Pergamen osudu 8. kapitola Trest

 

Nemala som dobrú náladu.

Už len preto, že aj mladý Severus bol v sne trochu mrzutý. Dokonca sa ani nechcel hrať, čo nebolo dobré znamenie.

Preto som do Snapovho kabinetu vošla len veľmi neochotne.

Snape sedel v kresle pri ohni. Na stole mal rozložené pergameny. Asi písomky, pomyslela som si znepokojene.

„Tak čo tam tak stojíte, Grangerová, poďte ďalej,“ vyzval ma, aby som si sadla do druhého kresla.

„Prepáčte, pane, ja som sa len zamyslela.“

Moje slová sa ani len neunúval komentovať.

„Tam na tej druhej kope sú písomky prvákov. Mali by ste zvládnuť aspoň nájsť chyby.“

Vyslovil to, akoby o tom silne pochyboval, čo sa ma dotklo.

„Samozrejme, pane,“ bola som odhodlaná dokázať mu, že si s nimi hravo poradím.

Čo by sa za iných okolností stalo, ale z toho sna som mala popletenú hlavu a necítila som sa najlepšie.

No aj tak som si položila časť tej kopy na kolená a vzala som si brko s farebným atramentom.

„Body budem udeľovať ja. Len označte chyby,“ vyzval ma aj naďalej chladne.

Takže našu hru teraz nedohráme. To mi bolo jasné, no neodvážila som sa namietať.

„Pane?“ opýtala som sa, keď sme nejaký čas len sedeli nad pergamenmi.

Vnímala som len ich špecifickú vôňu a šuchot, ktorý vydávali, keď som sa v nich prehrabávala.

Dal mi písomky všetkých prvákov okrem Slizolinčanov.

Aké príhodné, pomyslela som si pobavene.

A vrhla som znepokojený pohľad na profesora, ktorý sa díval len do pergamenov, no už začal dosť intenzívne škrtávať.

„Pane?“ odvážila som sa ho osloviť.

Zdvihol ku mne zrak, ale len veľmi pomaly, a díval sa na mňa, akoby ma ani poriadne nevidel. Tak ako zvyčajne v triede.

„Čo sa stalo, Grangerová? Máte snáď nejaký problém so základným prváckym učivom?“

„Nie, pane, len som vám chcela pripomenúť, že ten pergamen chce, aby sme rozvíjali naše puto a boli si vzájomne oporou. Obávam sa toho, že by nám mohol udeliť trest.“

„Skôr sa obávajte toho, že skončíte ako Weasley. Dnes naňho čaká mimoriadne prekvapenie.“

„Pán profesor, on to naozaj tak nemyslel,“ snažila som sa zastať Rona, aj keď mi bolo jasné, že to nikam nepovedie.

„Myslel či nemyslel, niečo povedal. A slová majú následky, Grangerová. Verím, že ste sa už sama presvedčili, aké.“

„Teraz pracujte. Dnes potrebujem, aby sme spolu nehovorili, a verím, že pergamen pochopí, že presne to je dnes spôsob, ako rozvíjať naše puto. Tým, že to budete rešpektovať.“

Prikývla som a pustila som sa do práce. Len občas som pozrela na profesora, ktorý sa tváril chladne ako kamenná stena.

Mier, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť, je preč.

Mračil sa rovnako ako Severus. Ten sedel v blízkosti hôr a dokonca ma nechal na strane pri jazere samú.

Bol to nepríjemný sen, ktorý skončil prudkým prebudením.

Do reality, ktorá bola veľmi podobná.

„Hodina uplynula, Grangerová, môžete ísť,“ vyhlásil Snape nekompromisne.

„Pán profesor, ale—“

„Aké ale? Niečo som vám povedal a ako váš vyučujúci očakávam, že to budete rešpektovať.“

Jeho hlas bol ostrý a úplne chladný.

„Ak by ste mi to dovolili, rada by som dokončila tie písomky. Teraz, keď som už začala, som sa do toho celkom dostala.“

„Ste si tým istá?“ opýtal sa Snape.

„Nechcete radšej ísť za svojimi priateľmi? Hlavne Weasley dnes bude potrebovať oporu.“

Tak to bol ten lístok, ktorý Ron dostal. Ja som myslela, že je od Lavender. Tváril sa neutrálne a nechcel o tom hovoriť.

„Ron si poradí. Nie je to prvý raz, čo sa mu podarilo pár vecí skaziť,“ priznala som znepokojene.

No bolo mi lepšie, keď som to mohla vysloviť.

„Ale neviem, čo by som urobila, keby som ho nepoznala. V prvom ročníku mi zachránil život pred trolom. On a Harry kvôli mne veľmi riskovali.“

„Pre Pottera typické. A Weasley… je jasné, že po ňom opičil,“ uzavrel to Snape a znovu sa len díval do pergamenov.

Aj ja som sa vrátila k písomkám.

Síce nebolo príjemné sa v nich prehrabávať a opravovať chyby, ale nechcela som sa tak skoro vzdať.

Po dlhšom čase mlčania som sa znovu odvážila prehovoriť.

„Pán profesor, máte už nejaké konkrétne nápady, ako si poradiť s pergamenom? Ja som si myslela, že by som sa mohla tiež zapojiť.“

„Iste. Viem, ako zrušiť tú našu kliatbu.“

Srdce mi zovrel neznámy druh strachu.

„Vy to viete?“

Snape na chvíľu odložil pergameny a vzal do rúk ten náš.

„Kúzlo môže osobne a bez následkov zrušiť ctihodný pán Riddle.“

„To asi nebude možné.“

„Presne tak. Temný pán nesmie vedieť, že sme sa chytili do jeho pasce. Táto cesta rozhodne k nášmu vyslobodeniu nevedie… no zatiaľ je jediná, ktorú pergamen pripúšťa.“

Zaplavil ma pocit úľavy.

Bola som z toho znepokojená, no skutočne sa to stalo.

No to bol asi len dôsledok toho, že som si zvykla na tie sny o Severusovi.

Snape je rozhodne osobou, s ktorou sa zbližovať je neskutočne náročné, ale mladý Severus sa až do včerajška správal ako niekto, s kým by som sa dokázala kamarátiť.

Teraz bol nahnevaný a nebola s ním rozumná reč, ale rozhodne som sa s ním ešte chcela pozhovárať.

„To ma mrzí, pane,“ povedala som Snapovi. „Hlavne kvôli vám. Nechcem vám byť na ťarchu.“

Snape neodpovedal.

Znovu sa venoval pergamenom, tak som sa aj ja opäť pustila do tých svojich.

„Môžem sa pozrieť, čo si pergamen myslí o našom dnešnom stretnutí?“ opýtala som sa, keď už bola za oknami dávno tma a ja som prešla väčšinu kopy.

Nutkanie sa naňho pozrieť začalo byť intenzívnejšie než hučanie v hlave.

„Iste, len si poslúžte,“ Snape sa schválne ani len nepohol.

Naklonila som sa nad pergamen.

„Pán Riddle vyjadruje mierne ustarostenie, že váš konflikt stále trvá… ale má riešenie…“

Snape zdvihol zrak od pergamenov a rýchlo pristúpil ku mne.

„Hovorí sa, že nič nie je sladšie ako zmierenie… a to, čo najviac účinkuje, je…“

Snape to slovo prečítal len ticho a stisol päste.

„Ten papier by som najradšej spálil.“

No to už očividne skúsil.

„Pán profesor, veď je to takmer to isté… len dve minúty namiesto jednej.“

„A čo ak si tentoraz vyberiem trest?“ Snape úsečne pozrel na pergamen, na ktorom sa objavilo:

„Zmierenie je dôležité, ctihodný mág, a jeho cena je veľká… tri mesiace smoly pre vás oboch.“

„Žiaľ, to si nemôžem dovoliť riskovať. Neviem, kedy ma ctihodný pán Riddle privolá, a mať v takomto prípade smolu by sa mi mohlo stať osudným.“

Snape zdvihol prútik a tentoraz zabezpečil dvere.

„Ani ja si to nemôžem dovoliť. Harry takisto nepotrebuje mať pri sebe osobu, ktorá má smolu…“ pridala som sa k nemu.

A tak sme sa znovu objali.

Zdalo sa mi, akoby tie dve minúty tentoraz trvali neskutočne dlho.

Opatrne som sa držala Snapa a snažila som sa nevnímať, ako veľmi sa hnevá už len preto, že to musíme urobiť.

No potom sa všetko upokojilo.

A ja som si predstavila bezpečie a pokoj. Môj vlastný, ktorý pomaly vplýval aj naňho.

Cítila som, ako jeho hnev konečne ustupuje.

A začínalo mi byť dobre.

Takmer by som už aj zavrela oči a trochu viac sa oprela.

No potom sa časový limit skončil a Snape sa odo mňa okamžite odsunul.

„Tak teraz už vážne odíďte, Grangerová, inak skutočne stratím trpezlivosť.“

„Samozrejme, pane…“

Vzala som si svoju tašku a potom, ako odistil dvere, som vyšla von z kabinetu.

„Kde si zas bola?“ opýtal sa Ron, keď som dorazila do spoločenskej miestnosti.

Myslela som si, že bude spať, no očividne sa vrátil rozmrzelý. A na to som skutočne nemala náladu.

„To nie je tvoja vec, Ronald. Aj ty si pokojne chodíš, kam sa ti len zachce, a nič mi k tomu nepovieš.“

„Mal som trest. S Filchom. Snape mi poslal odkaz, nechcel som ťa zaťažovať.“

„Jasné, ty ma nikdy nechceš zaťažovať,“ hodila som tašku na druhé kreslo. Až to zadunelo.

Nemala som chuť sa s ním hádať pred spaním, no ani som to nedokázala nechať tak.

„To nie je fér, vieš, že som to takto nechcel. Ale Snape—“

„Nemám chuť sa s tebou o tom baviť, Ronald. Už som ti povedala to, čo som ti povedať mohla.“

„Takže je tu niečo, čo povedať nemôžeš?“ Ron sa toho okamžite chytil.

Sklopila som zrak.

„Áno, ale teba sa to netýka a nemôžeš mi pomôcť, tak do toho aspoň nerýp.“

„Dobre, dobre, nebudem… len… ak si bola znovu za Snapom, tak ťa fakt nechápem. Je to predsa smrťožrút, nikdy nevieš, čo od neho môžeš čakať. Dúfam, že nie je tvojím ďalším projektom ako SOPLOŠ, Hermiona. Toto už nie je hra.“

„Nie, Snape nie je môj projekt. Ide o školu, o body, pre školu v celkovom poradovníku škôl… a o nič iné.“

„Okej, jasné… keď povieš. No ak to skutočne nie je tajné, tak mi môžeš povedať viac.“

„Nie, Ron, naozaj nemám chuť. Som už unavená. Ak je to všetko, tak by sme to radšej mali nechať na zajtra…“ upozornila som ho chladne.

„Dobre, ako len chceš… len sa o teba bojím, to je všetko. Snape je—“

„Rokfortský učiteľ, Ron. Nič viac a nič menej. A čo sa týka toho, čomu sa venuje vo voľnom čase, to je už záležitosť Dumbledora, nie naša.“

„Iste, ale—“

„Žiadne ale, Ron. Nezabúdaj na to, že Dumbledore mu verí. A už sme sa v ňom viackrát mýlili.“

„Nie, iste, na to nemôžem zabudnúť, ale aj tak—“

„Žiadne ‚aj tak‘, Ron. Zmier sa s tým, že robím to najlepšie, čo môžem.“

„Dobre, jasné… hlavne sa teraz kvôli tomu neurážaj.“

„Ja sa neurážam, len ti hovorím to, čo si chcel počuť.“

Vzala som si veci a vyšla som do spálne.

Otriasal mnou hnev.

Potom, ako som sa upravila a pripravila, som dlho nemohla zaspať.

Len som sa prehadzovala na posteli.

Ráno som vstala skôr. Nemala som chuť sa s Ronom zas dohadovať.

Chcela som sa pred raňajkami prejsť na čerstvom vzduchu.

Dnes bolo trochu chladnejšie, no vôbec mi to neprekážalo.

No skôr než sa mi podarilo dostať sa von, do niečoho som dosť tvrdo vrazila.

„Prepáčte, jaj…“ hlesla som ticho, keď som si uvedomila, že som niekoho zhodila na zem.

„Grangerová, kam sa tak ženiete?“ opýtal sa Snape, ktorý sa ledva zbieral zo zeme.

„Prepáčte, pán profesor, mrzí ma to…“

„Očividne sa vôbec nesústredíte, ale dobre vám tak. Vezmite ten košík, očividne ste zatúžili po prechádzke do Zakázaného lesa.“

„Pane, ja som to naozaj takto nechcela, ja len—“

No košík som si vzala.

Snape otvoril vchodové dvere.

„Tak poďte. Už sa zrazu neponáhľate?“

Pevnejšie som uchopila košík a vydala som sa za ním.

Prešli sme skratkou smerom k Hagridovej chalupe.

Keď ma Hagrid, ktorý sa práve chystal vstávať, uvidel, zamával mi.

Snape sa zamračil.

Tak som sa neodvážila mu odkývať späť, no aspoň som sa naňho usmiala.

Potom sa okolo nás uzavreli stromy.

Snape ma priviedol na menšiu čistinku, kde rástli liečivé bylinky vo viacerých zoskupeniach.

„Vy budete zbierať na tejto strane. Potrebujem tri zväzky krvavej púpavy, päť koreňov mesačnice a aspoň tucet listov žihľavy čiernej. Ja sa postarám o tú druhú.“

Do košíka som vložila všetko potrebné.

No trochu som si podráždila ruky.

Snape sa vrátil z druhej strany.

„Grangerová, prečo ste si nenasadili rukavice? Nechal som vám ich predsa v košíku.“

„Ja… nevšimla som si to, pane.“

Snape jemne otočil moju ruku a prstom mi prešiel po dlani.

Práve teraz bola trochu hrboľatá, no ten pocit bol príjemný.

Cez naše spojenie som vnímala len príjemný pocit, akoby som ani necítila to pálenie.

Potom otočil aj druhú ruku. Tá bola na tom trochu lepšie.

Chvíľu sme tam stáli a ja som nechala svoje prsty, aby sa preplietli s tými jeho.

Malo by to bolieť… no namiesto toho ma zaplavovalo neodolateľné teplo.

„Niečo vám na to dám. Takto nemôžete ísť na vyučovanie,“ odtiahol ruky a ja som sa snažila nepodľahnúť nutkaniu ešte sa ho chvíľu držať.

Vrátili sme sa do hradu.

Ruky ma čoraz viac pálili, no snažila som sa to nedávať najavo.

Snape postavil košík na stôl.

„Sadnite si. Čierna žihľava dokáže byť dosť agresívna. Myslel som si, že budete mať dosť rozumu, ale nie… očividne vám musím všetko hovoriť.“

Vybral z akejsi skrinky malú krabičku.

Bol v nej krém.

Otvoril ju.

„Len tenkú vrstvu,“ povedal…

No ruky sa mi tak triasli, že som to skrátka nedokázala a krabička mi spadla na zem.

Snape niečo zamumlal, zdvihol ju a posadil sa vedľa mňa.

„Tak dobre, zdá sa, že to musím urobiť ja, inak sa odtiaľto do začiatku vyučovania nedostaneme…“

Hundral si niečo o neschopnosti, ale na to som zabudla, keď jeho prsty jemne začali nanášať krém na moje ubolené ruky.

Pálenie znovu ustúpilo a nahradil ho príjemný pocit.

Bolo mi tak dobre, že som sa na chvíľu len pohodlne oprela a dovolila si vychutnať si ten pocit.

Takmer sa mi chcelo plakať od šťastia, že sa dotýka mojich rúk.

Neviem, odkiaľ ten pocit prišiel.

Sledovala som, ako moje ruky začali nadobúdať predchádzajúcu podobu.

A príjemné pocity sa ešte viac znásobili.

Aj on ich cítil… vedela som to.

Vedela som aj to, že vie, že ich cítim aj ja.

No tváril sa chladne a nezúčastnene.

Keď skončil s ošetrovaním, na rukách som už cítila len teplo.

„Ešte chvíľu počkajte, kým sa to vpije. A dnes si dajte toto…“

Zo skrinky vybral tenšie rukavice.

Potom mi ich pomaly nasadil, keďže som sa nehýbala, úplne unesená tými pocitmi.

„Ruky by mohli ešte zle reagovať počas vyučovania, ak by ste prišli s niečím silným do kontaktu. Dnes si ich nechajte.“

Len som prikývla a na chvíľu som sa oprela o jeho plece.

Snape stuhol, keď si to uvedomil.

No takmer som nespala, len veľmi krátko a bez snov.

A ten uvoľňujúci pocit ma trochu vypínal.

„Grangerová, dnes nezačínajte pokúšať moju trpezlivosť… o pol hodinu máte prvú hodinu.“

„Áno, to máte pravdu, mám…“

No oči sa mi zavreli a ja som cítila, ako padám späť do snového sveta.

Snapeov hlas mi znel len ako príjemná, aj keď znepokojivá kulisa.

Objavila som sa blízko jazera.

Jemne som vplávala do trávy a ľahla som si.

Bola tak mäkká a jemná.

Z hladiny jazera ku mne stále doliehal Snapeov hlas.

„No tak, Grangerová…“

No ja som len natiahla nohy pred seba.

Bola som v bezpečí a bolo mi úžasne.

Nechcela som, aby to tak skoro skončilo.

Severus si sadol ku mne.

Už nevyzeral tak nahnevane.

„Prepáč, že som včera neprišla, ale nemohla som zaspať.“

„To je v poriadku. Tak či tak som nemal dobrú náladu… ale teraz je to už lepšie.“

Aj on natiahol nohy.

„Grangerová…“ stále sa ozývalo z jazera.

Znovu trochu viac potemnelo.

Opatrne som vstala a pozrela som na Severusa.

„Bude sa veľmi hnevať?“

„Neviem, dnes si tým vôbec nie som istý. No vyzeráš skutočne unavene… tak si len ľahni. Nemusíme nič riešiť, len ťa budem strážiť a dávať na teba pozor.“

Prikývla som, spokojná, že presne to chce, a poslúchla som ho.

Ten pocit uvoľnenia bol neskutočný.

Počúvala som príjemné zvuky prírody a pomaly som si uvedomila, že Snape sa prestal snažiť zabrániť mi zaspať.

Otvorila som oči, len veľmi pomaly a opatrne.

Cítila som sa nabitá energiou a pocit bezpečia sa okolo mňa rozšíril ako ochranná deka.

Hlavu som mala opretú o Snapeovu hruď a stále sme sedeli na tom istom mieste.

Len veľmi neochotne som sa pomaly vymanila z toho príjemného pocitu.

„Prespali ste prvú hodinu, Grangerová,“ pripomenul mi Snape nemilosrdne.

„Mrzí ma to, pane…“

Pomaly som sa odtiahla a ešte som napoly zívala.

„Nedám vám ospravedlnenie, to je vám snáď jasné.“

Prikývla som.

„Niečo si vymyslím.“

„To som čakal,“ dodal ticho.

Pozrela som na svoje ruky v rukaviciach.

A hneď mi bolo jasné, čo môžem povedať.

Zranila som sa… a tak ďalej.

Profesor Flitwick to pochopí.