Potterheadka 15. kapitola

 „Mami, to vôbec nejde!“ sťažoval sa Derek potom, ako sa pokúsil dokončiť projekt papierového hradu.

Najprv bol z tej úlohy nadšený, no potom sa mu zdala až príliš ťažká.

Chcela som mu pomôcť, no stále mi bral veci a hovoril, že to nerobím správne.

Tak som sa potichu odplížila do svojho hradu a nechala som ho trošku sa vyzúriť.

Sadla som si na gauč vo svojom domčeku a vybrala som z truhličky Slizolinov medailón. Luxusnejšiu edíciu.

Dosť dlho som si naňho šetrila, no bol to asi môj obľúbený šperk.

Jemne som po ňom prechádzala prstami po jeho hladkom povrchu a predstavovala som si, že som Hermiona Grangerová, ktorá ho našla na Grimmauldovom námestí ako prvá.

V mojich predstavách som si ho dala na krk potom, ako mi Sirius dovolil si ho nechať. Nemal preňho žiadnu cenu, no mne sa veľmi páčil.

Pohodlne som sa oprela a chvíľu som si tú predstavu užívala. Potom som vzala mobil a pozbierala odvahu prečítať si ten komentár. Snáď ma to nezabije.

dark_l_son:

Ok, ale uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.

To teda nebolo až tak zlé. Daniel nebol ani tak kritický, no neviem, či chcem, aby čítal moje výplody. Ale zakázať mu to nemôžem a už vôbec nie priznať, že viem, kto to je. Ten by hneď začal jančiť. A to bolo to posledné, čo som potrebovala.

granger_siluette:

Ďakujem za komentár. Dúfam, že sa ti môj príbeh bude páčiť.

Sakra, napísala som niečo také bežné. Skutočne som mohla použiť aj lepšie slová. No nič iné mi nenapadlo. Neviem, ako komunikovať s čitateľmi a ktovie, či to vôbec dokážem urobiť.

Aby som sa zbavila napätia, siahla som aj do našej truhlice. Dievčatá tam svojho času dali všelijaké veci a niektoré som ani poriadne nevidela.

Iste, pôvodne sme sa dnes mali stretnúť, ale zas nemajú čas. A boli také tajomné — ani mi nevysvetlili, prečo nemôžu prísť.

Rýchlo som siahla na dno truhlice. Niečo tam hrklo.

Vytiahla som pár kníh a jeden zápisníček, ktorý robila Ivy ešte keď sme boli malé. Ten som otvorila ako prvý.

No teda… na toto som už celkom zabudla.

Urobili sme ho, keď sme boli na Harry Potter tábore — teda hlavne Ivy. Boli tam rôzne veci a zaplavili ma staré spomienky na časy, keď nám bolo dvanásť a všetky sme sa totálne zažrali do Harryho Pottera.

Dokonca sme si tam zapísali aj dátum vydania knihy a hneď sme bežali do obchodného centra — do toho najväčšieho, kde vtedy boli skoro všetky dôležité knižky — a čakali sme, kedy na veľkú policu vyložia kopu výtlačkov Harryho Pottera.

Srdce mi šlo vyskočiť z hrude, keď som držala v rukách nový diel.

A tak veľmi som sa tešila na všetko, čo bolo s ním spojené, vrátane totálnej bolesti očí a hlavy po neprestajnom čítaní, ktoré bolo ťažké zastaviť. Ale aj to bolo súčasťou hry.

Prešla som ešte pár stránok.

Sakra, tu som prvý raz nalepila do zošita podobu Amelie, ktorú som si vybrala z nejakého časopisu. Mala byť samozrejme úžasná, inak by si ju Tom Riddle nevšimol, a v žiadnom prípade sa nemala podobať na mňa.

Prešla som ešte pár stránok a potom chytila do rúk knihu v baliacom papieri.

Bolo tam napísané Annie. Asi to tam uložila ona — možno pre mňa — a ja som na to zabudla. A zrejme aj ona.

Rozbalila som ju.

A vykukla na mňa kniha Sexuálna mágia pre začiatočníkov.

Trochu som zle prehltla, keď som si prečítala ten obal. Nuž, naposledy, keď som čítala knihu o takých témach, začali sa veci diať nepríjemným smerom.

No teraz by to mohlo byť iné.

Samozrejme nechcem nič z toho skúšať — skutočná mágia predsa neexistuje. Ale mohla by som si to prečítať, aby som niečo dala do tej fanfiction. Mohlo by to situáciu značne okoreniť.

No ešte som nebola pripravená ju otvoriť. Asi si to nechám na neskôr.

Mala by som si ešte trochu oddýchnuť predtým, než začnem s úlohami. Dnes toho máme skutočne veľa.

Už máme aj rysovať na geometriu a máme si prečítať takú knižku. Volá sa Zlatko a je to skôr detská literatúra, no nová učiteľka chce, aby sme si to pripravili na nasledujúcu hodinu.

No ešte som nebola pripravená ju otvoriť. Asi si to nechám na neskôr.

Mala by som si ešte trochu oddýchnuť predtým, než začnem s úlohami. Dnes toho máme skutočne veľa.

Už máme aj rysovať na geometriu a máme si prečítať takú knižku. Volá sa Zlatko a je to skôr detská literatúra, no nová učiteľka chce, aby sme si to pripravili na nasledujúcu hodinu.

Nerada čítam tieto povinné čítania. Zvyčajne už len to, že nám to zadajú ako úlohu, stačí na to, aby sa nám to vôbec nepáčilo. No možno to tentoraz bude inak.

Otvorila som si súbor z našej školskej virtuálnej knižnice. No skôr než som si stihla čokoľvek prečítať, prišla mi správa.

Daniel: Už si začala s tými otázkami na esej?

On sa ma pýta na školu. To je zvláštne. Nikdy to nerobil. Vlastne si ani nepamätám, či mi niekedy vôbec písal niečo normálne. Než len nejaké pranky.

Ja: Ešte nie, ešte som ani nezačala čítať.

Daniel: Nechceš si to rozdeliť? Budeme to mať skôr.

Navrhol to celkom nevinne, ale ja neviem. Bola by som radšej, keby mi napísal Griffin, ale ten je zas záhadne offline. Ani stopa po ňom.

A ja mu nechcem zbytočne písať, aby to nevyzeralo, že naňho tlačím. Akosi už pár dní je akýsi divný. Nesústredený, stále všetko ruší a vždy sa niekam ponáhľa. No nikdy to nechce vysvetliť a to ma štve ešte viac.

Asi má nejaké vážne problémy, no mrzí ma, že nemá čas na našu hru. Fakt to bolo skvelé.

Ja: Neviem, nebude to vyzerať podozrivo? Vieš, tá učiteľka to akosi berie vážne.

Daniel: Neboj sa. Napíšem ti len základ a ty si to prerobíš podľa seba. A ty to tiež tak urobíš a ja si to prerobím. Ale aspoň budeme mať niečo spracované rýchlejšie.

Ja: No dobre, tak to skúsime.

Nemusím predsa tie jeho poznámky použiť.

Začala som čítať. Prvé tri otázky som si nechala ja, ďalšie tri dala jemu. Potom mi poslal výťah. Celkom slušný, to som musela uznať.

Z jeho poznámok som mohla poskladať slušné odpovede. Potom mi ukázal aj tie svoje, aby sme si to mohli porovnať, či to nemáme až príliš rovnaké. Ale keď som to spracovala zo svojho uhla a on zo svojho, nemali sme tam až takú podobnosť. Len základ ostal.

Na bežnú hodinu by to malo stačiť.

Ja: Dobrý nápad to bol. Inak pekne píšeš, fakt ti to ide.

Trochu som mu závidela, že má taký ten zrelý pohľad na vec. A keď sa zbavil zvyčajnej irónie, znelo to celkom dobre.

Daniel: Tak vďaka, ale aj ty. Naozaj. Teraz keď to máme hotové, nechceš prejsť už aj matiku?

Ja: Tak to neviem. V matike nie som moc dobrá. Tá kocka mi bude trvať roky.

Daniel: Ale nie, neboj sa, nebude.

Zapol videohovor. Z toho som bola trochu nervózna a hneď som si uhladila vlasy. No nasmeroval kameru hlavne na svoje ruky a na zošit a ja som videla, ako to narysoval.

Fakt veľmi zručne.

A to sa veľmi často neprezentuje ako niekto, kto je šikovný na matike. Aj keď známky má dobré, to je fakt.

S jeho pomocou mi to skutočne vyšlo rýchlejšie.

Zrušila som však radšej ten videohovor. Nebola som pripravená sa s ním až tak zaplietať, ale vďaka nemu som mala úlohy v rekordnom čase.

Daniel: Teraz keď to máme, nechceš sa ísť prejsť?

Ja: Vieš, asi by som nemala. Nie sme kamoši ani tak.

Daniel: A prečo nemôžeme byť? Niekto je snáď proti?

Ja: Nie, to nie. Ale neviem, či je to dobrý nápad.

Daniel: Prečo nie? Dáme si zmrzlinu a sadneme si niekde len tak. Ako kamoši, naozaj.

Nuž mama by nebola nadšená tým, že chcem jesť zmrzlinu tak skoro, ale stačilo len jedno slovo a priaznivejšie počasie a ja som dostala chuť.

Ja: Ok, tak sa na chvíľu uvidíme v meste.

Cítila som sa trochu previnilo, ale nepozval ma predsa na rande. Len ako kamarátku. Okrem toho ani dievčatá nemali čas a Griffin už vôbec.

Cítila som sa trochu osamelo.

Obliekla som si Harry Potter fan tričko – Slytherin team – a sukňu. Sivú skladanú, jednu z tých, ktoré si šetrím pre špeciálne príležitosti. No teraz som skôr myslela na to, že by som rada vyzerala predsa len trochu dobre, keď už ideme do mesta.

Vzala som si kabelku a vyrazila na cestu.

Kúpili sme si zmrzlinu v jednom obchode, lebo oficiálne ešte neboli otvorené stánky s tou čerstvou. Ale aj táto je dobrá. Sadli sme si celkom dopredu na miesta určené skôr pre turistov, pri jednej z historických pamiatok.

„Pripravená?“ začal spokojne.

„Áno,“ otvorila som svoj kelímok.

Celkom vpredu bola hračka. Nejaký čmeliak. Vyzeral roztomilo. Daniel trafil autíčko a tiež sa mu celkom páčilo.

Potom sme ochutnali.

„Nuž, celkom dobré,“ zhodnotila som spokojne.

„Celkom dobré? Ja si myslím, že výborne.“ Jedol zo svojej modrej zmrzliny a tváril sa pritom absolútne blažene.

„Ako to ide na tréningoch?“ opýtala som sa.

„Ale celkom dobre. Len Griffin nás sklamal.“

„Sklamal? Prečo?“

Zvyčajne sa nezaujímam o hokej, ale chcela som sa baviť o bežných veciach a moc to nekomplikovať.

„Nechodí na tréningy. Tréner mu už dal varovanie.“

To ma skutočne zaujalo. Ryan mi to nepovedal. Bola som prekvapená. Myslela som, že sa o tom aspoň zmieni.

„A keď je tam, nehrá dobre. Je akoby duchom neprítomný. Len fauluje.“

To ma znepokojilo. Tak asi naozaj má nejaké vážne problémy.

„Ale inak je to v pohode. Bude to dobrá sezóna…“

Prikývla som, no stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že mi niečo dôležité uniklo.

„A ty ako? Ako sa darí tebe? S knihami a tak…“

„S knihami? Nuž dobre, stále si niečo čítam. A začala som aj písať.“

„Naozaj? Tak to ťa určite poznám. Teda ak píšeš fanfiction, dosť sa v tom vyznám.“

„Nuž asi áno, ale ešte ti nepoviem, kto som.“

„To je v poriadku. Nemusíš.“

Dojedol svoju zmrzlinu a odhodil kelímok — nie na zem, ale pekne do koša. To ma dostávalo. Páčilo sa mi, že takto myslí na životné prostredie. A hlavne v centre, ktoré bolo našou vizitkou.

Ja som jedla pomalšie. Vychutnávala som si každé sústo.

„Niekedy môžeme niečo písať spolu. Ak by si chcela.“

„Uvidíme. A o kom najradšej píšeš?“

„Nuž skôr o tých temných postavách. Barty Crouch, Snape, Voldemort, Tom Riddle.“

Znovu som intenzívnejšie prehltla. Bolo zvláštne sa s ním o tom len tak baviť.

„A čo Draco Malfoy?“

„Nuž Draco je taký… ja neviem. Možno by mal byť temnejší, aby ma zaujal.“

„To je pravda. Nuž, ale svojím spôsobom má niečo do seba.“

„To hej, len sa o ňom ťažko píše. Na prvý pohľad to tak nevyzerá, ale pre mňa je to tak. Neviem sa doňho celkom vžiť.“

„A do koho sa vžívaš najradšej?“

„Nuž, ak mám pravdu povedať, páči sa mi predstava Toma Riddla v horcruxe.“

To znelo podobne ako môj nápad. No teda.

„Predstava, že ho niekto nosí a on tú osobu ovplyvňuje… ale to je asi dosť temné.“

„To je. No dá sa to posunúť aj do inej roviny. Moje obľúbené enemies to lovers.“

Pleskol si rukou po kolene.

„To zbožňujem. Fakt môžeme ísť do toho spolu. To by som si skúsil.“

No mala som taký nepríjemný pocit, že tým niekoho trochu zrádzam. Neviem prečo, veď s Griffinom som fanfiction nepísala a je to iné ako hry na predstavy. Celkom nevinné, ale aj tak.

„Musím si to rozmyslieť.“

Usmial sa.

„Jasné, ako len chceš. Ale som tu, keby si chcela.“

„Jasné.“

Potom sme sa len tak zas bavili o škole. O nových veciach, ktoré sa budú organizovať, a o profesoroch a ich nekonečných úlohách.

Prešli sme aj filmy, knihy a ďalšie veci.

„Ja už budem musieť ísť,“ hlesla som. „Je fakt neskoro.“

Mame som sľúbila, že dnes neostanem dlho. Nechcela, aby som bola pred školou veľmi unavená. A aj ma na to upozornila, že naposledy sa mi vstávalo dosť ťažko a takmer ma nedostali z postele.

Okrem toho som nechcela s Danielom ostávať aj večer. Trochu som sa obávala, že sa nechám uniesť. Zas.

„Okej, odprevadím ťa teda na zastávku… aj ja idem tým smerom tak či tak.“

„Jasné, ako chceš.“

Spolu sme tam prešli.

Spoj vynechal. Ďalší príde o pol hodinu.

Skvelé. Fakt presne to som potrebovala.

Sadli sme si na zastávku a znovu sme kecali. Čas zbehol až príliš rýchlo.

No znovu som sa cítila tak zvláštne vinná. Ale zároveň mi prešlo hlavou, že Daniel je fajn, keď sa nedrží tej ironickej masky.