Pergamen osudu 1. Trestuhodná nezodpovednosť

 „Odovzdám to McGonagallovej," odhodlane som si premerala Rona. Naozaj nás chce dostať do problémov na hodine obrany? To nedovolím. Nemal si tú vec vôbec priniesť. A už vôbec nie po tom, čo sa stalo s Denníkom Toma Riddla. Zabudol, aké dôsledky môže mať upínať sa k podobným predmetom?

„No tak, Hermiona, nemôžeš sa aspoň trochu uvoľniť."

„Nie, Ronald, to asi nedokážem."

Napriek tomu, že ku mne znovu takmer prosebne natiahol ruky, som pergamen strčila rovno do tašky a rýchlo som ju stiahla z jeho dosahu.

„Ty si fakt nudná!" zhodnotil moju snahu zabrániť Snapeovi, aby mu pergamen zabavil a strhol nám príliš veľa cenných bodov. Bolo mi jasné, že by sa s ním pretrčal až dovtedy, kým by si to Snape nevšimol. Akosi sa od tej veci nedokázal odtrhnúť. Akoby nestačilo, že Harry stále študuje tú učebnicu – ešte aj on mi bude pridávať starosti.

Ron pokrútil hlavou a zatváril sa, akoby ochutnal kyslú uhorku. Vrhla som naňho pohľad, že jedného dňa to ocení – a dovtedy nech sa zmieri s tým, že už nedovolím, aby k niečomu podobnému došlo.

„Harry, povedz jej niečo?" žiadal Ron svojho najlepšieho kamaráta.

„Nechaj to tak, Ron," ozval sa Harry zo svojej strany. „O nič predsa nejde..." tváril sa ľahostajne, no bolo mi jasné, že ani on s tým úplne nesúhlasí. Akoby aj nie – Ron mu drží chrbát, čo sa týka tej učebnice.

Ale ja sa len tak nedám. Nie tentoraz. Obaja budú musieť pochopiť, akých veľkých chýb sa tento rok dopustili.

Učebnicu Harrymu zabaviť nemôžem, to mi je jasné. Ale pergamen Ron k štúdiu nepotrebuje.

Skôr než som mu to stihla pripomenúť, vošiel do triedy profesor Severus Snape.

Ako zvyčajne som sa hneď narovnala a snažila sa pripraviť na to, že to bude zlá hodina.

Snape prešiel po triede chladným pohľadom a zastavil sa na našej trojici. V jeho čiernych očiach nebol ani náznak spokojnosti.

„Potter, sadnite si dozadu. Dnes budete pracovať v dvojiciach."

Harry ihneď spozornel. „Ale nie je predsa žiadne voľné miesto."

„Žiadne, Potter? Skutočne? K Malfoyovi, hneď."

Malfoy aj Potter zastonali zároveň. No Harry sa zdvihol a s pohľadom plným nenávisti prešiel k príslušnej lavici.

Snape, očividne spokojný so svojím rozhodnutím, uprel zrak na niečo na zemi.

„Accio pergamen!" privolal si niečo zo zeme a ja som si až teraz uvedomila, že moju tašku zrejme zhodil Harry a pergamen z nej vypadol.

„Spokojná?" sykol Ron a ja som mu len šliapla na nohu.

Nedalo sa nič robiť, teraz ho má on. No nie je to len moja chyba.

S napätím som sledovala, ako ho Snape začal študovať. A nebola som jediná. Srdce mi začalo prudko biť. Mala som chuť niečo povedať, no vedela som, že by som situáciu ešte viac zhoršila.

Snape položil pergamen na svoj stôl a vrátil sa späť k nám.

„Tak keď už máme za sebou zvyčajné malichernosti, pozrime sa na prvú úlohu, ktorú vám dám."

Niečo hovoril o nejakej strane v učebnici, no bolo pre mňa ťažké počúvať. Môj pohľad stále blúdil k tomu pergamenu.

Bude to problém. To mi je jasné.

Zatiaľ sa ešte nepýta, komu to patrí... ale je len otázkou času, kedy to zistí. A v problémoch budeme ako vždy my.

Ron do mňa znovu štuchol. No ja som mu to radšej neoplatila. Snape sa opäť díval priamo na nás. Nič nepovedal – a práve to ma najviac znepokojilo. Prečo s tým už nezačne?

„Otvor si tú učebnicu," zasyčal Ron a ja som videla, ako otvára obranu proti čiernej mágii. Tiež som sa do toho pustila, no len veľmi pomaly.

„Vypracujte úlohy na strane 25, potom vám dám ďalšie pokyny..." pokračoval Snape chladne.

Sadol si za katedru a pergamenu sa viac ani nedotkol.

Snažila som sa tam znovu nedívať... a sústrediť sa na úlohy.

Bolo ich päť. Každá z inej oblasti.

Prebehla som ich očami, zatiaľ čo Ron medzitým pripravil čistý pergamen. Zrejme sa chystal prevziať úlohu zapisovateľa.

„Potter, prečo nepracujete?" počula som Snapeov ostrý hlas.

„Pracujem, pane," ohradil sa Harry nahnevane.

Zdvihla som zrak, aby som skontrolovala situáciu.

Snape držal ten pergamen v pravej ruke. Tváril sa mimoriadne spokojne, že Harryho napomenul.

Náhle som pocítila, ako mi telom prešlo teplo. Šírilo sa od končekov prstov až k hlave. Ten pocit bol ako vlna, ktorá ma na chvíľu prinútila zabudnúť na to, kde sa nachádzam a čo sa deje okolo mňa.

Zdalo sa mi, akoby zohrieval moje srdce. Akoby ma napĺňal nádejou, že všetko bude v poriadku a nech sa stane čokoľvek, zvládnem to.

Prebudil ma až Ron, keď do mňa štuchol.

„Už prešlo päť minút a ešte nemáme žiadnu otázku," zasyčal tichým hlasom.

„Jasné, pozrieme sa na to..." šepla som a rýchlo som mu začala diktovať.

No skôr než sme stihli dopísať, Snape prehovoril.

„Dobre, to by stačilo. Teraz, keď ste si prešli hlavné témy, položím vám jednu dôležitú otázku."

Na chvíľu sa odmlčal a v triede zavládlo napäté ticho. Jeho tmavé oči pôsobili spokojne – možno až príliš.

„Povedzme, že ste sa stretli s mágom, ktorý vám ponúkne rýchle riešenie vašich problémov. A povie vám tú nepríjemnú pravdu, že čierna mágia, konkrétne jeden z rituálov na žiadosti pre démonov, ich vyrieši rýchlejšie. Má pravdu alebo sa mýli?"

Nebolo to v učebniciach. To opakovanie nám dal len preto, aby dodržal osnovy, no očividne nechcel hovoriť o bežných veciach. Počas niektorých jeho hodín to tak býva – nudné veci nám dá preopakovať a zaujímavosti preberieme. Na tom nie je nič zlé. Horšie je to, ako s nami jedná, nie obsah vedomostí, ktoré nám dáva.

Moja ruka vystrelila nahor. Vedela som, že ma nevyvolá, ale rozhodne som mu mienila dokázať, že na to viem odpovedať.

„Pán Malfoy..."

Snape ma ako vždy ignoroval. Ruka sa mi triasla, no udržala som ju zdvihnutú.

„Pán profesor," začal Draco úlisne. „Čierna mágia je síce do určitej miery rýchlejšia v určitých oblastiach, ale cena za jej použitie na riešenie problémov môže byť veľmi vysoká. Rituály, ktoré nám môžu pomôcť dosiahnuť osobný prospech, bohatstvo alebo moc, majú svoju cenu."

„Výborne, pán Malfoy. Päť bodov pre Slizolin."

Stisla som pery. Päť bodov? Veď takmer nič nepovedal. Ja by som toho rozhodne vyjadrila viac.

„Pán profesor," začala som, aj keď som vedela, čo bude nasledovať. „Pokiaľ niekto zanedbá prípravu a nie je si istý, ako komunikovať so silami tohto druhu, je veľmi pravdepodobné, že použitie rituálu čiernej mágie mu vezme život – alebo život niekoho, na kom mu záleží – ako protihodnotu za rýchle riešenie."

Po mojich slovách nastalo ticho.

Malfoy si odfrkol. Ron len pokrútil hlavou.

Telo sa mi napälo. Pripravovala som sa na to, že to Snape povie. Tie slová, ktoré skutočne najviac nenávidím.

Šplhúnka.

Bolí to podobne, ako keď mi niekto vynadá kvôli môjmu pôvodu.

„V poriadku. Teraz, keď sme si to prešli, vezmite si prútiky. Prejdeme do druhej časti triedy na praktickú časť."

Nepovedal to.

Tentoraz to nepovedal.

Bola som v nemom úžase. Robil to skoro vždy. Nenechal si ujsť príležitosť byť ešte nepríjemnejší. No tentoraz len prešiel na praktickú časť.

Ron vstal a postavili sme sa oproti sebe.

Myšlienkami som bola stále niekde inde.

Malfoy niečo recitoval Harrymu. Počula som, ako mu Harry na oplátku hovorí:

„Sklapni, Malfoy!"

No myšlienkami som bola stále pri Snapeovi a tom, že nič nepovedal. On naozaj nič zlé nepovedal?

„Hermiona, dávaj pozor," napomenul ma Ron.

Ani som nevedela, čo máme precvičovať. Bola som z toho úplne rozhodená.

***

„Tak čo, vrátil ti ho?" opýtal sa Ron, keď sme vonku čakali na Harryho. Snape chcel, aby poupratoval stoličky. Zastavil ho celkom na konci a pritom mával tým pergamenom. Báli sme sa, že je to len začiatok, ale napokon sa nič až také zlé nestalo.

„Nie, čo si si myslel?" Harry si nervózne prešiel po remienku svojej tašky.

„Tak to je škoda."

„Nie, nie je. Takto je to najlepšie," zhodnotila som výsledok tej hodiny. „Napokon, či to má Snape alebo McGonagallová, je jedno. Hlavne nech tú vec už nevidím."

„Hej, jasné, to preto, že tebe sa tá vec nepáčila. Ešte sa z toho nemusíš tešiť," hneval sa Ron.

No bolo mi to jedno. Musí si od tej veci odvyknúť. Len sa na ňu stále díval ako námesačný a ani nám nechcel povedať, čo vlastne robí. Len sa pritom stále usmieval.

„A dal ti trest?"

„Nie, nedal. Povedal, že keď som už skončil, mám vypadnúť."

Ron ho potľapkal po pleci. „Tak to sme vyviazli dobre. Nemyslíš?"

„Ale hej, len mal reči. A to fakt neznášam."

Šli spolu dopredu. Ja som ostala pri dverách.

Tak Snape nepotrestal ani Harryho?

Zvláštne.

Myslela som si, že len čaká na záver hodiny.

A klasicky nás necháva v napätí.

Horšie bolo to, že si nechal pozbierať tie pergameny. Aj s našimi menami navrchu. Na ďalšej hodine ich bude bezpochyby dosť ironicky komentovať. Už to párkrát urobil a nikdy to nebolo príjemné.

A my dvaja sme to ani nedokončili.

No tentoraz to nebola len moja vina. Mala som sa na tom viac sústrediť a nie premýšľať o tom pergamene.

No teraz sa to už nedalo vrátiť späť.

Snape by mi tak či tak ani za skupinovú prácu veľmi dobré hodnotenie nedal. 

Dvere sa začali otvárať, tak som od nich rýchlo uskočila a schovala sa. Harry s Ronom už medzitým zašli dosť ďaleko, neskôr ich dobehnem, no pri dverách som sa nechcela zraziť so Snapom. Čo keby si to rozmyslel a predsa len ma nazval tým slovom?

Stiahla som sa za jedno z brnení.

Snape pokojne prešiel okolo s pergamenom v rukách. Dvere sa za ním zavreli a ja som videla, ako sa pridal k Dumbledorovi.

„Severus, dáš si čaj?" opýtal sa ho riaditeľ.

„Neskôr, pán riaditeľ. Musím ešte niečo zariadiť..."

Z nejakého dôvodu som z toho nemala dobrý pocit.

***

„Všetko v poriadku?" opýtala sa Ginny, ktorá vyšla zo šatní ako prvá.

Fakt som ju obdivovala. Pôsobila tak nezávisle a vyrovnane.

V poslednom čase som mala pocit, že strácam pôdu pod nohami. Nič už nebolo ako predtým.

No nechcela som sa jej s tým zdôveriť. Nebola som na to ešte pripravená.

Harry sa objavil a Ginny šla za ním, rovnako ako Ron, ktorý vyšiel zo šatní krátko po ňom.

Ja som ostala sama. Len so spolužiakmi, s ktorými sa veľmi nebavím.

Ten pocit osamelosti, ktorý ma v poslednom čase trápil, sa vrátil.

Všetkých akoby tá hra spájala... no ja som bola sama, kým som na nich čakala.

Ten pocit, že aj keď som medzi ľuďmi, nie je tu nikto, kto by mi skutočne rozumel, sa znovu prebudil.

Družstvo vysadlo na metly. Vzniesli sa vysoko a ja som stisla ruky do pästí.

Objalo ma to isté teplo, ktoré som cítila na hodine obrany. To teplo, ktoré akoby mi hovorilo, že už nie som sama.

Zavrela som oči.

Na chvíľu sa mi zdalo, akoby sa všade rozprestierala len ružová hmla... potom som zrazu uvidela jazero.

Na zemi sedel chlapec s čiernymi vlasmi. V pravej ruke držal kamienok.

Hodil ho do vody. Dokonalá žabka. Až trojitá.

Nevidela som mu do tváre. Len som cítila, že je ako ja.

Keď ma zbadal, postavil sa.

„Ahoj," pozdravil ma ako prvý a pozrel sa mi priamo do očí.