Potterheadka 12. kapitola

 V boku ma pichalo. Celý čas som bežala.

No aj tak som prišla neskoro.

Všetci už boli v autobuse.

Ako posledná som sa vyštverala po schodíkoch.

„Kde ste boli, Estelle?" opýtal sa ma dejepisár.

„Prepáčte, zaspala som, pán Harrison."

„Dobre, tak si hlavne choď sadnúť, aby sme stihli všetko podľa harmonogramu."

Naša škola dostala hneď na začiatku roka ponuku na návštevu múzea Dejiny Zeme. Riaditeľ sa preto rozhodol, že nám na to vyhradí celý deň.

Expozícia je dosť rozsiahla. Okrem toho sa nachádza mimo mesta, takže do školy by sme sa tak či tak nestihli vrátiť.

Pán Harrison tiež chcel, aby sme z tejto výstavy spracovali naše prvé práce. Preto bolo nutné, aby sme tam strávili dlhší čas.

Po jeho slovách, ktoré nezneli príliš povzbudivo, som zamierila k jedinému voľnému miestu uprostred.

Skvelé. Tak budem sedieť sama. A ďaleko od našej partie.

No nemala som veľmi na výber.

Zložila som si tašku hore a sadla som si.

To je všetko preto, že som včera prišla domov tak neskoro a zaspala som.

Aj ostatní boli očividne trochu rozospatí kvôli tomu večierku, ale na rozdiel odo mňa prišli včas.

Ja som si to vôbec neužila a aj tak som meškala.

To nie je spravodlivé.

Pán Harrison si sadol dopredu. Dvere sa zavreli a autobus sa chystal vyraziť na cestu.

Pohodlne som sa oprela a snažila sa nemyslieť na to, že som to takmer zmeškala.

Mama by ma zvozila. To mi bolo jasné.

A vstupné by mi už vrátili len veľmi ťažko.

Odhrnula som záclonu a dívala som sa, ako sme sa plynulo z našej bežnej cesty dostali na diaľnicu.

Niekto ma zozadu kopol do sedadla.

Ako malé decko, pomyslela som si nahnevane.

Otočila som sa, aby som tej osobe vynadala.

Samozrejme, v tej rýchlosti som si vôbec neuvedomila, že tam sedí Daniel. Tesne za mnou.

„Prestaň!" okríkla som ho.

On sa len uškrnul a chichotal sa so Sethom, ďalším chalanom z mužstva.

Otočila som sa radšej dopredu a zavrela oči.

Stále som bola unavená, možno až príliš na to, aby som sa teraz s ním naťahovala.

Potom zistím, kde sedia naši. Možno sa mi podarí s niekým sa vymeniť. A ak to nepôjde, tak to už nejako zvládnem.

Hlavná vec, že som tu.

Kopnutie sa ozvalo znovu.

Tentoraz silnejšie.

Vykríkla som v polospánku.

„Estelle, čo sa deje?" zaznel chichot a potom hlas profesora Harrisona.

Povzdychla som si.

„Nič, pane. Len niektorí sa nevedia tam vzadu zmestiť do kože."

Nechcela som žalovať, no už som toho mala plné zuby.

„Chlapci, toto je posledné varovanie!" upozornil ich pán Harrison.

Trochu stíchli. A dokonca aj ostatní.

Konečne som sa mohla oprieť a znovu som zavrela oči.

Tentoraz sa mi podarilo celkom slušne zadriemať.

Neviem, ako dlho som spala, no prebudil ma ľahký dotyk na pleci.

A druhá ruka príjemne položená na mojom kolene.

Pootvorila som oči.

A okamžite som sebou trhla.

Len sen.

Sakra, fakt som sa zľakla.

Poobzerala som sa okolo seba.

Väčšina deciek mala slúchadlá, niektorí si čítali alebo hrali hry na mobile.

Oprela som sa znovu o sedadlo.

Zrazu som počula Danielov hlas.

„Nie, nebude kapitánom..."

Tak to ma skutočne nezaujímalo, čo si práve on myslí o tejto téme.

„Až tak ťa to trápi?" opýtal sa ho Seth.

„Vlastne ani nie. Viac ma trápi niečo iné..."

Stíšil hlas, nič som už nepočula.

Seth len zhíkol.

Prudko som sa otočila.

O čom to hovoria?

O čo im zase ide?

Zatajila som dych.

Ak mu niečo povie, zabijem ho.

Zaťala som päste, no nesmiali sa ani nijak zvlášť.

Tak som sa upokojila a znovu som sa otočila dopredu.

Nemala by som podliehať panike.

Nepovedal im to doteraz, tak im to už nepovie.

***

Netrvalo dlho a napokon sme dorazili na miesto určenia. Bolo to trochu nepríjemné už len preto, že práve keď som už mala dosť času na spánok, spať sa mi späť nechcelo a bola som celá napätá.

„Tak tu si," oslovila ma Ivy, keď sme vystúpili z autobusu.

„Kde sedíš?"

„Až v strede, prišla som neskoro."

„To ma mrzí, my sme skôr vpredu."

To som aj čakala. Annie nerada sedáva vzadu a už vôbec nie v strednej časti.

Austen vystúpil za nami. Ryan bol stále vzadu s učiteľom.

„Kde je Griffin?" opýtala som sa.

Ivy sa usmiala. „Nuž... ani neviem, ako ti to povedať."

Neprišiel.

Srdce mi pokleslo. To fakt nie je možné.

„Tu som."

Ozvalo sa za mnou, až som nadskočila.

„Dostala som ťa," tešila sa Ivy.

„To hej, to je fakt," nebola som až tak nadšená z podobných vtipov.

No nemala som čas jej na to niečo povedať. Profesor prešiel dopredu, aby prevzal naše lístky, tak sme sa tlačili za ním.

Griffin ostal pri mne.

Potešilo ma to, to som nemohla poprieť.

Usmiali sme sa na seba.

Prešli sme do hlavnej expozície. Učiteľ nám dovolil vybrať si časti, ktoré si pozrieme najprv. Rozdelili sme sa teda do menších skupín s tým, že sa stretneme približne o dve hodiny tu pri recepcii.

Samozrejme som sa rozhodla ostať s Griffinom.

Naši mali všetci trochu iné preferencie, tak sa rozdelili do rôznych častí. No Griffin nemal nič proti tomu, aby sme hneď nešli do tých viac zameraných na vojny.

Najprv sme sa veľmi nerozprávali. Bola som trochu zarazená a akosi som sa nevedela naštartovať. Stáva sa mi to, keď si s niečím robím až príliš veľké starosti.

Ani Griffin najprv nič nehovoril. Skôr sa sústredil na tú expozíciu. Hľadal zrejme vhodnú tému na svoju prácu. A ja by som to mala robiť tiež.

Lenže som sa nemohla sústrediť.

Byť tak blízko neho vo mne všetko znovu prebudilo.

Srdce mi bilo prudšie. No zároveň som sa cítila v bezpečí, takým tým zvláštnym spôsobom, ako keď sme sa spolu hrali. On ma neodsúdi, neurobí nič, čo by ma zranilo. To sa mi veľmi páčilo.

No bála som sa urobiť prvý krok.

„Vieš…“ začala som.

Obrátil hlavu smerom ku mne.

„Estelle, ja…“

Ani on nedokončil vetu. Len sa znovu usmial.

„Prepáč, akosi ani neviem, kde nadviazať…“

„Ani ja,“ priznala som ticho.

A vôbec som sa nebála to povedať.

„To nič, to prejde…“ odvetil ticho a znovu sa pozrel na jednu starú prilbu.

„Možno by som sa mohol vžiť do predstavy, že viem, komu patrila. Povedali mi, že Harrison má rád takéto príbehy.“

Predsa len sme sa dostali až k výstave Staroveký Rím. A prilba, ktorú sme videli, bola vojenská.

No ani som si v tej rýchlosti nevšimla, kedy sme tam zabočili.

„To je pravda, naozaj má také veci rád,“ pripustila som viac než ochotne. Bolo mi trochu lepšie, aspoň čiastočne.

„A čo by si si vybrala ty?“

„Ja ešte neviem… asi predsa len niečo mierové.“

Celkom sa mi zapáčil jeden kráľovský prsteň. Bol celkom vzadu na malej poduške. To by bolo niečo pre mňa. Môžem písať o osobe, ktorá ho nosila. Trochu mi to pripomína Gauntov prsteň.

Na malej tabuľke bolo uvedené len meno Lucius Valerius. Syn senátora z významného rodu.

To mi úplne stačilo. Mohla by som si o ňom dohľadať nejaké informácie a spracovať to.