Potterheadka 11. kapitola

 

Daniel sa mi nepáči.

Teda, ak by som mala byť presná, nie som si celkom istá, čo k nemu cítim.

Sledovala som, ako rýchlym krokom prechádzal okolo nás. Ani sa neobzrel.

V mojich predstavách som si ho vždy spájala skôr s Dracom Malfoyom. S jeho večným bojom s tým, čo považuje za nie dosť dobré.

A keďže si vybral mňa, až doteraz som nemala chuť uvažovať o ňom ako o príťažlivom chalanovi.

No medzi nami sa niečo stalo.

Nečakane preskočila iskra.

Nič sa však nezmenilo na tom, že patríme do odlišných svetov a on by sa ku mne nikdy oficiálne nepriznal. Chce sa len baviť.

A na to ja nemám nervy.

„Dobre, dobre, nemusíš to až tak prežívať. Je to pekný chalan. Neskutočne drzý, ale môžeš ho pokojne tým pohľadom obdivovať aj ďalej.“

„Ja ho neobdivujem,“ trvala som na svojom.

Ivy len pokrútila hlavou.

„Ale daj si pozor. Vieš, ako sa správa k dievčatám. A to aj k tým z elity. Nechcem, aby si mala zlomené srdce. S ním je to istota.“

To bola, žiaľ, krutá pravda.

Keď sa niekoho nasýtil, potom mu bolo jedno, ako sa tá osoba bude cítiť.

„Neboj sa, nemám s ním žiadne nekalé plány.“

„Že nekalé?“ usmiala sa Ivy.

Aj mne prišlo vtipné, aký výraz som použila. Ako z nejakej z mojich kníh.

„Ale teraz vážne. Dnes večer oslávime začiatok roka. Pool party u nás. Pozvala som všetkých.“

„A čo vaši?“ vedela som, že nemajú radi také veci a dosť sa tomu vyhýbajú.

„Nie sú doma. Šli k maminej sestre. Mama jej chce pomôcť s dvojčatami. A otec šiel trochu utešiť chudáka strýka Edwina. Ešte si len zvyká na to, že majú deti v takom neskoršom veku.“

Iste, jej teta tak trochu nečakane otehotnela, keď s tým už nikto nepočítal. Ivy o tom neustále hovorila ako o malom zázraku.

„Tak potom samozrejme počítaj s mojou účasťou.“

Ivy sa usmiala.

„Presne to som chcela počuť. Ale ešte toho musím toľko zorganizovať. Som z toho trochu nervózna.“

„Neboj sa, ty si poradíš. Okrem toho ti pomôžeme. Máš predsa našu skupinku.“

„Jasné, to je pravda. Len vieš, nikdy som to ešte nerobila sama. Vždy som len prišla. Nechcem sa strápniť.“

„To ti naozaj nehrozí. Máte predsa nový bazén a veľkú záhradu.“

„No… náš sused nie je ako pán Roberts,“ prehodila celkom znepokojene.

Zamračila som sa.

Pán Roberts.

Toho som už dlhší čas nevidela. Odvtedy, ako sa opil, sa mi akosi vyhýba. Ani neprišiel k domčeku, ani nebol na záhrade.

Už som si trochu začínala robiť starosti. Na začiatku školy toho však bolo tak veľa, že som nemala čas sa naňho ani opýtať otca.

A nechcela som ísť len tak k jeho domu, aby to nevyzeralo, že vyzvedám alebo niečo podobné.

No započula som rodičov hovoriť, že má akési problémy s hypotékou na dom.

Momentálne ma dosť desila predstava, že by sa odsťahoval.

Skutočne mi prirástol k srdcu a nie všetci sú takí tolerantní ako on. Nie každý by mi nechal domček na spornom pozemku.

***

Domov som dorazila okolo tretej. Už teraz som vedela, že budem šalieť z toho, čo si obliecť.

Predtým sa mi to nestávalo, ale odkedy ma začali zaujímať chalani, začala som to riešiť oveľa viac.

Okrem toho Ivy nechce, aby sme vyzerali trápne, takže sa musím postarať o to, aby sme spolu dokonale ladili.

Dám si aj iné plavky. Čierne, viac minimalistické, dalo by sa povedať. A skutočne najmodernejší kúsok, aký mám v šatníku.

Len mama nesmie vedieť, že si ich dávam. Mohla by sa naštvať.

Sú totiž trochu odviazanejšie.

No ona mala iné starosti.

„Prečo sa nemôžem dívať na Malcolma Merlyna?“ kričal Derek.

Keď otec pozeral staré reprízy Arrowa, mama podľa všetkého dosť neuvážene posadila Dereka k sebe. Nebol to práve detský seriál, no on si akosi obľúbil jednu postavu. Teda jedného z mojich obľúbencov, ktorého mám veľmi rada.

„Zlatko, také seriály ešte nie sú pre teba,“ počula som, ako sa mu to mama snaží vysvetliť.

No on stále mrnčal.

„Chcem vidieť Malcolma! Malcolma!“

Zaujímavé, že sa mu zapáčil práve ten záporák, ktorý sa stal hlavou Ligy asasínov.

Derek dokonca chcel ísť na školský karneval v obleku podobnom Malcolmovi.

Dúfala som, že s touto vecou bude mať mama plné ruky práce a nebude si všímať mňa a môj odvážnejší outfit.

Do tašky som si zbalila aj čierne plážové šaty. Prezlečiem sa do nich až tam. Budem sa tváriť, že si beriem bežné plavky a obyčajné biele plážové šaty.

Nič sexi.

Tesne pred odchodom ma sklamala len jedna vec.

Griffin nepríde. A dnes ani nemal čas hrať našu hru.

Nepovedal prečo nemôže ísť. No bolo to pre mňa na poslednú chvíľu dosť nepríjemné.

Dúfala som, že sa budeme dobre baviť a nadviažeme tam, kde sme prestali.

A musela som si klásť otázku: urobila som niečo, že sa zrazu sťahuje do úzadia?

Teda niežeby sa so mnou nebavil… ale to, že to teraz odvolal… možno ma ani nechce vidieť.

Možno tú hru už oľutoval, aj ked sme sa k ničomu poriadnemu nedostali.

Pripravila som sa, zbalila som si do tašky skutočné veci aj svoje krytie a zišla som dolu.

Mama sa stále hádala s Derekom a otec nebol doma.

Už som jej však povedala, kam idem, a dohodli sme sa. Okrem toho sa mi podarilo vyjednať, že u Ivy prespím.

Mama samozrejme nebola nadšená, ale je to predsa len kamoška, tak ma iba varovala, aby som si dávala pozor.

Samozrejme nevie, že robíme party takých rozmerov.

Mama ani neuznáva sociálne siete, takže v tomto mám šťastie – vôbec nikoho z nás nesleduje.

Mne ich však nezakázala, aj keď trvalo dlhšie, kým mi to dovolili, a to ma trochu stresovalo.

No keď zistili, že som v tomto smere celkom zodpovedná a nerada sa v podstate fotím inak než tak kamarátsky, prestalo ich to baviť riešiť.

No aj tak bolo lepšie nezaťažovať ju podrobnosťami.

Myslí si, že tam budeme len my s kamošmi. Len naša overená partia, ktorú pozná.

A ja som sa jej to nijako nesnažila vyvrátiť.

Aj tak som začínala byť dosť nervózna a jej ďalšie kázanie by mi veľmi nepomohlo.

Tak som ich nechala, nech sa ďalej hádajú, a šla som na autobus.

Ivy býva v pomerne dobre situovanej štvrti.

Jej otec je riaditeľom banky a matka pochádza z vplyvnej rodiny.

V podstate by mala patriť do elity.

No nebolo to tak vždy. Ešte na základnej škole bývali v našej štvrti. Potom však jej otca povýšili a matka sa zmierila so svojimi rodičmi.

A tak si mohli dovoliť lepší dom.

Keď som dorazila, dievčatá už začali s výzdobou. Chalani ako vždy prídu neskôr.

Aj ja som im rýchlo začala pomáhať a dokončili sme to pomerne skoro.

Austen sa ujal púšťania hudby. Chcel si to skúsiť a nikto nemal námietky.

Ryan bol niekde vpredu s ostatnými chlapcami z mužstva.

Chýbal len Griffin, čo ma naozaj mrzelo.

Teda okrem neho tam ešte nebol ani Daniel.

Ale ten by na takú párty takzvanej bývalej strednej vrstvy asi aj tak nešiel.

Bola som trochu nervózna. Teda ešte viac než kedykoľvek predtým, lebo som sa bála, že to Ivy nevyjde. Akosi ma tým nechtiac naočkovala.

Tak som sa na začiatku trochu vzdialila od ostatných a šla som sa prejsť po ich pomerne rozsiahlom pozemku.

Celkom vzadu som našla tiež taký domček. Niečo podobné, ako máme my, ale trochu modernejšie.

Už som to párkrát videla, no Ivy ma tam ani raz nevzala.

Otvorila som dvere.

Vo vnútri bublala veľká čierna vírivka.

No teda. Kedy si to kúpili? Vôbec mi to nespomínala.

Vždy som chcela niečo také vyskúšať.

No možno je to pripravené pre niekoho konkrétneho. Ale teraz tu aj tak na tejto strane nikto nie je.

Vyzliekla som si plážové šaty a pomaly som vošla dnu.

Bol to krásny pocit, keď voda vírila okolo mňa a trysky masírovali moje telo.

Na chvíľu som blažene privrela oči a uvelebila som sa na jednom z okrajov.

Ostanem tu len chvíľu.

Ani nezistia, že som tu bola.

No bolo mi tak dobre, že som to akosi stále predlžovala.

Naozaj už len tri minúty, pomyslela som si zdrvene.

No potom sa dvere zrazu otvorili, práve keď som sa chystala opäť zavrieť oči.

Pohľad mi padol na kockovitý hrudník. Nižšie som sa pozrieť neodvážila.

„No teda, kto by to bol povedal, že budem mať takúto návštevu?“ ozval sa uštipačný hlas.

Pritisla som kolená bližšie k sebe.

„Daniel, čo tu robíš?“

„Nuž, keďže si na mojom pozemku, asi by som sa skôr ja mal zaujímať o to, čo sa deje.“

„Na tvojom pozemku?“

Prikývol trochu pomalšie a ani neviem, ako sa to stalo — zrazu sedel oproti mne.

„No keď si už tu, tak pokojne ostaň.“

„Nie, ďakujem, to nebude potrebné,“ chcela som sa rýchlo vyškriabať von, no pošmykla som sa a spadla späť do vody.

Ozvalo sa silné šplechnutie.

Rýchlo som sa vynorila nad hladinu.

„A ešte mi tu plytváš vodou. No teda.“

„Ja už pôjdem, neboj sa.“

Tak on tu býva. Asi vedľa. Asi som zašla príliš ďaleko. No ani som si to nevšimla.

„Neponáhľal by som sa až tak. Ešte by si mohla spadnúť a to by som si nevzal na zodpovednosť.“

„Nespadnem, neboj sa,“ odsekla som chladne.

No chvíľu som sa radšej nehýbala.

Potrebovala som sa trochu upokojiť, inak sa tu pred ním strápnim ja.

Pohodlne sa oprel na svojej strane.

„Tak ako sa bavíte?“ opýtal sa.

„Veľmi dobre,“ dodala som chladne.

Uškrnul sa.

„Tak prečo si tu? A nie s nimi?“

„Griffin neprišiel.“

Teda… čo som to povedala?

„Ten idiot ti chýba?“

„Buď ticho.“ Špliechla som mu vodu do tváre.

Prudko sa rozkašľal a chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal.

„Na svojom pozemku si budem hovoriť, čo sa mi len zachce. Vieš, že by som mohol povedať, že si sem prišla neoprávnene.“

„To by si neurobil.“

„A prečo nie?“

Posunula som sa bližšie k nemu.

„Lebo ti to nedovolím.“

Chytila som ho za plecia.

Trochu sme sa začali naťahovať, ale nie naozaj — skôr tak hravo. Aspoň ja som mala taký pocit, že v žiadnom prípade nebojuje naplno.

Prudko som dýchala, keď ma pritisol k stene vírivky.

„Ty nemôžeš urobiť nič,“ šepkal mi tlmeným hlasom. „Už je neskoro…“

Naklonil sa ku mne úplne.

Nie. To nesmiem dovoliť, inak sa zas dostanem do toho divného pocitu.

Odvrátila som od neho tvár. Nevládala som sa mu vymaniť zo zovretia, no mohla som urobiť aspoň to.

Jeho pery prešli po mojom krku. Zľahka ho ochutnali a vyslali do môjho tela tisíc zradných impulzov.

„So mnou sa budeš baviť lepšie ako s nimi…“ pošepol mi.

„Ostaň u mňa a zabudni na to. Také pozvanie už nedostaneš.“

„Tak na to zabudni…“

„Prečo nie?“ šepkal mi.

„Bude nám spolu dobre. Tak ako predtým…“

Jemne povolil zovretie, dával mi šancu uniknúť. No musel vedieť, aké je to pre mňa ťažké.

„Sklapni. Nevieš, o čom hovoríš.“

„Ale viem. Môžem sa o teba dobre postarať. V pohodlí a v bezpečí. A nikto sa nič nedozvie…“

Jeho pery sa zľahka obtreli o tie moje.

Sakra.

Moje zradné telo chcelo povedať áno, ale bola by to obrovská chyba.

To mi bolo jasné.

„Nie, to nepôjde…“ hlesla som odhodlane.

„Ale to je škoda. Veľká škoda, Estelle…“

Znovu ma pobozkal.

Snažila som sa nereagovať. No on tieto veci skrátka vie. Neviem, ako to robí, ale ani sa nemusí veľmi snažiť a moje telo horí, akoby robil niečo extra.

Oprel sa na mojej strane. Jeho ruka ma pohladila po pleci.

Prudko som sa nadýchla.

„Môžeme ostať aj tu. Nikto sem nepríde…“ šepkal mi. „A potom sa uvidí.“

„Nie. Naozaj nemôžem…“

S posledných síl som sa od neho odsunula.

Musím vypadnúť, inak urobím nejakú hlúposť. Už teraz ma hrozne vzrušil a neviem, ako si s tým poradím.

„Ako chceš, Estelle. Ale kedykoľvek som tu. Stačí zavolať.“

„Toho sa nedočkáš,“ kričala som naňho, keď som siahla po jednej z osušiek, ktoré tam viseli.

Nechcela som si šaty obliecť na mokré plavky.

Uterák bol mäkký a voňal takou ostrou exotickou vôňou.

Potom som ho naňho hodila, schmatla šaty a z posledných síl vyšla z domčeka.

Bežala som tak dlho, až kým som sa nedostala za najbližší roh.

Musím ísť domov. Tu nemôžem ostať. Inak naozaj neodolám.

Našla som svoju tašku a napísala Ivy, že sa necítim dobre.

Prezliekla som sa späť do svojich vecí a čo najrýchlejšie vypadla od zdroja toho pokušenia.

Nechcela som mamu znepokojovať, tak som sa vrátila do svojho domčeka. Prešla som cez susedovu stranu, aby ma nevideli prichádzať.

Zavrela som za sebou dvere a zabalila som sa do prikrývky.

Nie. To nesmiem robiť. Nie také veci.

Daniel to využije proti mne.

Len ma zraní.

On je skutočne zlý.

Trochu som sa upokojila.

Odpovedala som na pár správ od Ivy a Annie. Bolo im ľúto, že nemôžem byť tam. Vraj sa párty veľmi dobre rozbehla.

To som si nechcela prečítať. Hneď som mala pocit, že od hnevu prasknem.

Tak som sa radšej uvelebila späť na gauči a otvorila bočné okno. To som zvyčajne mala zatvorené. Je malé a vedie skôr na susedovu stranu.

Počula som otvorenie dverí.

„Dobre. Vieš, že to splatím načas. Nie, dom nepredám. Áno, je to moje posledné slovo,“ zavrčal podráždene.

Zdvihla som sa na gauči a pozrela tým smerom.

Stál na svojej terase. Pôsobil nahnevane a napäto.

Potom znovu niekomu hovoril.

„Ako to, že neprídeš? Veď sme sa dohodli.“

Tvár mal ešte prísnejšiu.

„Iste. Všetko je dôležitejšie než náš vzťah… jasné…“

Zasa som videla v jeho rukách fľašu.

Ale to nie. Keď bude piť, zvykne si na to a bude to horšie.

Rýchlo som vyšla z domčeka.

„Pán Roberts!“ zakričala som naňho skôr, než si priložil ústa k fľaši.

„Estelle? Čo tu robíš?“

„Bola som v domčeku a videla som, že chcete znovu piť. Ja vám to nemôžem dovoliť. Takto svoje problémy nevyriešite.“

„To nie je tvoja vec!“ kričal aj na mňa, no fľašu zložil.

„Nevieš, čo sa deje. Možno o všetko prídem. Možno budem musieť odísť… a tým to neskončí. Toto miesto ma drží pri živote. Nikde som sa necítil tak dobre ako tu. Ktovie, čo sa stane, keď ho stratím.“

„Bude to v poriadku. Vy to zvládnete,“ natiahla som sa k nemu a objala som ho.

Chvíľu sa zdalo, akoby zamrzol. Potom ovinul ruky okolo mňa a len sa ma držal.

„Zvládnem to? Si si istý?“

„Áno. Dáte to do poriadku,“ opakovala som ticho.

Tak dlho, až kým ma pomaly nepustil.

„Mala by si ísť. Je neskoro,“ napomenul ma.

„Nie, dnes ostanem s vami. Musíte sa o tom s niekým porozprávať. Možno spolu nájdeme nejaké riešenie.“

„Dobre, ešte sa chvíľu porozprávame. Ale potom pôjdeš.“

„Samozrejme, pán Roberts,“ upokojovala som ho.