Pergamen osudu 2. kapitola Nie si sama

 Myslela som na ten sen. Na to, ako som na chvíľu zadriemala na metlobalovom ihrisku a videla som jeho. Chlapca s tmavými vlasmi, čiernymi očami a Snapovým nosom. Neviem, ako vyzeral, keď bol malý, ale zdal sa mi dosť podobný práve jemu.

Zvláštne, asi si to moja myseľ spojila potom, ako sme mali hodinu. Preto som videla práve Snapa.

Otočila som sa na chrbát v chrabromilskej spálni. Ešte bolo dosť skoro, záclony som mala okolo postele zatiahnuté. A ostatné dievčatá očividne spali.

Trochu viac som pokrčila kolená a znovu som privrela oči.

Na tréning sa bola pozrieť aj Lavender Brownová. Prišla trochu neskôr než ja, no bola dosť hlučná a práve ona ma prebudila z toho prekvapivo príjemného sna.

No niekto ako ona by sa nemohol Ronovi páčiť… alebo áno? Sama neviem, čo si mám myslieť. Takmer so mnou kvôli Snapeovi a pergamenu neprehovoril. A nemôžem sa ho priamo pýtať, či sa mu páči iné dievča, to by bolo čudné. Akoby som bola jeho sestra alebo také niečo.

Ruky som položila na prikrývku.

Hlavne dýchaj a nechaj to tak. Vyrieši sa to ako vždy. Už ste sa pohádali aj horšie. No vždy sa to nejako dalo dokopy.

Napriek tomu, ako som sa so sebou povzbudivo snažila hovoriť, sa vrátil ten nepríjemný pocit, ktorý sa mi usadil v žalúdku. Opäť som mala pocit, že som na Rokforte sama, že sa nemám s kým porozprávať.

Harry sa viac baví s Ronom, viem to. Nepovedal mi to priamo, ale keď sa Ron na mňa hnevá, on počíta minúty, kým sme spolu. Nepovedala som mu, že som si to všimla. Nechcela som ho raniť alebo zbytočne odradiť, ale nie je to niečo, čo by sa ma vôbec nedotýkalo.

Zhlboka som sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Niekoľkokrát.

Objavil sa pocit tepla. Rozohrial mi žalúdok a brucho. Akoby mi niekto hovoril, že je tu osoba, ktorá ma chápe a je veľmi blízko.

Ten pocit bol tak opojný, že som sa ním nechala unášať.

Predstavovala som si, aké by to bolo. Diskutovať s niekým o mágii. S niekým, kto mi nepovie, že toho viem príliš. S niekým, kto sa bude snažiť viac než ja, a to ja budem mať pocit, že ho musím dobehnúť.

S niekým, kto mi prinesie novú zaujímavú knihu a budeme sa o nej hádať hoci aj celé hodiny. S niekým, kto bude chápať, prečo mi tak veľmi záleží na tom, aby som urobila všetky skúšky na výbornú.

Chalani sa snažia, ale myslím si, že si myslia, že sú aj dôležitejšie veci. Hlavne Ron a ja sme dosť rozdielni, viac, než som si myslela.

Privrela som oči a sústredila som sa na ten pocit. Na to teplo v žalúdku.

Znovu som sa prepadávala cez ružovú hmlu.

Ten chlapec tam sedel a díval sa na hladinu jazera.

„Si… tu nová?“ opýtal sa tichým hlasom.

„Dá sa to tak povedať,“ odvetila som a zvedavo som si ho obzerala.

Pristúpila som až celkom blízko k nemu.

„Iste, inak by si tu nebola. Ostatné deti zo susedstva sem nechodia. Teda okrem…“ hlas sa mu zasekol, náhle ešte viac zosmutnel. „Zas som na ňu čakal a ona neprišla.“

Jemne som položila ruku na jeho plece.

Strhol sa.

„Tvoja kamarátka?“

„Hej, ale nemusíš ma ľutovať.“

Prudko sa otočil a pozrel sa mi do očí. Jeho čierne oči si ma premeriavali s novonadobudnutým chladom. No boli trochu iné a predsa podobné Snapeovým.

„Neľutujem ťa, len viem, aký je to pocit. Pohádala som sa s najlepším kamarátom a možno tiež nepríde.“

„Zrejme nie.“

Sadol si späť na breh a rukami si objal kolená. Dnes sa mu nechcelo hádzať žabky.

„Aký je tvoj kamarát?“ opýtal sa napokon.

„Zábavný, priamy, odvážny,“ spomenula som si na to, ako ma s Harrym zachraňovali od trola.

Po mojich slovách znovu nastalo ticho. Ale nie nepríjemné. Nechala som ho premýšľať a chvíľu som uvažovala aj ja. Prílišné ticho mi niekedy vadí, ale teraz som mala pocit, akoby bolo skôr produktívne.

Rozprával mi o mágii, o tom, aký je šťastný, že ju pozná. Vedel veľa vecí, asi viac než ja, no snažila som sa mu ponúknuť aj svoj pohľad. Fascinovali ma jeho rozsiahle vedomosti a takisto aj spôsob, akým o mágii hovoril.

A cítila som aj niečo iné. Ten hrejivý pocit, ktorý stále hovoril: nie si sama. Nie si sama…

Držala som sa ho a cítila som sa lepšie, potom ako mi ukázal, ako sa on naučil hádzať žabky.

„A čo tvoja kamarátka?“

„Predtým som si bol istý, že ju poznám, teraz si už taký istý nie som. Sľúbila mi, že príde, ale neobjavila sa. Neposlala ani tú druhú s odkazom. Ani nič.“

„Možno príde zajtra, ale aj tak som rada, že si tu ostal. Nechcela by som tu byť sama. Neviem ani, kde presne som.“

Pokynul mi, aby som si sadla vedľa neho.

„Poviem ti tajomstvo, ani ja to neviem…“ pošepol mi a obaja sme sa na tom smiali.

„Ako sa volá tvoja kamarátka?“ opýtala som sa napokon.

„Ona je…“

Sen sa zrazu prerušil. Akoby ma niekto oblial studenou vodou. Trochu to bolo nepríjemné.

No počula som, ako sa spolužiačky už začínajú rozprávať.

Tak dlho som spala? Zdalo sa mi, akoby prešlo len pár minút.

Začala som sa tiež pripravovať. No aj tak sa mi zdalo, že takmer nič nestíham. Našťastie som si veci pripravila do tašky vopred.

Chalani dnes majú niečo ako strategickú poradu, takže vstali ešte skôr. Wood vraj bude mať jeden zo svojich legendárnych prejavov a hovoriť o úžasnej novej taktike.

Keď som vychádzala z Chrabromilskej veže, počula som zhíknutie. Dvojica, ktorá bola predo mnou, akoby sa niečoho zľakla.

Keď som prešla Tučnou paňou, pochopila som, čo ich tak vystrašilo.

Snape stál pri našom portrétovom vchode.

To sa často nestáva.

„Pán profesor…“ hlesla som s obavami.

Pri prvom pohľade naňho som vôbec nemala dobrý pocit. Navonok vyzeral chladne, ale cítila som, že to v ňom vrie. Hnev. Skutočný a nefalošovaný.

Otriasla som sa strachom.

„Poďte so mnou, Grangerová,“ vyhlásil Snape úsečne a bol bledší než zvyčajne. Aspoň ja som nadobudla ten dojem, že je to skutočne tak.

„Ale pán profesor, ja mám teraz herbológiu…“ rýchlo som sa vyhovárala. Nechcela som mu padnúť priamo do rany.

„To ma ani trochu netrápi. Najprv sa pozhovárame a potom pôjdete na hodinu. Profesorke Sproutovej to vysvetlím, ak to bude potrebné.“

„Ale ja…“

„Čo sa deje?“ počula som Harryho hlas.

Uľavilo sa mi, že Snapa niekto prerušil. Hneď za ním šiel aj Ron. A napriek tomu, že spolu teraz nevychádzame, mračil sa na Snapa a tiež bol pripravený ho zdržať.

„Povedal som vám, že ten pergamen bol môj. Hermiona s tým nemá nič spoločné,“ začal Harry.

„Nie, Harry sa mýli, vlastne som ho našiel ja, pán profesor.“

Bola som dojatá, že sa za mňa postavili.

No Snape ich len spražil chladným pohľadom.

„Je mi absolútne jedno, Potter, komu ten pergamen patrí.“

„No nebojte sa, pán Weasley, trestu neujdete ani vy. Hláste sa dnes u pána Filcha obaja.“

Potom sa pozrel na mňa.

„Grangerová, niečo som povedal!“

A pokynul mi, aby som šla s ním.

„Ale pane…“ počula som Harryho znovu namietnuť.

„Starajte sa radšej o to, čo bude s vami, Potter, ešte som neskončil!“ kričal naňho Snape, až som sa strhla.

Tak a je to. Teraz to schytáme všetci traja.

„Chalani, nechajte tak. Choďte na vyučovanie a povedzte pani profesorke, že budem meškať.“

Harry chcel niečo namietať, no ja som sa otočila k Snapovi. Čím dlhšie to budem zdržiavať, tým horšie. To mi bolo jasné už teraz.

Šli sme spolu po chodbe. Všetci sa za nami zvedavo obzerali. Zachytila som pár posmešných pohľadov zo strany Slizolinčanov. No snažila som sa držať hlavu vysoko zdvihnutú. Nemá ma z čoho obviniť, ja som ten pergamen chcela odovzdať.

Snape otvoril dvere vedúce do jeho kabinetu.

Vošla som dovnútra.

Pergamen bol rozložený na stole. Videla som aj otvorené dvere do jeho osobných miestností. Snape ich okamžite pribuchol, potom ako si všimol, že sa dívam dovnútra, a upriamil moju pozornosť späť na pergamen.

Pozrela som sa naňho a len som pokrútila hlavou.

„Takže, Grangerová, vy sa nabúrate do mojej hlavy. Tlačíte sa mi do spomienok a nič mi k tomu nepoviete!“ kričal tak nahlas, až som mala pocit, že úplne stratil kontrolu.

„Pane, ja neviem, o čom hovoríte,“ rozhodla som sa zapierať.

Tak či tak ten pergamen len lichotí osobe, ktorá ho drží v rukách. Nemá žiadnu inú funkciu, každého do neba vychvaľuje. Ronovi sa preto aj zapáčil. Tvrdil, že sa konečne cíti, akoby mu niekto venoval adekvátnu pozornosť.

„Tak vy… to neviete…“ odvetil Snape už pokojnejším hlasom s dôrazom na každú slabiku.

„Nie, pane, neviem, čo sa stalo. Ten pergamen som len chcela odovzdať profesorke McGonagallovej, žiaľ som to nestihla. Ale ani raz som ho nepoužila a nie je ani môj.“

„To vidím, že nie je váš, slečna Grangerová…“

Snape po ňom pobúchal prútikom a ja som videla, ako sa objavilo:

„Brilantný mág číta moju záverečnú prácu… ctihodný Tom Riddle…“

To meno.

Sakra, tušila som, že to nebude len tak.

„Vás zdraví…“ dokončil pergamen a ja som len krútila hlavou.

„Čo teraz budeme robiť?“

Nastalo ticho, po ktorom som počula každý úder svojho srdca.