predsa po väčšinou mierumilovné tvory. A skutočne výrazne obklopené pozitívnou mágiou.

Jednorožec ostal stáť a díval sa mi stále do očí. Opatrne som ho pohladila po krku. Cítila som jemný dotyk jeho pozitívnej mágie.

No zrazu akoby sa zdvihla akási temná vlna a ja som uvidela druhého.

„Oho ho...“ vyhlásil Hagrid znepokojene. „Pomaly sem...“

Obzrela som sa a uvidela niečo, čo som ešte predtým nemala možnosť spoznať. Čierny jednorožec s tmavými, temnými očami. Agresívne podupával a ja som videla, ako sa ten môj pomaly od neho vzďaľuje a uteká.

Hagrid sa vydal opatrne dopredu a mával rukami, aby upútal jeho pozornosť. Podarilo sa.

Zdalo sa mi, akoby sa tá temnota dívala priamo naňho.

Vykríkla som, keď sa rozbehol oproti nemu. No Hagrid sa nenechal zaskočiť. Rýchlo siahol po lampe, zdvihol ju vysoko a prudko ňou švihol, aby svetlo zasiahlo priamo do jeho očí. Zároveň hlasno zakričal a dupol nohou o zem, čím sa snažil pôsobiť väčší a odradiť ho.

A ja som sa len dívala, ako temný jednorožec zmizol v oblaku prachu.

„Si v poriadku?“

„Ale hej, len som nečakal, že to bude práve toto. Musíme to nahlásiť.“

Oprášil sa a vzal si nástroje.

Bola som z toho celého ešte trochu otrasená, keď sme vstupovali do hradu. Bol to... temný jednorožec. Stvorenie temnej mágie. Veľa sa o ňom nehovorí, no bola tam zmienka v knihe, že sú aj takéto jedince.

Stále som cítila, ako mi telom prechádzal chlad, keď som myslela na tie jeho oči.

Hagrid zastavil jednu z mladých profesoriek, tuším učila veštenie. Najprv tvrdil, že to povie hlavne školníkovi, no keď ju uvidel, zrejme to nevydržal. Na jej predmet som sa radšej nezapísala.

„Pani profesorka, temný jednorožec sa objavil. Veď sme hovorili, že tam niečo je, ale aj tak nigto netušil, že až tak.“

„Temný jednorožec patrí medzi nebezpečné stvorenia, Hagrid. To, že sa objavil, môže byť problém.“

Hagrid horlivo prikyvoval a ja som len sledovala, ako sa dohovárajú o ďalšom postupe.

„Nemala si tam ísť s tým obmedzencom!“ rozčuľoval sa Tom. Vrátil sa až po večeri.

Nechcela som mu nič hovoriť, ale on sa to aj tak dozvedel. A nemal kvôli tomu práve tú najlepšiu náladu.

„Ja som len chcela...“

„To mi je jasné, ale mohol ti ublížiť. Ten hlupák ledva vie napočítať do päť a nieto ešte niekoho ochrániť.“

„Hagrid je len...“

„Je len čo? Čo pre teba vlastne znamená?“ opýtal sa ticho.

„Kamarát, samozrejme. Čo iné?“

Tom neodpovedal.

„Idem už radšej spať. Aj ty by si mala.“