Potterheadka 10. kapitola

 Rozvrhy sú riadne nabité a tento rok je na výber viacero nových predmetov. Našťastie som už neurobila tú istú chybu ako minule a nezapísala som si ich príliš veľa len preto, že som si nevedela vybrať. Dala som si len to, čo aj naša skupina. To znamenalo tri nepovinné predmety a zvyšok povinné.

No až v škole som zistila, že si jeden predmet škrtli a nahradili ho iným. Mne to nepovedali.

Natoľko ma to zamestnalo, že som na chvíľu zabudla na všetko ostatné.

„Mrzí ma to, ja som ti to chcela napísať, ale asi som poslala správu niekomu inému,“ povedala Annie znepokojene, keď si všimla, ako som kvôli tomu znervóznela.

„To nič. Tak tam budem skrátka sama na jednom predmete. To zvládnem.“

Snažila som sa skôr presvedčiť samú seba než ich.

„Dobre, tak sa uvidíme po vašom prvom stretnutí.“

„Jasné.“

Terénna biológia bola naplánovaná ako prvá dnešná dvojhodinovka, čo znamenalo, že do triedy 3C som zamierila ako jediná.

No snažila som sa byť statočná.

Hneď na začiatku skupiny, do ktorej budem patriť, som videla Alyssu. Jednu z našich populárnych dievčat. Patrí do partie k Sarah a nie je dvakrát milá.

Premerala si ma pohľadom, akoby na mne bolo všetko zle, a otočila sa k svojmu priateľovi Adamovi, s ktorým chodí už od prvého ročníka. Rada sa chváli tým, aký sú stabilný pár. Tvrdí, že by sa v žiadnom prípade nepriblížila k inému chalanovi.

Okrem nej tu bola aj Tina a Elsa. Dve skôr neutrálky, ktoré do nikoho nerýpu a sú trochu ako dvojčatá, aj keď sa na seba vôbec nepodobajú.

Potom som si všimla už len Setha. Ten sa rád hrabe v počítačoch a inak sa dosť nerád do čohokoľvek zapája. Jeho najčastejšia veta je: „Dajte mi pokoj, hrám.“

Ostatní boli, rovnako ako ja, skôr neutrálni a zdanlivo bezvýznamní.

Teda okrem…

Do srdca mi bodol tŕň.

Po mne do triedy sebavedome nakráčal Daniel.

Tina po ňom prešla pohľadom, z ktorého sa dalo ľahko vyčítať, kam tento rok smerujú jej preferencie. Hovorí sa, že ho už dlho chce získať, no on sa nepotrebuje viazať.

To ma však práve teraz trápilo najmenej.

Úplne mi stačilo, že sa postavil ku mne.

Hneď som sa odtiahla.

Po tom objatí som sa už rozhodla, že ho budem ignorovať. A plánovala som si za tým stáť. On proste nič nechce. Od nikoho.

No nemala som sa ani ku komu pridať.

Znovu som oľutovala, že som sa tvárila, že som chorá a nebola som ani na nete, aby mi Daniel niečo nepísal. Uniklo mi toľko dôležitých vecí. Ako ten rozvrh, ale aj iné.

„Ahoj, Grangerová,“ počula som tichý hlas.

Prišiel môj Tom Riddle.

Tina odvrátila zrak od Daniela a žiarivo sa naňho usmiala.

No on sa postavil ku mne.

Nevedela som, že si ten predmet nechal. Pochopila som to tak, že si ho odobrali všetci. Annie zrejme zabudla na náš nový prírastok.

Na pána Toma Marvola Riddla.

Daniel si ho premeral chladným pohľadom a Griffin mu ho rád opätoval.

Akoby už teraz medzi sebou viedli nejakú tichú vojnu.

Zaujímalo by ma, ako spolu dokážu hrať.

To je zrejme jedna z tých záhad, na ktoré nikdy nedostanem odpoveď.

Zazvonilo, tak sme si posadali na miesta.

Sadla som si oproti Griffinovi. Lavice sú síce pre jedného, no aj tak sme pri sebe dosť natlačení, lebo trieda je malá.

Daniel si sadol oproti mne z druhej strany.

Vrhla som naňho škaredý pohľad, no on sa len uškrnul.

Griffin sa naklonil bližšie.

„Stalo sa niečo?“

„Ale nič,“ hlesla som ticho. „Len provokuje.“

Nechcela som, aby to vedel.

Tak či tak sme si nič nesľúbili a sme len kamaráti.

No to by sa mohlo zmeniť, keby zistil, že sme sa akosi zblížili s Danielom.

A ja som ho nechcela stratiť.

Vybrala som si poznámkový zošit, aby som si zapísala všetky dôležité informácie k predmetu.

Budeme chodiť väčšinou von, hlavne do blízkeho lesa.

Bude to zábava.

Aspoň to som si myslela.

No teraz som o tom mala čoraz väčšie pochybnosti.

Dlho sme sa nezdržali. Profesor McWhite chcel ísť hneď von. Je najmladší na škole a celkom v pohode, ale dokáže byť aj prísny, keď na to príde. Dáva vám šancu, ale keď sa niekto ukáže v zlom svetle, nemá s ním zľutovanie.

Držali sme sa v menších skupinkách za ním. Ukazoval nám vyznačené oblasti, ktoré budeme mať rozdelené, a vysvetľoval, že sa budeme zaujímať o život v nich. Podmienky a podobne.

Zatiaľ nás ešte nerozdelil do dvojíc. Povedal, že sa máme rozhodnúť až na konci prvej dvojhodinovky.

Ja som to mala jasné. Budem s Griffinom.

K Danielovi sa zatiaľ pridala Tina. Očividne sklamaná, že jej Griffin nevenoval viac pozornosti, sa vrátila k pôvodnému plánu.

No práve keď sme si obzerali černicové kríky, Daniel náhle oslovil Griffina.

„Netušil som, že ťa bude zaujímať príroda. Skôr som myslel, že si len mestský typ.“

„Myslel si si zle,“ vyhlásil Griffin chladne.

Znovu som medzi nimi cítila napätie, ktoré ma prinútilo postaviť sa pre istotu medzi nich. Nechcela som, aby sa tam pobili a narobili nám problémy.

Z Griffina som cítila, že by sa už dlhší čas rád doňho pustil.

„To vieš, my sme tu zameraní trochu inak. A ty si sem prišiel brať naše dievčatá. Už teraz sú z teba všetky hotové, ale ony sa spamätajú.“

Tina a ja sme si vymenili znepokojené pohľady. Teraz by sme ho najradšej zbili my dve. Už len za to, že má taký drzý jazyk.

„Nechápem, čo ti zase vadí. Môžeš mi to aspoň povedať normálne?“ zaútočil Griffin a tón jeho hlasu bol jasne poznačený varovaním.

Drž sa ďalej, inak…

Sakra.

Zalapala som po dychu.

„Mne? Ale čo si. Vôbec nič. To ty sa už od začiatku naparuješ.“

Griffin zastal.

„Nie, nevšímaj si ho,“ pošepla som mu zúfalo.

No on ma mierne odsunul nabok.

Sakra, nevyšlo to.

Oni sa fakt do seba pustia.

„Každá ti skáče k nohám. Nám nič nechceš nechať…“ provokoval ho ďalej Daniel.

Griffin ho zdrapil za sako.

„Ale toto si ty. Hlavne toto…“

„Chlapci!“

Počula som hlas profesora McWhita.

Hneď od seba odskočili, no bolo už neskoro.

„Môžete mi vysvetliť, prečo ste zastali a čo to tu robíte?“ prekrížil si profesor ruky pred telom.

„On začal!“ zavrčali obaja naraz.

Profesor len pokrútil hlavou.

„Mali ste si cestou určiť páry, no zdá sa, že ani jeden z vás toho nie je schopný. Máte šťastie, že je prvý deň. Teraz to ešte prejde napomenutím, ale bolo to naposledy. Je vám to jasné?“

„Áno, pán profesor,“ povedal Griffin ako prvý.

„Úplne jasné,“ dodal Daniel.

Potom sme sa v tichosti pridali k hlavnej skupinke.

Nemala som z toho dobrý pocit.

Ktovie, ako dlho to tí dvaja vydržia.

Po triednickej hodine sme všetci zaparkovali v našej obľúbenej kaviarni. Prvý deň bol ťažký. Dosť ma bolela hlava a mala som pocit, že sa všetko ešte viac skomplikovalo.

Ani mliečny nápoj mi nezlepšil náladu, aj keď bol výborný.

„Dnes máme prvý tréning, chalani,“ začal Ryan.

„Hej, už sa nemôžem dočkať,“ prehodil spokojne Austen a zjedol svoj burger.

Obed dnes nebol dobrý, tak všetci skončili pri riešeniach typu F. Aj keď osobne som z toho nemala dobrý pocit.

No boli aj horšie veci, ktoré som musela stráviť.

Daniel vošiel do kaviarne ako veľký šéf.

Cítila som, ako sa Griffin takmer výhražne pozrel jeho smerom.

To nebude dobré, prešlo mi hlavou.

Dopila som nápoj.

„Idem na chvíľu von. Chcem sa ešte pozrieť na knihy, tak neskôr…“

Radšej som sa z dosahu toho veľkého napätia stiahla.

A nikoho ani neprekvapilo, keď som spomenula knihy. Kupujem si ich tak veľa.

Sadla som si von na slnko a trochu smiešne hompáľala nohami. Nikto tam nebol a mňa to upokojovalo.

Pripomínalo mi to časy, keď som bola ešte decko zahĺbené do Harryho Pottera a nič iné ma nezaujímalo. Strávila som vo fantazijnom svete veľa času.

Bolo mi tak dobre.

Škoda len, že som sa vždy musela vrátiť späť.

Predstavila som si, že som na Rokforte. V období Toma Riddla. Sedím na lavičke pred školskou budovou a chcem ho aspoň na chvíľu vidieť.

Samozrejme si ma nevšíma, lebo som neviditeľná. Obyčajná. No chodíme do rovnakej fakulty. Len som od neho výrazne mladšia.

Predstavovala som si ho v okruhu jeho priateľov. Ako ho len ticho pozorujem. Sledujem, ako mu slnko osvetľuje peknú tvár. Akoby mal okolo seba zvláštnu žiaru.

Potom sa naše pohľady zrazu stretli a mne naskočili zimomriavky.

Jeho modré oči sa zabodli do tých mojich takmer výhražne.

Akoby vedel, na čo myslím.

Akoby vedel, že ho tak veľmi chcem, až to bolí.

Vydržala som jeho pohľad tak dlho, ako to len bolo možné.

Potom zrazu opustil skupinu svojich priateľov a vykročil ku mne.

„Estelle!“

Sakra. Ivy.

Prečo sa tu musela práve teraz objaviť?

Už dlho sa mi nepodarila taká skvelá predstava.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa ticho.

„Ale nič.“

„Ty si si zas niečo predstavovala?“

„Ale nie, naozaj.“

Ivy tvrdila, že by som s tým mala prestať. Že je to detinské.

No bolo to tak živé a príjemné.

Akoby som skutočne žila na Rokforte a poznala pravého temného Toma Riddla.

No vždy boli bezpečné len niekedy…

Niekedy zahŕňali tajné dotyky a nezvyklú temnotu.

V mojich predstavách mnou Tom zvyčajne pohŕdal. Bola som niekým, koho by nemal poznať. Moja mama bola mukel a ja som bola bezvýznamná.

To bola moja druhá obľúbená predstava po Hermione.

Temná, zakázaná predstava o tom, že Tom Riddle ma považuje za bezvýznamnú… no ja ho sledujem takmer ako šialenec.

„Takže si znovu nepredstierala, že si Amelia?“

„Nie, prečo by som mala.“

Ivy si povzdychla.

„Mala by si sa skôr sústrediť na to, čo máš tu.“

Z kaviarne vyšiel Daniel.

To snáď nemyslí vážne.

Naše pohľady sa stretli.

Sakra, nedívaj sa tam, napomenula som sa.

No bolo už neskoro.

„Wow… tebe sa páči!“ počula som Ivy prudko vydýchnuť.

„Nie, to nie,“ pokrútila som hlavou a striasla som sa.