Potterheadka 18. kapitola

 Zajtra máme veľkú písomku z dejepisu. Mala by som sa učiť, no vôbec mi to nejde.

Ale viem, že by boli reči, keby som dostala horšiu známku ako dvojku.

Tak som si vzala veci do domčeka, lebo v izbe som sa vôbec nedokázala sústrediť, a rozložila som si ich na gauči.

Je toho fakt veľa. Jeden celý celok a ja som sa veľmi neučila priebežne. No aj tak by mi to asi nepomohlo. Tak či tak je treba vedieť to celkom naspamäť, inak sa tá  dočasná učiteľka zatne a dobrú známku mi nedá.

Poznám to. Učila nás aj minulý rok, takže to nie je nič nové.

No všetko sa mi pred očami len premávalo a nikam to neviedlo.

Mala by som sa chvíľu učiť nahlas, ale ani to sa mi nechcelo.

Moje myšlienky neustále odbiehali k pánovi Robertsovi.

Už sa má lepšie. Dokonca si našiel lepšiu prácu, takže asi sa mu podarí splatiť tie dlhy, ktoré mu vznikli.

Dúfam.

No hlavná vec je, že vyzerá spokojnejšie.

Rozhodla som sa naňho netlačiť.

Aj keby ma to skutočne mrzelo, keby odišiel, ak je to preňho dobré, mala by som sa s tým zmieriť.

Pocítila som trpkú pachuť toho rozhodnutia, ale zároveň aj to, že je to správne.

Oprela som sa o chrabromilské vankúše a pohľadom prešla po slizolinskom erbe. Moja myseľ sa pomaly znovu presunula do predstáv.

„Čo na nej Riddle vidí?" počula som Walpurgu šepkať kamarátkam.

Už to vedia. Vedia, že sme sa spolu prešli k jazeru.

No v podstate sa nestalo nič mimoriadne, len sme sa rozprávali. O mágii a tak, o tom, čo sa mi deje a ako to vyriešiť. Správal sa skôr ako prefekt a nič iné.

No teraz to vyzerá tak, že to bolo aj tak zbytočné, lebo sú zas na mňa vysadené. A možno ešte viac ako predtým.

Odvrátila som zrak od ich stola a snažila som sa sústrediť na svoje vlastné úlohy.

Dali by mi pokoj, keby mi sľúbil ochranu... keby sme spolu niečo ako chodili...

No už len tá predstava bola smiešna. Riddle s nikým nechodí. Aspoň nie tak, ako by sa to skutočne dalo považovať za chodenie.

Stisla som brko silnejšie. Asi by to bolo ešte horšie.

„Amelia," ozvala sa Eulalia, jedna z ich skupinky.

Ona sa väčšinou nezapája, no teraz sa rozhodla ma zrejme potrápiť aj ona. A to verejne.

„Potrebuješ niečo?" pozrela som sa na ňu a v mysli mi narastala temnota.

Túžba ublížiť im bola silnejšia než po rozhovore s Tomom.

No rozhodne by ma to skôr priviedlo do problémov. Okrem toho ešte nič nepovedala a možno sa to ani vôbec netýka Toma.

Vystrela som hlavu a pozrela som sa jej do očí.

„Bozkávali ste sa?" opýtala sa pred celou fakultou, akoby sa nechumelilo.

Trochu zaskočená som zakašľala. Zabehlo mi, keď to povedala takto priamo. A skutočne som nevedela, čo povedať.

Nebozkávali sme sa, ale nechcela som, aby vedeli všetko a ešte si začali uťahovať z toho, že ma len ľutoval alebo také niečo.

Eulalia sa zatvárila spokojne.

Až do okamihu, keď sa Tom Riddle otočil k nej.

V jeho pohľade bol ľadový chlad.

„Som rád, že sa tak veľmi zaujímaš o môj život, Eulalia. No sú isté veci, ktoré si rád nechám pre seba. Ako iste chápeš."

Tentoraz vyzerala ona, že sa rozkašle.

„Jasné, chápem, Tom. Mrzí ma, ako som ťa rozhodila."

„Ale nie, vôbec. Takéto veci mňa len tak nerozhodia."

Potom sa obrátil späť k svojim kamarátom a miestnosť sa opäť zaplnila rozhovormi, ktoré stíchli, keď prehovoril on.

On to nepoprel.

Prešlo mi hlavou.

Teraz si všetci myslia, že sme... že sme...

Do líc mi stúpala červeň. Takmer som to cítila.

Ale prečo?

Prečo chce, aby si to mysleli?

Cink, cink.

Vonku niečo zazvonilo. Derek prebehol okolo chatky a kúzlo bolo preč.

Musím sa niekedy vrátiť k tomu obrazu, keď sme s Riddlom boli pri jazere, a trochu ho prepracovať, pomyslela som si spokojne.

Potom Derek zaklopal.

„Môžem vstúpiť?"

„Jasné, braček."

Otvoril dvere a pozrel sa na mňa.

„Ty sa učíš?"

„Snažím sa."

Prišiel až celkom blízko ku mne.

„Len sa snaž. Jednotky sú dobré, ako povedal ocko."

Iste, len som prikývla. Asi mal pravdu. Jednotka rozhodne moju náladu nezhorší. Potom si môžem ďalej predstavovať čokoľvek.

Otvorila som zošit a pustila som sa do toho.

Večer mi konečne písali dievčatá. Neviem, čo sa im stalo, ale zrazu mali kopu času.

Ivy: Už vieš všetky roky?

Annie: Ja si myslím, že je to zbytočné takto sa bifľovať.

Do našej skupiny dokonca prišli aj chalani. No zatiaľ veľmi nepísali.

Pozrela som na Griffinovu bodku.

Mám sa mu ozvať súkromne alebo nie? Nebude to vyzerať, akoby som ho len chcela podpichovať alebo podbiehala?

To nemám v úmysle.

Nie som zúfalá.

Online bol aj Daniel. Poslal koncept, na ktorom by chcel pracovať.

Bolo to ambiciózne, ale skvelý nápad. To som musela uznať.

No nebola som si istá, či to dokážem. Už mi nebolo nič jasné. Len som váhala, čo mu odpísať.

Ešte som predsa nedokončila ani svoju prvú poviedku a mala by som sa púšťať do niečoho tak komplexného?

Okrem toho navrhol, že by sme mohli skúsiť aj originálnu tvorbu.

Zas mal nápad. Spolu sme ho prepracovali na niečo, čo vyzeralo dobre. Pridali sme naše dva nápady do jedného.

A znelo to atraktívne, ale stále som si nebola istá.

Nepíšem zvyčajne až také spici veci a on vyzerá, že je v tom doma. Akoby písal celé roky.

Ja robím len chyby.

Ešte si to dobre rozmyslím.

On pritiahne veľa publika, ale čo ak budú mať pocit, že to písal len on a ja sa priživujem alebo také niečo?

Daniel: No tak, nechceš sa trochu rozptýliť? Veď o nič nejde. Skúsime toho mága a potom fanfiction? Verím, že naša spolupráca nám obom môže priniesť niečo nové. Neboj sa, nikomu to nepoviem z našej školy.

Ja: Fakt neviem, ale popremýšľam. Ty si taký skvelý autor a ja som len začiatočník.

Daniel: Na tom nezáleží. Verím, že mi toho môžeš dať viac než ktokoľvek iný. Okrem toho ten ženský pohľad mi až tak nejde. A ako som povedal, budeme mať všetko jasne rozdelené, bez pochybností, a autorstvo spoločné.

Ivy: Si ešte tu? Prečo nič nepíšeš?

Ja: Jasné, že som tu, len som sa zamyslela.

Griffin: Mne to vôbec nejde do hlavy. Asi dostanem najhoršie hodnotenie.

Ja: Ale určite nie, ešte sa do toho pozri.

Austin: Ťaháky to istia.

Ryan: O to sa ani len nepokúšaj, lebo narazíš. Vieš, aká je B. Dejepisár si zlomil nohu a keď nás teraz určí dočasne ona, tak to môže byť problém.

Veru, to bolo fakt nešťastné.

No nie všetkým to až tak prekážalo. Ten posledný výlet bol celkom fajn, potom mal, žiaľ, akúsi nehodu. Nikto nevie podrobnosti.

A pridelili nám novú učiteľku narýchlo.

Austin: Ja na rozdiel od vás, dámy a páni, viem opisovať.

Ryan: Tak to som teda zvedavý.

Nejaký čas sa o tom ešte doťahovali a ja som napokon napísala Danielovi:

Dobre, tak to skúsime, ale zatiaľ nezáväzne. A poviedka bude na oboch účtoch s poznámkou, že je naša spoločná.

Daniel: Ok, beriem. Tak ti teda pošlem návrh obálky mága. Niečo som skombinoval.

Otvorila som prílohu.

No teda… fakt zmyselné. Také tmavé, ale aj tak… ako nejaký erotický román.

„To je pekné. Fakt.“

Daniel: Ďakujem. Teraz tá ťažšia časť — začni s Violetiným POV. Ja napíšem Adrienov POV a potom si to vymeníme.

Ja: Nebude to riziko, ak nepoznáme všetky podrobnosti?

Daniel: Vieme toho dosť. Okrem toho sa ešte nepoznajú, takže na tom až tak nezáleží.

Sakra, má pravdu. Nech napíšem čokoľvek, jeho dejovú líniu to nemôže až tak ovplyvniť. Nepoznajú sa. Žijú oddelené životy.

Violet

Všetci sú vonku. Na sieťach zdieľajú šťastné fotografie.

Len ja sedím doma pri čaji a knihe. Akoby ma celkom pohltil hygge štýl.

Prescrollovala som sa až na samý koniec a všetci… z mojej partie… ma fakt štvali ešte viac než kedykoľvek predtým.

Majú partnerov. Ja nie.

Ide ma poraziť, že som posledná. Už sa vôbec nemáme o čom baviť…

Začala som a nechala sa viesť prvým dopamínovým draftom.