Pergamen osudu 6. kapitola V lese záhad

 Severus znovu sedel pri brehu jazera. Opatrne som ho sledovala najprv z diaľky. Profesor mi zakázal sa s ním kamarátiť. Mala som ísť ďalej, kamkoľvek, len nie k nemu.

No vyzeral tak smutne a zamyslene.

Jazero sa mi dnes zdalo tmavé a plné tieňov.

Severus náhle vstal.

„Prečo na tom nikomu nezáleží? Prečo to musím urobiť? Ja to robiť nechcem,“ opakoval rozhorčene a nejaký čas hádzal kamene do vody omnoho agresívnejšie.

Asi to oľutoval… teda to, že sa so mnou naposledy rozprával.

No nemôžem to nechať len tak. Chcela som, ale nemôžem dovoliť, aby mal zo mňa taký dojem.

Pomaly som zišla dolu, kým on stále hádzal kamienky do jazera, no keď ma uvidel, otočil sa a trochu sa usmial.

„Tak to si ty?“

Dal si ruky za chrbát, akoby chcel zakryť to, čo robil. No na to bolo už neskoro.

„Áno, som to ja. No zdá sa, že si veľmi nahnevaný práve na mňa… ja pôjdem, ak… len som ti chcela povedať, že ma nemrzí, že sme sa v týchto snoch stretli, Severus. Mne to nevadí.“

Vyslovila som jeho meno. Bolo zvláštne to urobiť, ale pokúšala som sa preklenúť priepasť, ktorú sa medzi nami zrejme bude snažiť vytvoriť.

„Nie, na teba sa nehnevám. Len na riaditeľa. Je neskutočný, robí také rozhodnutia a potom to všetko hodí na mňa.“

Pozrel sa na svoje bosé nohy.

„A teraz si aj ty myslíš, že som taký neslušný a nadávam tu na teba.“

Pomaly som pristúpila bližšie k nemu.

„Myslí si, že môže jednoducho kývnuť prstom a všetko bude tak, ako povie. Vždy. Za každých okolností. To, čo si o tom myslím ja, ho nezaujíma.“

Jemne som položila ruku na jeho plece. Trochu sa strhol, no akceptoval to.

„Riaditeľ robí to, čo si myslí, že je najlepšie, aj keď uznávam, že niekedy robí rozhodnutia, ktoré nie sú veľmi láskavé.“

„Len niekedy?“ odfrkol si Severus, stále ešte plný hnevu.

„Dá Pottera tým ľuďom a tvrdí, že sú jeho rodina. A mne hovorí, že som…“

Odmlčal sa.

„Nechajme to tak… radšej si ku mne len na chvíľu sadni…“

Požiadal ma a ja som poslúchla. Nech sa stalo čokoľvek, očividne to preňho bolo ťažké.

Hladina jazera bola stále tmavšia a tmavšia.

„Nie je to nebezpečné, tá voda?“ opýtala som sa ticho.

„Ale nie je. To sú… moje myšlienky teraz. Je to vstupná brána. Toto, kde sme, je len taká kotva, ktorá chráni jeho skutočné pocity… teda moje. Sú ostré, no neublížia ti, kým ostaneš na brehu. No vody sa nedotýkaj.“

Zafúkal vietor a hladinu zčerili vlny.

„Inak by nemohol pokojne spať. Toto je jeho obrana proti veciam, ktoré by sa mu vracali v snoch, keby ich neukryl na dno jazera. Preto som tu ja. Teda ja a on sme jedno, ale ja som len spomienka, kým on je skutočný. Tak ako to jazero.“

Na chvíľu znovu vstal. Otočil sa za hlasmi, ktoré boli na pozadí.

„A čo je tamto?“ opýtala som sa, keď som uvidela rovnako tmavé vrchy.

„To je bariéra pred ním. Je za ňou pravda, ale ani tam nechoď. Hneval by sa, keby si sa tam pokúsila vyliezť, a mohlo by sa ti aj niečo stať.“

Pocítila som chlad, keď som sa pozrela tým smerom.

Severus niečo zdvihol.

„Toto je nezábudka. Je pre teba, aby si nezabudla, že tu na brehu si v bezpečí…“

Natiahol dlaň a dovolil jej, aby v nej vykvitla, a jemne mi ju vložil do rúk.

Pocítila som jemnú vôňu poznačenú mágiou a teplom jeho dotyku.

„Aký vlastne je? Aké je to stáť pred ním?“

V Severusových očiach sa mihol chlad.

„Keď sa mu pozrieš do očí, vieš, že je koniec…“

Spustil plecia.

Od hôr znovu zavial chladný vietor.

„Hneď sa vrátim, Hermiona, len sa musím pozrieť na to, či tam nie je nejaká chyba. Niekedy sa tam objavia a ja to musím zistiť skôr, než prenikne cez našu obranu nabudúce. Hneď prídem.“

Na chvíľu sa stratil v tme a ja som sa dívala na hladinu jazera. Zdalo sa mi čoraz viac rozbúrené.

Opatrne som vstala a pristúpila k okraju.

Viem, že by som nemala, ale čo ak sa s ním niečo deje? Čo ak kvôli tomu pergamenu znovu trpí a mne to nechce povedať?

Natiahla som ruku a jedným prstom som sa dotkla vody.

Bola ľadovo chladná, až som sa striasla, no postupne som cítila narastajúce teplo. Akoby sa voda ovinula okolo môjho prsta a vyslala doňho tisíce príjemných impulzov.

Mala som pocit, že sa ten pocit potešenia šíri celým mojím telom.

Hladina sa upokojila a namiesto tmavej vrstvy sa pomaly začala meniť na krištáľovo čisté zrkadlo.

„Neodolala si však?“

Severus sa vrátil. Oči mal jasnejšie než predtým.

„Prepáč, to som skutočne nechcela, ale bála som sa, že zas kvôli mne cíti bolesť.“

Severus sa znovu usmial. Bolo to tak zvláštne… jeho starší náprotivok sa nikdy neusmieva. Aspoň nie takýmto čistým spôsobom.

„To nič, ja ti to odpustím, lebo si prišla. Lebo tu nie som vďaka tebe stále sám. Použil som spomienku, kde čakám na…“

Náhle sa odmlčal.

„Skrátka čakám na niekoho dôležitého, ale ten nepríde a ja vždy cítim bolesť… tu…“

Dotkol sa miesta, kde mal srdce.

„Ale keď prídeš ty, tak to tak nie je… keď prídeš ty, tá bolesť neprichádza… chcela by si sa chvíľu hrať?“

Prikývla som.

Hrali sme sa hry, ktoré poznajú muklovské deti. Snape ich poznal.

Prebúdzala som sa s pocitom, že je… predsa Polovičný princ.

Pol na pol, očividne.

Možno nie sme až takí rozdielni, ako som si pôvodne myslela.

***

Po hodine s Flitwickom sme mali dlhšiu pauzu. Už bol takmer koniec školského dňa.

Sedeli sme na jednom z tých príjemnejších miest, v snahe využiť posledné krásne dni pred definitívnym nástupom jesene.

Ron sa stále obzeral, akoby niekoho čakal.

Harry znovu držal knihu elixírov pre pokročilých.

Premýšľala som o tom, čo priniesť na zajtrajšie stretnutie so Snapom. On mi ukázal svoj herbár, ja by som ho tiež mala niečím zaujať… lenže neviem čím.

Určite sa bude hnevať, že som strčila prst do toho jazera.

Musím mu dať niečo, čo jeho hnev konečne zmierni… ale čo?

Očividne sa ako malý predsa len rád hral. Skúšali sme rôzne veci…

Možno by som mu to mohla pripomenúť.

Ale ako…

To si ešte budem musieť premyslieť. Nie je to také jednoduché, ako som si myslela.

Ron napokon vstal.

„Viete, ja si ešte musím niečo vybaviť, ale neskôr prídem…“

Vetu, ktorú v poslednej dobe opakoval takmer stále, nám naservíroval aj dnes.

„Dobre, Ron, ako len chceš…“

Harry otočil poslednú stránku.

„Dúfam, že sa zas nezačnete hádať. Je to zbytočné. A viete to obaja.“

„Ale nie, neboj sa, len by som bola radšej, keby sa Ron vyjadril priamo.“

Pozrela som sa naňho prísnejšie, než som chcela.

Stále sa trochu ošíval.

„Nuž, neskôr… ale teraz už vážne musím.“

Pokrútila som hlavou a z tašky som si vybrala knihu.

Prešiel celý ďalší deň, počas ktorého vo mne narastala nervozita.

A nebola som jediná, kto ju cítil. Vnímala som jemné odtiene prichádzajúce aj z druhej strany.

Tak som sa rozhodla pre niečo netradičné – hru, ktorú som kúpila minulý rok, no nikto ju nechcel hrať, lebo je vraj príliš „kockatá“.

Les záhad.

Napchala som si ju do tašky a vybrala som sa na stretnutie so Snapom.

Harry si to nevšímal, mal nejaký rozhovor so Seamusom Finniganom a dosť dobre sa bavili. Ron nebol nikde k nájdeniu.

Tak som celkom v pohode preklzla do žalárov.

Snape si vymyslel nejakú výhovorku, prečo sa stretávame. Nepoznala som podrobnosti, no nikto sa nečudoval, že idem dolu, tak som si bola istá, že vedel presne, čo povedať, aby to nevyzeralo podozrivo.

Keď som zaklopala, Snape stál nad kotlíkom. Mal tam rozložené celé laboratórium.

„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila som ho napätým hlasom.

„Aha, iste, Grangerová… takmer som zabudol…“

„Na čom pracujete?“ opýtala som sa potom, ako som zavrela dvere.

„Skúste to uhádnuť, Grangerová…“

Podišla som bližšie. A aj keď Snape zakryl recept, rozoznala som väčšinu ingrediencií.

„Je to…“ pozrela som sa naňho zľahka prekvapene. „Felix felicis?“

Zdalo sa, že ho nepotešilo, že som mu dala správnu odpoveď.

„Áno, presne tak,“ odvetil takmer nešťastne.

„Čo je? Prečo sa na mňa dívate tak prekvapene? Myslíte si, že len profesor Slughorn to zvládne?“

„Nie, isteže nie, len som nečakala, že sa do niečoho takého práve teraz pustíte.“

„To nie je vaša vec, na čo to potrebujem,“ ohradil sa ostro.

„Tak si radšej sadnite, nech dokončím túto časť procesu, a potom sa budeme venovať našim záležitostiam.“

Vrhol nepriateľský pohľad na pergamen. A potom späť na bublajúcu zmes.

Sadla som si dovnútra na svoje miesto a vybrala som tú hru.

Asi nebude nadšený… ale môžem to aspoň skúsiť.

Rozložila som hrací plán. Predo mnou sa objavila imaginárna magická podoba hracieho plánu so stromami a magickými pascami.

Ozvalo sa zahúkanie sovy, asi až príliš hlasno.

„Grangerová, čo to tam máte?“

„Nič dôležité, pán profesor,“ odvetila som ticho.

Rozložila som kartičky a pripravila kocku s magickými runami, ktoré sa opakovali na plániku.

„Ja to tak či tak zistím,“ poznamenal Snape, stále trochu nepriateľsky.

Potom bolo dlhší čas ticho a ja som počula len bublanie z kotlíka.

Napokon prešiel na moju stranu. Pohľadom prešiel po hracom pláne.

„Grangerová… tak vám to včera nestačilo?“

Očividne si spomenul na to, koľko hier sme so Severusom prešli.

„Myslela som, že by sa vám mohlo páčiť aj niečo takéto. Otázky sú dosť ťažké. Nikto sa neodvážil prijať moju výzvu. Ak by ste to skúsili vy, mohlo by to byť zaujímavé.“

Snape nastavil presýpacie hodiny.

„Povedzme, že si to nemyslím, ale keď ste si už dali tú námahu to rozložiť ešte skôr, než som dal súhlas… tak dobre.“

Sadol si oproti mne a vybral jednu z tmavých figúrok.

„Tak na čo čakáte? Hoďte kockou ako prvá.“