Potterheadka 16. kapitola

 Je to vôbec možné? Dievčatá nemajú čas.

Chcela som navrhnúť, že by sme v piatok po škole mohli ísť do mesta. Výsledok?

Poslali ma priamo do čerta.

Teda nie takýmto spôsobom, ale znovu mali nekonečné výhovorky. Už fakt neviem, čo im mám povedať.

A ani chalani nemajú čas. Dnes majú posledný tréning pred prvým zápasom a potom budú večer sedieť niekde v reštaurácii a „utužovať tímové vzťahy“.

Zas budem sama. Ako zvyčajne.

Keby to bolo také jednoduché, asi by som si mohla kúpiť niečo sama v meste. Ale ja fakt neviem. Som z toho znepokojená.

Zase mám byť sama. Nenašli si ani jediný deň.

Chalanov teraz chápem, ale dievčatá?

Nahnevaná som šprintovala domov zo školy. Hodila som tašku. Rodičia ešte nie sú doma, ani Derek.

Zas budem sama. Ešte aj doma.

To nie je vôbec fér.

Aj v škole boli všetci čudní.

No nič, oddýchnem si. A potom sa rozhodnem, čo ďalej.

Aj som chcela navrhnúť, aby sme šli do kina, ale nie. Ani na to nie je, žiaľ, čas.

No možno by som mohla ísť sama. To som ešte neskúšala, ale aj tak… Aspoň zabijem čas.

Najprv som si trochu posedela vonku. Dnes, ako na potvoru, bolo pekné počasie. Slnko svietilo.

O to viac ma to štvalo, no rozhodla som sa to nechať tak. Aspoň tentoraz.

No budeme sa musieť vážne pozhovárať, ak to takto pôjde ďalej. Začnem si myslieť, že som niečo urobila. A to si fakt toho nie som vedomá.

Ale ten pocit vo mne skutočne narástol.

Natiahla som nohy viac pred seba a trochu som sa predklonila. Telom mi prešlo napäté chvenie.

Nemám rada, keď ľudia náhle z môjho života odchádzajú. A hlavne nie tí, na ktorých mi záleží.

Upravila som si vlasy. Zdalo sa mi, že unikli z gumičky a ostali rozpustené. To som dnes nechcela. Potrebovala som, aby neboli rozstrapatené a rozlietané.

Po chvíli sa mi zdalo, že sa moje emócie aspoň čiastočne upokojili, no ozval sa hlas.

Tak typický pre mňa. Dlho umlčiavaný hlas.

Zas si niekomu dala šancu a zbytočne. Zas ťa potopili. A to sa skutočne snažíš.

No je to ako s tou hrou. Nikto ju očividne skutočne hrať nechcel. Len ty.

Pokrútila som hlavou, aby som ho zahlušila, no ozval sa silnejšie.

Vykašli sa na to a buď ako predtým. Buď ako predtým. Nerieš také veci.

Iste. Akoby to bolo také jednoduché.

Byť ako predtým. Zabudnúť na to, aký je to pocit niekam patriť. Zabudnúť, aké je to mať priateľov.

No tí moji už očividne zabudli.

Na chvíľu som zavrela oči. Počula som zvuk študentov, húkanie sov, tiché hlasy na pozadí, ktoré som si predstavovala, akoby skutočne existovali.

Amelia bola nahnevaná. Na všetkých, no hlavne na Riddla. Správal sa ako ten najmúdrejší. A na Slugovom klube ju pekne zotrel.

Nevedela prečo. Kiežby to aspoň vedela a bola si istá, čo proti nej teraz má. No vedela len to, že ak aj on pôjde proti nej…

Odmlčala sa a znovu počúvala zvuky okolo seba.

Riddle sa zdal ako niekto, kto je spravodlivý. Aspoň čiastočne. V rámci možností.

Zavrela viečka ešte pevnejšie a stisla päste. Rukou nahmatala hladký povrch prednej časti habitu. Potom sa dotkla prútika. Cítila, ako z neho vyšľahlo pár nahnevaných iskier.

No potom pocítila spojenie s ním.

Prútik si ju vybral. Dal jej to najavo.

Patrí sem.

Nech si hovoria čokoľvek, patrí len sem. Nie je ambiciózna ako ostatní slizolinčania, ale má niečo, čo je s nimi spojené.

Pevne ho zovrela v ruke a cítila, ako jej telom prechádza to dobre známe chvenie.

Skutočné prijatie. Bezhraničné a takmer až kruté.

Nech si hovoria, čo chcú, patrí sem a vždy bude patriť sem.

„Nie je to nebezpečné?“ začula hlas blízko pravého ucha. Podmanivý, chladný.

Strhla sa a otvorila oči.

Bola opäť na Rokforte. Akoby nič iné neexistovalo.

„Nie, vôbec. Viem, na čo mierim aj poslepiačky…“

Natiahla som ruku s prútikom a mierila som priamo naňho.

V jeho tvári sa mihlo pobavenie.

„Až tak sa hneváš kvôli tomu, čo som povedal?“

„Prehnal si to. Uviedol si ma do nepríjemnej situácie.“

Sadol si vedľa mňa, ignorujúc prútik.

„Naozaj? To som skutočne urobil?“ jeho hlas pretekal iróniou.

Zachvela som sa a stiahla ruku s prútikom.

„Áno, urobil. A najradšej by som ti za to jednu strelila.“

Posunul sa bližšie, takmer akoby mi to chcel dovoliť. No ja som ostala pokojne sedieť.

„Aj tak si myslím, že tam patríš. Neboj sa.“

„Tým si nie som istá.“

„No tak, malá kritika a ty sa už takto čertíš. Musíš sa naučiť ju prijímať.“

„A čo ty? Aj ty si pripravený ju prijať?“

„Iste. Ale nie je dôvod, vieš.“

Tým som si nebola až tak istá. Nemôže byť až taký dokonalý, aj keď tak vyzerá.

„Kritika nikomu nepomáha, Riddle.“

„To si myslíš ty. Ale ja si naopak myslím, že ti veľmi pomohla.“

Rukou sa váhavo dotkol môjho pleca, akoby z neho odstraňoval neviditeľnú smietku.

„Myslíš? Ja zvažujem, či vôbec ešte prídem na nejaké stretnutie,“ priznala som ticho.

Jeho ruka sa okamžite stiahla.

„Dobre. Ak si myslíš, že je to pre teba najlepšie, nechoď,“ povedal to jednoducho, akoby na tom, či prídem, skutočne nezáležalo. A už vôbec nie jemu.

Z nejakého dôvodu sa ma to dotklo. Viac, než som čakala.

Tvrdohlavo som od neho odvrátila zrak.

„Ale keby si naopak chcela, tak by sme napríklad mohli spolu ísť na prechádzku. Nebránim sa tomu, aby sme si to riadne vysvetlili.“

„Na prechádzku ako rande?“ to posledné som vyhŕkla ako napoly vtip.

Tom by nešiel von s niekým ako som ja. Iste, moták v rodine nie je až také strašné, ale on si na týchto veciach akosi až príliš zakladá.

„Jasné. Ako to chceš chápať. Ako rande, tak to tak cháp. V poriadku. Ideš?“

Dvakrát som zažmurkala.

Ja neverím. To nemohol povedať niekto ako on.

Niečo za tým musí byť.

„Jasné, idem. Ale musíš mi tú tvoju kritiku vysvetliť bližšie. Ešte si ma nepresvedčil.“

Chcela som vedieť, či to skutočne dotiahne do konca.

On a ja.

Ani vo sne. 

Ozvala sa kosačka. Strhla som sa.

Sakra. Prečo práve teraz?

Pozrela som sa tým smerom. No nebolo tam nič zaujímavé, okrem toho zvuku.

Povzdychla som si.

Ani chvíľa ticha. Ani na to nemám šťastie.

No nič, asi predsa len niekam vypadnem.

Išla som von, najprv sa len tak prejsť, no potom som sa dostala až do jedného parku.

Sadla som si na lavičku. Využila som príjemné počasie na to, aby som si tam len tak posedela. Bez mobilu, bez hluku.

Keby mi bolo zima, vzala som si so sebou bundu a chrabromilský šál. S tým som sa hrala a všelijako som ho nakrúcala, ako vždy, keď som skutočne nervózna.

Dvaja mladší chalani sa tam presunuli a kopali si loptu. Obaja mali ružové dresy. Boli takí zlatí.

Ich lopta sa dostala až ku mne. Odkopla som im ju späť a oni mi zamávali.

Sledovala som, ako ďalej hrajú a zabávajú sa spolu.

Lopta znovu lietala mojím smerom. Tentoraz som ju chytila do rúk a znovu som im ju prihrala.

Hneď sa toho chytili a hrali ďalej. Obaja boli veľmi šikovní a dosť dobre sa dopĺňali.

Ja som futbal nikdy nehrala. Ale teraz, v ich podaní, mi prišlo zábavné sledovať ich loptu a ich nespútanú radosť, keď sa zvalili do trávy.

„Julián!“ počula som kričať ženský hlas.

„To je mama,“ povedal jeden z nich. „Idem sa pozrieť, čo chce. Ešte sa vrátim.“

Povedal to druhému chalanovi, ktorý len prikývol a ešte ostal ležať.

Otočila som hlavu. Zdalo sa, akoby ho matka za niečo kritizovala. Videla som nepríjemnú gestikuláciu a on potom stiahol plecia.

„Už sa nevráti,“ počula som náhle.

Jeho kamarát pristúpil ku mne s loptou v ruke.

„Zahrala by si si ty?“

„Jasné,“ odpovedala som.

Nevedela som prečo, no mala som pocit, že druhý chlapec zosmutnel rovnako ako ja, keď ostatní neprišli. Nechcela som byť tou, ktorá ho sklame.