Potterheadka 13. kapitola

 Témy na prácu sme našli pomerne ľahko a už sme sa tešili, ako ich nahlásime pánu Harrisonovi. Mali sme ešte dosť času si všetko poobzerať a prípadne nájsť aj niečo lepšie, no toto sa mi zatiaľ páčilo. A Griffinovi tiež.

Mala som pocit, že sa medzi nami prebúdza taká tá príjemná energia. Neviem prečo, ale s ním som sa skutočne začala cítiť dobre. Akoby zmizol ten knedlík v krku, ktorý ma v posledných dňoch zaťažoval.

„Tak čo, pán Riddle? Kam teraz?“ opýtala som sa takmer hravo.

„Nuž neviem, slečna Grangerová. Možno by sme si mohli pozrieť aj tú expozíciu celkom vzadu.“

Prikývla som, spokojná, že ho tá hra ešte očividne neomrzela. Možno by som sa tak veľmi nemala všetkého obávať.

To, že neprišiel na večierok, predsa v konečnom dôsledku nič neznamená. Určite to nie je preto, že by ma nechcel vidieť. Taký pocit som v žiadnom prípade práve teraz nemala.

Usmieval sa. Bol láskavý.

Stiahli sme sa k jednej stene. Pri nej boli nejaké knihy, ktoré boli zrejme zo stredovekého obdobia. No tá stena mi trochu pripomenula Tajomnú komnatu.

„Griffin, chcem sa ťa na niečo opýtať.“

„Iste, pýtaj sa.“

„Vieš, ja sa niekedy tak hrám, že som skutočne vo svete Harryho Pottera. Niečo ako vizualizácia. Chcel by si sa pridať?“

To bolo niečo, o čom vedelo len málo ľudí, a málokto to chcel skúsiť takisto ako ja. Skutočne som sa do toho dokázala vžiť, akoby to bolo naozaj.

„Jasné, prečo nie. Ako presne si to predstavuješ?“

„Napríklad táto stena. Môžeme si predstaviť, že je to stena Tajomnej komnaty a že Hermiona Grangerová ju našla skôr než predtým Harry.“

„A stretla sa v nej s Tomom?“

„Niečo také.“

„To by mohlo byť zaujímavé.“

Ten scenár možno nedával na prvý pohľad zmysel. Ale verila som, že keby Tom chcel, Hermiona by sa tam schválne dostala.

S mojou postavou som to zatiaľ nechcela skúšať. Nechcela som, aby si myslel, že som posadnutá Tomom alebo niečo podobné.

„Dobre, tak to skúsme…“

Na chvíľu som zavrela oči a podrobnejšie som si predstavila ten scenár. Keď som ich znovu otvorila, stáli sme bližšie pri tej stene… A ja som cítila, ako sa dostávam do tej predstavy. Trénovala som od malička. Dokázala som pred sebou priam vidieť tie veci.

Preniesla som sa do rozľahlej komnaty s hadími motívmi. A veľkou sochou, oproti ktorej som si pripadala malá a nepatrná. Vzduch v komnate bol iný, akoby starodávny sám o sebe.

Spoza sochy vyšiel mladý muž v rokfortskom habite. Vysoký, príťažlivý. S chladnými očami, ktoré sa do mňa nepriateľsky zabodli.

Dovolil mi vojsť dovnútra. Bez jeho pomoci by som sa tam nedostala. No aj tak som cítila, že niečo nie je v poriadku.

„Vy… vy ste… Tom Riddle?“ opýtala som sa ticho.

Zamračil sa, akoby to meno nemal rád.

„To záleží od toho, kto sa pýta,“ podpichol ma dosť nešetrne.

Pocítila som chlad a pevnejšie uchopila prútik.

„Hermiona. Hermiona Grangerová,“ vyslovila som svoje meno.

Pristúpil bližšie. Nemal prútik. Bola som vo výhode. Tak prečo som sa tak necítila?

„Áno, som Tom Riddle,“ napokon to meno vyslovil.

„To, čo ste povedali Harrymu, je pravda?“ opýtala som sa.

Neodpovedal. Aspoň nie hneď. Pristúpil ešte bližšie a dotkol sa mojej ruky. Tá jeho bola priam ľadovo chladná.

„Prečo sa tým trápiš práve teraz? Skôr som si myslel, že ťa bude zaujímať toto miesto. Nie všetci ako ty majú možnosť sem nahliadnuť.“

„Ako som ja…“ zopakovala som zarazene.

„Jedna z nich,“ odvetil zdanlivo pohravo.

Druhou rukou som naňho stále mierila prútikom.

„Aj jedna z nich vám môže ublížiť, pán Riddle,“ nedala som sa len tak ľahko zastrašiť.

„Iste, pripúšťam, že áno. Ale ty mi nechceš ublížiť. Nepísala si do toho denníka preto, aby si mi ublížila.“

Naklonil sa bližšie ku mne.

Srdce mi prudko bilo.

Čo to robí? Čo to robím ja? Prečo sa neodtiahnem?

Naklonil sa ešte viac a jeho pery jemne dopadli na moje čelo. Ten dotyk bol tak elektrizujúci a zvláštne chladný.

„Kto vlastne ste? Kto ste skutočne?“ položila som otázku, ktorá ma trápila. Iste, zistila som si o ňom všetko, čo sa dalo, ale cítila som, že mi niečo uniká.

Jemne pustil moju ruku.

„Ale ty predsa vieš, kto som…“

Cúvla som a môj chrbát sa dotkol chladnej steny.

„Budeš mať tú odvahu vysloviť moje meno.“

Mala som podozrenie. Nepríjemné podozrenie, ktoré vo mne prebúdzali jeho chladné oči. Jeho postoj. Hádanka, ktorú mi dal.

Jemne prešiel prstami po mojom líci.

Takmer som ani nedýchala, keď sa ku mne sklonil znovu a jeho pery našli tie moje.

Dotyk sa náhle stal hrejivým, ruka s prútikom mi klesla.

Ten bozk.

Skutočný bozk.

Prvý skutočný bozk.

Predstavu prerušili kroky.

Odtiahla som sa.

Bol to skvelý pocit hrať to s niekým iným. No keď som na sebe zachytila pohľady návštevníkov, zružovela som a schovala sa za Griffina.

Pobozkali sme sa.

Iste to bolo skutočné.

Sadli sme si do autobusu. Zasa som skončila na svojom mieste. Aj tak sme meškali a po celom dni, ktorý sme strávili v meste, som nechcela nikoho obťažovať zmenami.

Sadla som si na svoje miesto a myslela na to, kde som zobrala tú odvahu.

Pomaly sa už aj stmievalo a čakala nás ešte dlhá cesta. Zdržali sme sa dlhšie, než sme predpokladali. Ešte sme v meste objavili pár vecí a presvedčili profesora, aby sme mohli ostať dlhšie.

Mal dobrú náladu, tak súhlasil. No vďaka tomu sme sa vracali až za tmy.

Rukou som si klepala po stehne. Tentoraz som bola až príliš čulá. No s nikým som poriadne nehovorila, aspoň nie tak, ako by som obyčajne hovorievala.

Toto sa mi ešte nestalo. Bola som zmätená.

Nikto iný by to nepochopil.

Ale on to chápe.

Domov som sa dostala dosť neskoro. Všetci boli unavení, tak sme sa len rýchlo rozlúčili a každý sa vydal čo najskôr domov.

Nohy ma boleli, no bola som plná zážitkov.

A pocitov, ktoré mi dlho nedovolili zaspať.

Už som bola takmer na pokraji spánku, keď mi prišla správa. Zažmúrila som na displej.

Asi som sa do teba zamiloval. Potrebujem sa o tom s tebou porozprávať. Zavolaj mi.

Tvárou mi prešiel úsmev, ale nie je to akosi skoro? Na niečo také, keď sme…

Potom som si prečítala, kto to poslal.

Hneď som zapla svetlo.

Daniel?

Šibe mu? Prečo mi posiela niečo také?

Srdce sa mi prudko rozbehlo.

Nie. To nemyslí vážne. Len sa zahráva.

Prečo mi píšeš také hlúposti? odpísala som mu rozrušene.

Nie sú to hlúposti. Skrátka ťa milujem.

Striasla som sa.

Nie, nemiluješ. Len si zo mňa chceš uťahovať.

Nie, nechcem. Cítim to už dlhšie, len som nemal odvahu ti to…

Nie, to je blbosť. Okamžite prestaň s tými hlúposťami. Už o tom nebudeme hovoriť.

Dopísala som.

Ak je až taký krutý, tak potom fakt neviem, prečo by som ho mala vôbec ľutovať.

Odložila som mobil a pokúsila sa zaspať.

No cítila som len, ako mi myšlienky stále behajú k tej správe.

Musí Daniel vždy všetko zničiť.