Potterheadka 13. kapitola

 

Škola sa ešte len začala a už mám všetkého plné zuby. Ešte je len prvý týždeň a už sme dostali za úlohu napísať dve eseje. Iste, na tú prvú som sa najprv tešila, ale úplne mi došli nápady. A z prvej päťminútovky z geografie som dostala len C.

Zatiaľ to bolo len také zahrievacie kolo, ale aj tak. Mala som pocit, že som preto možno neurobila dosť a možno sa mi do toho ani nechcelo.

Prechádzala som sa po škole s búrkovým mrakom nad hlavou.

A ani som nemala chuť pridať sa k našim, ktorí sa bavili za jedným z hlavných stolov. Sadla som si na múrik celkom vzadu a zložila si hlavu do dlaní. Spánky som mala akési citlivé, tak som si ich jemne premasírovala, no stále som mala pocit, že to nie je dosť na to, aby som sa cítila lepšie.

Chalani mali dnes voľbu kapitána. Ktovie, ako dopadla. Vôbec sa mi to nechcelo zisťovať. Celkovo som nemala náladu počúvať nič o hokeji a hlavne nie o istých hokejistoch.

No dobre, nie je to Griffinova vina, ale tak veľmi som sa bála, že to zistí a budú len problémy.

Daniel neprišiel do školy. Jeho jediné šťastie. Inak by som ho skutočne dokázala roztrhať.

Dnes som bola ako Amelia, postava z mojej tajnej fanfiction. Žiadna milá chrabromilčanka, ale Slizolinčanka schopná postaviť sa Tomovi Riddlovi.

A keď som už spomenula jeho, zaregistrovala som sa na jeden poviedkový archív. A tak trochu som sa pohrávala s myšlienkou, že moju ff by som mohla zverejniť. Bez toho, aby som to niekomu povedala.

Nechcela som sa s tým podeliť s partiou a zatiaľ ani s Griffinom. Aj keď ten náš bozk… to bolo niečo. Ale nebola som si istá, čo by povedal na to, že plánujem autorke ešte aj miešať do príbehu.

No samozrejme, nebola by som jediná. Ale neviem, aký má postoj k fanfiction ako takej. Fanúšikovia ju zvyčajne majú radi, ale aj tak už si vôbec nie som ničím istá.

A trochu sa aj hanbím. Nikdy som ešte nič neuverejnila a mám trochu strach, že by to zistil aj niekto nevhodný zo školy a začali by mi robiť zle. Človek nikdy nevie, kvôli čomu si niekoho vezmú na mušku.

No pocit, že by som to mala zverejniť, akosi každým dňom rástol.

Tak som sa rozhodla to urobiť, práve teraz v tej najzúfalejšej hodine.

Očami som ešte raz prešla text.

„Čo myslíte, koho pozve Riddle na Slughornov večierok?“ začali sa dievčatá opäť dohadovať o tej istej téme.

Zdvihla som hlavu a pozrela na Adrianu.

„Nikoho. Ako zvyčajne.“

„Prečo si to myslíš? Veď každý si berie partnera.“

Akoby Riddla nepoznali.

Len som pokrútila hlavou a ďalej písala.

„Keby to preňho bolo výhodné, niekoho by zobral. No všetci, ktorí ho zaujímajú, sú už v Slughornovom klube,“ dodala som.

„No teoreticky by si ho mohla pozvať aj ty. Veď si predsa v Slughornovom klube.“

Pozrela som sa na Adrianu, akoby jej uleteli všetky včely.

„To neurobím. Tak na to rovno zabudni.“

Adriana sa uškrnula.

„Prečo nie? Polovica školy by za tú príležitosť vraždila.“

Len som sa zasmiala. Asi naozaj nemajú čo robiť.

Riddle by ma poslal tak akurát priamo do čerta.

Moja stará mama je moták a ja u nej bývam. Všetci si z toho radi uťahujú. Nie som práve tá najlepšia spoločnosť.

Keď ráno vstanem, vidím muklovskú štvrť, kde sa moja starká usadila. Ich svet poznám takpovediac dôverne. Ani nemusím chodiť na predmet Život a zvyky muklov.

Niektorí si dokonca myslia, že takto raz skončia aj moje deti. Až tak ďaleko podľa nich siaha táto katastrofa.

Okrem toho nepochádzam z nijakej významnej čarodejníckej rodiny. Sme takpovediac nezaujímaví a skôr tichí. Posledných sto rokov sme sa nezapojili do ničoho dôležitého.

„Čo robíš?“

Šokovane som zdvihla hlavu. Niekto prišiel.

„Ja len… ja len…“

Griffin sa usmial.

„To je v poriadku. Ak sa o to ešte nechceš podeliť, ja to chápem. Aj ja mám tajomstvo.“

Hneď som spozornela. Aké asi môže mať? Okrem toho, že má rád Harryho Pottera a je dobrý v hrách.

Sadol si ku mne a ja som sa len usmiala.

„To vieš, svet vie byť krutý k tým, čo si nestrážia svoje tajomstvá.“

„Súhlasím.“

Položil si ruky na kolená.

„Učiteľ mi povedal, aby som odniesol úlohy Danielovi. No nechodím s ním na všetky predmety. Ale to vieš, tímový duch. Nepridáš sa?“

„Ja?“ Srdce mi zastalo. „Ja by som sa mala pridať?“

„Iste. Keď už leziem do jamy levovej, tak len s tebou,“ usmial sa tak sladko.

„No ani ja s ním nemám všetky hodiny, ale niektoré poznámky sú online.“

„Ale nie všetky. Učiteľ mi povedal, že je v poslednom čase rozhodený. Vraj potrebuje trochu záujmu. A získame tým aj dobré body.“

„No ja neviem. Stále si nie som istá. Vieš, nikdy sme spolu nevychádzali najlepšie.“

„To ma mrzí. Nevedel som, že to bolo až tak zlé,“ zamračil sa a pozrel na svoje ruky.

„No zas nie až tak, aby som sa mala naňho ktovieako hnevať, ale aj tak. Neviem, či by to vôbec chcel.“

„Spýtame sa a uvidíme.“

Stále som si nebola istá, ale on mal toľko odvahy.

„Tak dobre, pôjdem s tebou. Ale budeš na mňa musieť počkať, nekončíme celkom rovnako.“

„To je v poriadku. Tak či tak máme malú poradu s trénerom.“

„A čo voľby, dopadli ok?“

„Hej, v rámci možností. Nevyhral ani jeden z nás, ale Scott.“

Scotta veľmi nepoznám. Skôr sa viac baví s Danielom než s nami. Ale nie je zlý. Taký fajn. Aspoň ja som s ním problém nemala.

„Si s tým spokojný?“

„Ale áno. Ryan a Austen už menej, ale ja si aj tak nerobím veľké nádeje.“

To som si vedela veľmi dobre predstaviť, no zdalo sa, že dievčatá oboch rozveselili. Nepôsobili ani trochu mrzuto, na rozdiel odo mňa.

Scotta veľmi nepoznám. Skôr sa viac baví s Danielom než s nami. Ale nie je zlý. Taký fajn. Aspoň ja som s ním problém nemala.

„Si s tým spokojný?“

„Ale áno. Ryan a Austen už menej, ale ja si aj tak nerobím veľké nádeje.“

To som si vedela veľmi dobre predstaviť, no zdalo sa, že dievčatá oboch rozveselili. Nepôsobili ani trochu mrzuto, na rozdiel odo mňa.

Zazvonilo.

„Mali by sme ísť,“ odvetil Griffin. „Inak nám dá matematikár zas poriadnu prednášku.“

Vzala som si tašku a rýchlo klikla na publikovať. Tak či tak som tam už mala uloženú celú kapitolu a vyzerala dobre.

Mala som z toho dobrý, no zároveň aj zlý pocit.

No až do večera sa tam vôbec nepozriem.

Po výtvarnej som mala popísané celé ruky. Akosi som sa znovu nemohla sústrediť.

Myslela som na Griffina, na to, aký mám skvelý pocit, keď sme spolu. Na to, že medzi nami panuje porozumenie a niečo skutočne príjemné.

No aj na temné tiene, ktoré ma obklopovali.

To som celá ja. Vždy sa bojím stratiť väzby, ktoré som si vytvorila.

Je to rovnaké aj s pánom Robertsom. Desím sa, že odíde, že to vzdá. Aj keď možno by to preňho bolo lepšie – bývať v menšom dome, nemať toľko starostí so záhradou.

Je v depresii a necíti sa dobre a ja naňho ešte aj tlačím, aby ostal, aby bojoval. A aký by mal mať vlastne na to dôvod?

To, že ho nechcem stratiť. To, že si neviem predstaviť, že prídem o domček a jeho spoločnosť.

Je to zložité.

Sama neviem, čo si mám myslieť o tejto mojej posadnutosti vzťahmi, ktoré som si vytvorila.

Neodolala som a pozrela som na tú poviedku. Nevzbudila žiadny mimoriadny záujem. Fandom HP už nie je taký živý ako kedysi, aj keď som verila, že nový seriál to znovu oživí.

Možno som sa bála zbytočne, že by ma mohol niekto kritizovať. Alebo zbytočne sa na mňa zamerať.

Zrejme si to môžem pokojne a bez starostí písať ďalej a ak si to niekto bude chcieť prečítať, budem vďačná za každého čitateľa.

Za oponou času je zbierkou mojich najodvážnejších predstáv.

Samozrejme, nie so všetkými som ochotná sa podeliť. To je jasné.

No prešla som si ešte ďalšiu časť kapitoly, asi moju najobľúbenejšiu.

Samozrejme, nie so všetkými som ochotná sa podeliť. To je jasné.

No prešla som si ešte ďalšiu časť kapitoly, asi moju najobľúbenejšiu.

„To nevie ani obyčajné depulso. Zúfalé!“ počula som, ako mali niektoré dievčatá komentáre po hodine s Chrabromilom.

V pravej ruke som silnejšie zovrela prútik. Fakt ma štve, že si všímajú také veci. Akoby ony všetky kúzla dokázali urobiť na prvý raz.

„Čo čakáš od vnučky motáčky, Drusilla?“ počula som ďalšiu narážku, ktorá sa do mňa zarezala ako ostrý nôž.

Len pokoj, Amelia. Len pokoj. Sú to tvoje spolužiačky. Neublížia ti. V Slizoline sa to nerobí. My vždy držíme spolu.

No srdce mi zovrel strach, keď ma za najbližším rohom zahnali do kúta.

„Si hanbou Slizolinu,“ kričala na mňa Cassiopeia Blacková.

Prútik som mala v taške celkom na spodku. Nechala som si ho tam po hodine, no očividne to bola chyba. Mala som ho mať v pohotovosti, no teraz už bolo neskoro. Mierili na mňa. Nemala som možnosť ho vybrať.

„Dosť! To stačí, nechajte ma tak!“ snažila som sa ju odstrčiť, no ona mi dala facku.

Ozval sa smiech.

V poslednej dobe je na mňa práve ona najviac vysadená a nepomáha ani to, že som v Slizoline.

Rukou som si prešla po líci a dívala som sa na ňu s hnevom, ktorý som sa márne snažila ovládnuť.

Cassiopeia zas vyrazila dopredu a chcela mi schmatnúť tašku.

Ozvali sa kroky.

„Cassiopeia, Cassiopeia… som skutočne sklamaný,“ počula som mrazivý hlas Toma Riddla.

Nebola som si istá, či mi chce pomôcť, alebo situáciu zhoršiť, tak som využila to, že sa naňho všetci začali dívať, a vymanila som sa z ich kruhu.

Prútik som pevne držala v ruke. Podarilo sa mi dostať sa k nemu.

Nemala som v úmysle utiecť pred nimi. Ak sa znovu o niečo pokúsia, tak im ukážem, ktoré kliatby ovládam najlepšie.

No ja som pre nich úplne stratila význam.

Cassiopeia si uhladila vlasy a pozrela na Toma.

„Tom, mrzí ma, že som ťa sklamala, nech som už urobila čokoľvek.“

„Vieš, ako si ja ako prefekt zakladám na slizolinskej súdržnosti a ty tu robíš niečo také,“ Tom pokrútil hlavou a pekné črty mu stvrdli.

„Tom, už sa to viac nestane. Neboj sa, len sme sa trochu nahnevali, to je všetko.“

„Hnevajte sa, ale nie otvorene na rokfortských chodbách. Nie na mieste, kde vás niekto môže vidieť.“

Skvelé. Tak takto mi pomáha. To sa dalo čakať.

„Máš pravdu. My radšej už pôjdeme. Tu to vôbec nie je vhodné.“

Dívala som sa na to, ako odchádzajú, s prútikom v ruke.

„Ďakujem, pán Riddle. Skutočne si vážim vašu pomoc,“ odvetila som ironicky.

Takže ma majú mučiť len v súkromí, aby sa nepovedalo, že to zle vyzerá.

„Nemusíš mi ďakovať. Urobil som to, čo bolo nutné.“

Aj ja som sa vydala na odchod opačným smerom ako dievčatá.

Prútik dnes asi nepustím z rúk.

Spokojne som to zas odložila a šla som na ďalšiu hodinu.

Po etickej výchove sme sa s dievčatami presunuli na obed. A potom sme s Griffinom vyrazili odniesť úlohy.

Opäť som sa pozrela na tú fanfiction. Pribudol mi jeden vote a komentár.

Srdce mi zovrel strach. Rýchlo som sa odvrátila od displeja.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Griffin.

„Ale áno, len si čítam nejaké veci…“

„Jasné, to rád robím tiež. A potom ma zvyknú znepokojiť.“

„Teba?“

„Iste. Niektoré správy nevyzerajú veľmi ružovo.“

Prikývla som. To bola pravda. Aj mňa veľa z nich už len podľa nadpisu rozhodilo.

„No páni, Daniel má teda veľký dom,“ skonštatoval Griffin zľahka znepokojene.

Aj ja som mala pocit, akoby sme šli na audienciu.

Otvoril nám Danielov otec. V obleku. Vyzeral zaneprázdnene, akoby šiel na nejakú akciu. A ani nám poriadne nevenoval pozornosť. Len nás poslal hore do synovej izby.

Ešte sme ani neprekročili prah a Griffinovi už zvonil mobil. Zamračil sa a zdvihol ho.

„Áno, ale teraz… jasné, chápem. Dobre…“

„Prepáč, ale budem musieť ísť. Je to súrne.“

Zbehol po schodoch a len mi stihol strčiť do rúk poznámky.

Skvelé. Presne to som potrebovala.

Najradšej by som zdupkala, ale nechcela som si urobiť hanbu. Tak som zaklopala a po vyzvaní vošla dovnútra.

Daniel sedel na posteli. Bol trochu bledý a tváril sa znudene.

No na pravej strane som uvidela niečo, čo ma prinútilo zhíknuť.

Mal tam plagát Voldemorta a Smrťožrútov.

Keď uvidel, na čo sa pozerám, len pokrútil hlavou.

„Tak poď ďalej, keď si už prišla…“

A pokynul na voľné miesto vedľa seba.

Opatrne som si sadla.

„To je tvoje, ten plagát?“ nedalo mi to pokoj.

„Hej, moje. A čo má byť?“

„Ale nič…“ hlesla som ticho. Nemala by som do toho strkať nos.

„Ja som len nevedela, že máš rád Harryho Pottera.“

Nikdy sa o tom nezmienil a nemal nič, čo by tomu nasvedčovalo.

No páni. Tak on je fanfiction autor. A nie hocijaký. Dosť známy.

Jeho veci majú veľa votes. Už som o ňom počula, no píše také drsnejšie a dosť temné veci, preto ho veľmi nečítam. Ale rozhodne je to jeden z tých, ktorí na fanfiction poli zanechali nezmazateľnú stopu.

Píše aj vlastné príbehy, ale ani k tým som sa veľmi nemala možnosť dostať. Trochu som sa bála, že pôjde príliš do detailov.

Prešla som ešte na ďalšiu stránku.

No teda… má tu kopu Griffinových fotiek. Mal otvorený aj jeho profil a zdá sa, že komentoval. Práve pred chvíľou ho hatoval.

No potom som už počula zas kroky na schodoch a kľučka sa pomaly pohla.

Rýchlo som tablet zatmavila.

Objavil sa s dvoma džúsmi na tácke a miskou plnou lupienkov. Vstala som a pomohla som mu s táckou.

Ležérne si sadol späť na svoje miesto.

„Prepáč, že mi to tak dlho trvalo, ale otec ma nechcel pustiť k chladničke. Ešte sa chce pred schôdzkou poriadne posilniť a dlho mu trvalo, kým našiel svoje smoothie.“

„To nevadí, nebol si preč zas tak dlho,“ odvetila som opatrne a vzala som si jednu chrumku.

Chutila normálne. Možno tie veci fakt neotrávil.

Uškrnul sa.

„Neboj sa, mama je doma.“

To ma skutočne upokojilo a vzala som si plnú hrsť. Opatrne som chrumkala a ďalej sledovala film.

Tajný autor a hater, to je teda vec.

Dúfam, že si nevšimne môj pokus o ff.

Odpila som si z džúsu. Veľmi dobrá kvalita a fakt čerstvý. Doslova som cítila tie pomaranče, no zároveň aj jeho skúmavý pohľad.

Prehltla som možno až príliš rýchlo. Trochu som sa rozkašľala.

Jeho ruka ma potľapkala po chrbte.

„Len pomaly, nechcem, aby si sa mi tu začala dusiť.“

Do očí mi vyhrkli slzy, no rýchlo som si ich utrela a keď sa to trochu upokojilo, znovu som sa pomaly napila.

Medzitým ma objal okolo pása a privinul si ma bližšie. Len sme tam tak sedeli.

Potom sa pomaly obrátil ku mne.

No ja som odmietavo pokrútila hlavou.

„To ti teraz nemôžem vysvetľovať, ale nefungovalo by to, ver mi.“

Odfrkol si a pozrel sa na obrazovku.

„Ako len chceš.“