Pergamen osudu 5. kapitola Srdce

 Mohli sme sa celý čas mýliť?

Prešlo mi hlavou, keď som dopisovala esej pre profesorku McGonagallovú. Potom sa pustím do tabuliek na aritmanciu. Ešte som s nimi ani nezačala, podľa plánu som mala včera, ale nemohla som sa sústrediť.

Po tom, čo mi povedal Slughorn, som akosi nedokázala rozumne uvažovať.

Aj Harry si so mnou robil úlohy, no pred chvíľou vstal, presunul sa do kresla a otvoril knihu elixírov.

Keby tak vedel…

Nie, to mu nemôžem povedať. Mala som pocit, že by to bola chyba to len tak urobiť. Hlavne teraz, keď je tu Snape a ten pergamen.

Asi len ťažko si získam jeho dôveru tým, že poviem Harrymu o tom jeho aliase, alebo čo to je. Aspoň bez rozhovoru s ním to nemôžem urobiť.

No nechápem, prečo Harrymu tú učebnicu nechal? Prečo ho neprezradil?

Možno by som pokazila niečo, čo by sa inak medzi nimi nerozvinulo, tak som sa rozhodla takticky čakať.

Práve som sa chystala pokračovať, keď sa objavil Timmy. Jeden z tichších a nesmelejších prvákov.

„Hermiona Grangerová,“ prečítal moje meno z papierika, ktorý zvieral v tenkých rukách.

„Áno, Timmy, čo potrebuješ?“ opýtala som sa ticho. Ako prefektka som sa cítila tak trochu zodpovedná za to, aby ma vnímal ako niekoho, na koho sa môže obrátiť.

„Toto vám posiela pán… pán profesor Snape…“

„Ďakujem, Timmy.“

Natiahla som k nemu ruku a vzala som si lístok. Opatrne mi ho podal a dával si pozor na to, aby sa mojej ruky nedotkol.

„Nemáš za čo,“ hlesol rozpačito a rýchlo sa dal na odchod.

„Čo chce?“ opýtal sa Harry, ktorý sa náhle objavil za mojím chrbtom.

Rýchlo som odtiahla ruku s papierikom.

„Ale nič dôležité, len som sa na niečo pýtala a toto je zrejme odpoveď…“

„Si si istá?“

„Áno, neboj sa, len sa venuj svojim veciam.“

Keď si znovu sadol, otvorila som ho.

O pätnásť minút v mojom kabinete.

Srdce sa mi rozbúchalo.

Tak predsa len chce, aby som sa do toho zapojila.

Aké milé.

Najprv ma úplne vyškrtol a teraz… no asi odviedol dobrú prácu, lebo sa mi už nejaký čas nesnívalo o malom Severusovi.

Tak či tak mi zakázal sa s ním rozprávať.

Bolo to pre mňa dosť stresujúce, na to myslieť pred spaním.

Pozrela som na Harryho. Znovu sa zahlbil do knihy.

Pobalila som veci a potichu opustila chrabromilskú klubovňu.

Do žalárov som dorazila o päť minút skôr, než bolo na tom odkaze, tak som ešte chvíľu počkala. Až potom som zaklopala na dvere profesorovho kabinetu.

Stretla som Zabiniho. Tváril sa, akoby ho moja prítomnosť mimoriadne otravovala, no aspoň mlčal.

„Vstúpte!“ zasyčal Snape a ja som pomaly otvorila dvere.

„No tak pohnite sa, Grangerová!“ upozornil ma, lebo som sa trochu zasekla. Zľakla som sa jeho hnevu. Toho ako ho zo seba vyžaroval. Bála som sa, že vyleje zlosť na mne. 

Pomaly som pristúpila k jeho stolu, kde bol rozložený ten pergamen a po stranách poznámky. Veľa popreškrtaných vecí, ale to písmo… teraz, keď som videla, akým štýlom píše poznámky, skutočne mi to pripomínalo Polovičného princa. Jeho pokyny na tabuli boli vždy uhladenejšie, teraz sa mi zdal štýl zľahka ostrejší.

„Zavolal som vás sem, aby som vás na niečo upozornil. Skúsil som používať legilimenciu, aby som prerušil naše sny, no povedzme, že následky neboli práve najpríjemnejšie.“

„To ma veľmi mrzí, pán profesor.“

Videla som, že vyzeral horšie než včera, vlastne akoby bol dosť dlho chorý, a to ešte ani zďaleka neprešlo tak veľa času od nášho vzdoru a jeho pokusov vymaniť sa z moci pergamenu.

„Nezavolal som vás sem, aby ste ma ľutovali. Tie sny budú musieť pokračovať. Tak na to buďte pripravená a zachovajte sa podľa toho.“

„Samozrejme, pán profesor,“ odvetila som ticho. Nebudem ho provokovať, tak či tak je znovu rozhodený.

„Ale ak vám môžem s niečím pomôcť?“

„Vy a s čím asi tak?“ oboril sa na mňa nekompromisne.

Jeho emócie som ani nemusela čítať, aby som vnímala, aký nahnevaný je. To, čo sa dialo, bolo ďaleko za jeho komfortnou zónou.

„Čo keby sme si to nesťažovali a nechali sny, aby plynuli tak, ako majú.“

„A tým myslíte čo?“ vyštekol a ja som sa až mykla.

„Nuž, pán profesor… dohodnime sa, že si nebudeme vzájomne spôsobovať ďalšie komplikácie a aspoň kým nezistíme, ako to definitívne zrušiť, skrátka všetko, čo si povieme ako Severus a Hermiona pri tom jazere, ostane medzi nami… a nebudeme sa trápiť tým, čo sa tam stane…“ dodala som už trochu tichšie.

„A čo také si myslíte, že by sa tam mohlo stať?“

Zahanbene som pokrútila hlavou.

„Nič také, samozrejme, pán profesor, ale ak to budú chcieť… nechajme tie naše snové podoby priateliť sa. Nech sa cítia dobre. Nebudeme potom vyčerpaní ani nebudeme mať prerušovaný spánok.“

Snape dlhší čas mlčal.

„

„Uľahčí nám to situáciu, pán profesor, verte mi. Povedzme, že muklovia majú jedno príslovie – ak nevieš nepriateľa poraziť, spoj sa s ním.“

Nemohla som uveriť tomu, že som to použila práve ja, ale samozrejme myslela som to dočasne.

Okrem toho Snape nie je až taký nepriateľ, ako som si myslela. Aspoň som mala takú teóriu… trochu bláznivú, ale to som teraz nemienila riešiť.

„Dovolíte vašej snovej podobe, aby sa priatelila s mojou snovou podobou? Nechcete proti tomu putu bojovať? To je zaujímavé riešenie, Grangerová, ale skutočne to tak chcete? Stále som to ja… niekto, kto sa k vám správa, akoby ste na Rokfort nepatrili. Niekto, kto je k vám nespravodlivý.“

„To sú nepríjemné fakty, s ktorými sa budem musieť vyrovnať. No otázka sa dá položiť aj opačne – chcete sa priateliť s niekým s muklovským pôvodom? S niekým, koho vaša fakulta považuje za nehodného byť súčasťou čarodejníckej spoločnosti?“

Snape sa tváril zvláštne, keď som položila tú otázku.

„Ako profesor by som nemal brať do úvahy túto skutočnosť, Grangerová. Nepristupujem rovnako ku všetkým fakultám, ale myslím si, že moja snová podoba sa s tým môže vyrovnať.“

Na pergamene sa objavili nové veršíky.

Pozrela som sa na ne s rastúcimi obavami.

„Pán profesor, čo to je?“

Snape sa k nim sklonil a jeho črty sa ešte viac stiahli.

„Absurdné…“

Posunul pergamen viac mojím smerom.

„Nestačí len byť si blízky v snoch. Pergamen osudu váš osud spečatiť chce… novou podmienkou… tráviť spolu čas aspoň jednu hodinu každý druhý deň… a dovoliť snom, aby vás preniesli do iného sveta… nech spojenie rastie… inak bude slabnúť tvoja sila…“

„Čo tým myslí?“ opýtala som sa ticho.

Nepáčila sa mi tá predstava, že by to oslabilo moju mágiu.

„Doteraz ste necítili žiadne dôsledky toho nášho boja proti jeho podmienkam, ale ja áno. Za iných okolností by som to ťahal ďalej, ale nemôžem si dovoliť oslabený predstúpiť pred isté osoby.“

Vedela som, o kom hovorí.

„Vlastne som už navrhla, aby sme istý čas hrali podľa jeho pravidiel.“

Nevyzeral dobre. Mala som pocit, akoby od toho prvého pokusu viditeľne oslabol… a teraz sa to malo stať aj mne.

Nie. To nedovolím.

„Tak si sadnite. Tú prvú hodinu vyčerpáme už teraz, keď ste tu… a zajtra budeme mať okrem tých snov pokoj.“

Ponúkol mi, aby som si sadla do kresla blízko krbu v tej trochu viac súkromnej časti kabinetu celkom vzadu.

Sadla som si tam a on pomaly prešiel na tú stranu.

Snape nastavil presýpacie hodiny.

„Takže kým neskončia, budeme pokračovať v rozhovore… hovorte čokoľvek, len nech je tá vec spokojná, že upevňujeme svoje puto…“ vyslovil to znovu takmer ironicky.

Položila som si ruky na operadlá.

„Vlastne ma jedna vec zaujíma, no neviem, ako začať.“

„Hovorte. Nejakú odpoveď vám dám, pokiaľ to nebude sprostosť podobná tomu, čo tára Potter.“

„Ste voči nemu nespravodlivý, pán profesor.“

Snape neodpovedal. Tentoraz to prešiel mlčaním.

Tak som to nechala tak a pokračovala som.

„No aj tak ste mu nechali tú knihu. To ma prekvapilo.“

„Tú knihu?“ Snape nadvihol obočie. „Akú knihu, Grangerová?“

„Knihu elixírov pre pokročilých.“

„Nenechal som ju. On ju sám našiel v tej skrini, lebo nemal dosť rozumu, aby si kúpil vlastnú, ak už chce byť aurorom.“

„Myslel si, že ho do svojej triedy nevezmete, pán profesor.“

„Ani by som ho nevzal, tým si buďte istá. Ale prečo si myslíte, že mám niečo spoločné s tou knihou?“

„Niekto mi povedal, že ste mali na škole alias Polovičného princa…“

Nechcela som prezradiť Slughorna.

„A čo ak ním som? Čo ak je to môj alias? Už ste sa o tom pochválili Potterovi, alebo chcete moje priznanie, aby ste to mohli urobiť bez následkov?“

„Nič som mu nepovedala. Nepovažujem za vhodné práve teraz takto komplikovať naše vzťahy. Okrem toho, keď je tá kniha od vás, zrejme nebude preňho taká nebezpečná, ako som si myslela.“

Snape znovu dlhší čas len mlčal.

„Musím pripustiť, že som ohromený tým, aká ste nepoučiteľná, Grangerová. Ale dobre, v poriadku. Viete to a je mi jedno, ako s tou informáciou naložíte.“

„Nikomu to nepoviem, pokiaľ to nebudete chcieť,“ dodala som obozretne.

„Ako som povedal, je mi jedno, čo s tým urobíte. A čo sa týka vašej otázky… Potterovi tú knihu nechám, ale dôvody si ponechám pre seba.“

„To rešpektujem, pán profesor,“ rozhodla som sa nenaliehať. Zrejme by to aj tak k ničomu neprospelo.

Jeho chladné čierne oči si ma znovu premerali.

Dlhší čas sme tam sedeli len v tichu. Len sme sa dívali jeden na druhého.

Snape už vyzeral lepšie. Cítila som, že jeho hnev ustupuje, no bolo za tým aj niečo iné.

A aj mne sa o niečo viac uľavilo.

Nemala som dobrý pocit z toho, že celé bremeno tej záležitosti nesie na pleciach len on. Nevychádzame spolu, ale nie je to jeho chyba, že sa to začalo. Ani naša.

Nechcela som, aby sa ten pergamen aktivoval.

„Aj ja mám jednu otázku, Grangerová. Čo také vám chýba, že ste splnili podmienky tej veci? Máte Pottera a tých ostatných. Ako sa môžete cítiť osamelo?“

Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré som si akosi mimovoľne presunula do lona.

„Neviem, pán profesor… ten pocit sa skrátka objavil. Harry a Ron sú pre mňa dôležití, sú to moji najlepší priatelia, ale vychádzajú spolu lepšie než so mnou…“ priznala som.

„Vždy, keď sa Harry poháda s Ronom, mám pocit, že sa pri mne nudí…“

Trochu ma bolelo vysloviť to priamo, ale keď mi on odpovedal na otázku, cítila som sa povinná urobiť to isté.

„Ako som povedal… idioti. Samozrejme nevážia si to, čo majú. Chcú sa len baviť…“

„Pán profesor, oni sa skutočne snažia, ale ani to niekedy nestačí…“

Opierala som sa do kresla a na chvíľu som privrela oči.

Snape ma svojím spôsobom chránil… a to na mňa aj proti mojej vôli urobilo dojem.

A nebolo to prvý raz.

Mala som toľko otázok, no neodvážila som sa položiť ďalšiu týkajúcu sa týchto vecí.

„Asi so mnou nie je taká zábava ako s Ronom… to je pravda,“ pripustila som dosť neochotne. Aj keď svojím spôsobom ma bolelo to vysloviť.

„S tým sa budete musieť vyrovnať, Grangerová. Vo vašom veku som ani ja nebol zábavný. Ale ste na tom lepšie. Omnoho. To vás môžem upokojiť.“

„A aby som vám dokázal, aký nudný som bol…“ vstal a z jednej police vybral niečo ako knihu.

„Pozrite sa na toto…“

Otvorila som ju a uvidela som herbár, ilustrovaný s tými najlepšími exemplármi, aké mohol vidieť, a k tomu jeho typické poznámky.

„Je to veľmi pekná práca,“ povedala som ticho.

„To si väčšina mojich spolužiakov nemyslela…“

Také detaily… bolo to ako živé.

„Je tu aj vôňové kúzlo…“ povedala som ticho, keď som sa nadýchla vône levandule na jednej zo strán.

„Ako sa vám ho podarilo uchovať na tak dlhý čas?“

„Niežeby som bol až taký starý, ale to si radšej ešte nechám pre seba.“

„To je škoda, ja by som to celkom rada vedela.“

„Tak si pripravte nejaké teórie a preberieme ich. Ak uhádnete, tajomstvo je vaše.“

To ma zaujalo. Presne niečo také, čo by ma bavilo riešiť len tak. Ako logickú hádanku.

„No ak by vám to nestačilo, mám aj pár hlavolamov, ktoré majú nečakané následky…“ ukázal na jeden, ktorý stál na polici.

„Ďakujem, pán profesor, radšej si nechám túto úlohu.“

Listovala som si v herbári a pýtala som sa na niektoré jeho poznámky. Pár vecí som ešte doplnila. A Snape si dokonca niektoré zapísal na okraje.

Dosť sme sa do toho zabrali. Mala som pocit, že moja myseľ pracuje naplno…

Snape napokon pozrel na časomieru.

„Už dávno uplynula hodina a zdá sa, že aj druhá. Asi by ste mali ísť.“

Opatrne som mu vrátila knihu. Ešte sa mi nechcelo, ešte by som prišla na veľa vecí, ale potom mi došlo, o čo ide, a zahanbene som sklopila zrak.

„Prepáčte, ja som trochu zabudla na čas.“

„To je v poriadku, aj ja som na to mal myslieť.“

Rýchlo som vstala a podala som mu knihu. Tak veľmi som sa ponáhľala, že sa môj prst dotkol chrbta jeho ruky.

Príjemne hrejivý pocit ma znovu naplnil. A cítila som, že to prešlo aj na druhú stranu.

Rýchlo som sa odtiahla.

Vrátili sme sa k pergamenu.

Brilantné a výnimočné, aká vzácna atmosféra medzi vami nastala. Len tak ďalej. Môžete srdcia otvoriť, alebo sa kliatbe podrobiť. Len bolesť nekonečná…

„Vy… cítili ste aj bolesť?“ opýtala som sa zdesene.

„Grangerová, to nie je vaša vec.“

„Nedovoľte, aby vám tá vec spôsobila bolesť. Sľúbte mi, že to nedovolíte. Ak bude chcieť niečo neškodné, tak to urobíme a bude pokoj.“

„Neškodné? Naozaj si myslíte, že je to neškodné?“ znovu sa vrátil do svojho chladu.

„Neviem, pán profesor… ale nedovolím, aby ste cítili bolesť.“

„To nie je vo vašich rukách. A teraz už choďte.“

Vyzval ma ešte stále pokojným hlasom. Už sa zbavil toho nekonečného hnevu, no hrozilo, že sa opäť rozhorí.

Opustila som kabinet, stále znepokojená.

Cítil bolesť. Kvôli mne. Kvôli tej prekliatej veci…

Tentoraz hnev napĺňal mňa.

Urobím všetko, čo bude v mojich silách.

Zaťala som päste, kým som kráčala po tmavej chodbe. Bolo to ako sľub, ktorý som dala samej sebe.