Potterheadka 19. kapitola

 

Mala som už lepšiu náladu. Pomohlo mi trochu písať. Aj keď sa mi to nezdalo dosť dobré, aspoň som svoje myšlienky nejako prepašovala do pocitov Violet. Akosi som sa tomu nemohla ubrániť.

Potom som to s malou dušičkou odoslala Danielovi a dostala som od neho aj Adrienov POV.

No páni, prešlo mi hlavou, keď som si to čítala. On je fakt skvelý. Naozaj ako zo skutočnej knihy. Akoby ani nerobil chyby.

Aj keď je pravda, že na tom pracoval dlhšie než ja. Ale tie veci, ktoré napísal… hmmm… fakt vie, ako stvoriť záporáka. Mne sa to až tak skvele nedarí. Vystihnúť tú temnú podstatu a zároveň zachovať tú atraktivitu, ktorá ma priťahuje.

Daniel: Teraz by sme mohli doladiť obsah a trochu sa s tým ešte pohrať.

Ja: Okej, idem na to. A čo povieš na moju verziu?

Srdce mi bilo. Naozaj chcem poznať jeho názor. Čo ak ma skritizuje pod čiernu zem?

Daniel: Je to sladké. Violet sa mi páči. No vieš, vlastne by sme mali zverejňovať až finálny draft, ale ja nerád tak dlho čakám, tak tam dáme varovanie o prvom drafte a potom to rozpracujeme v revízii.

Revízie fakt neznášam. Snažím sa im čo najčastejšie vyhýbať. No jemu to až tak veľmi nevadí.

Tak som len odpísala:

Ja: Jasné, akoby nie, skúsime to.

Daniel: Tak sme dohodnutí.

Ešte som si na tom trochu popracovala, potom sme nahodili spoločnú poviedku na naše obe stránky, aby nikto nebol v nevýhode, a potvrdili našu spoluprácu.

Potom som si šla zopakovať dejepis a najesť sa s rodinou. Otec mal výnimočne celkom dobrú náladu a veselo konverzoval. Mama tiež. Pripadali mi dnes takí bezstarostní. Až mi to pripomenulo moju vlastnú situáciu.

Griffin tam bol, ale neozval sa. Ani raz mi priamo nenapísal. Tak som asi zas niečo urobila a on sa hnevá. To som nechcela, ale čo sa dá robiť. Musím počkať.

Nebudem mu písať ako prvá. Nechcem, aby si myslel, že sa mu tlačím do priazne. To skutočne nepotrebujem. Aby si myslel, že som ešte aj zúfalka.

Večer mi Daniel napísal znovu. Poslal odkaz na taký zábavný kvíz, tak sme ho robili spolu cez videohovor. A bolo to celkom zábavné. Aj som sa dosť nasmiala.

Neviem, trochu som mala zmätok z toho, že je takýto. Niekedy milý a celkom fajn chalan, s ktorým je zábava. A inokedy ironický a uštipačný, ako sa mu to darí zväčša v škole.

„Tak dáme si ešte niečo?“ opýtal sa, keď sme si prešli výsledky.

„Ja neviem, nie som si istá.“

No ešte sa mi nechcelo skončiť.

Musela som však byť potichu. Naši už šli spať a nechcela som, aby si mysleli, že robím niečo nevhodné. Okrem toho by som sa prepadla, keby videli, že takto rozprávam s chlapcom. To som nikdy predtým nerobila.

Aj dievčatám volám len niekedy, lebo vždy mám pocit, že nevyzerám dosť dobre na kameru.

No po tom, koľko sme sa nasmiali, mi akosi nevadila ani strapatosť mojich vlasov, ani obyčajné biele tričko, ktoré mi ledva zakrývalo stehná.

Na druhej strane sa ozval pohyb.

„Teraz chvíľu nič nehovor,“ povedal Daniel, no neprerušil hovor.

Niekto vošiel a ja som počula dievčenský hlas.

„Braček, zajtra je to pre mňa skutočne dôležité.“

„Iste, Reggie, samozrejme.“

„Ale ja to myslím vážne, mal by si prísť.“

„Prídem, neboj sa.“

„Tak ďakujem,“ naklonila sa k nemu a počula som nejaký zvuk. Znelo to ako cmuk. Asi ho pobozkala alebo také dačo. Možno na čelo.

„Hej, to fakt nerob…“ ohradil sa Daniel znepokojene.

„Prepáč, len si taký zlatý, keď sa tak sústredíš.“

Iste, Daniel má staršiu sestru Reginu. O nej sa hovorí, že je celkom fajn, no ešte som sa s ňou nikdy nestretla.

Keď odišla, Daniel otočil displej.

„Fakt otravné,“ povedal a stále si ešte šúchal líce.

Prekonala som túžbu trochu sa na tom zasmiať. On a také bozky od staršej sestry. To znelo takmer neskutočne. V škole sa tváril, akoby bol zo železa.

„Má ťa len veľmi rada, to je všetko.“

„Asi hej,“ narovnal sa. „Tak kde sme to prestali,“ šepol a v pohľade mal niečo nové.

„Nie som si istá.“

„Nechceš, aby som ti niečo prečítal? Niečo z vecí, na ktorých pracujem?“

„Jasné, prečo nie.“

Pohodlne som sa uvelebila na svojej strane postele a počúvala som, ako čítal takú tú zmyselnú scénu, ktorá mi dosť rozprúdila krv. Ja takto rozhodne písať nedokážem.

Dych sa mi proti mojej vôli zrýchlil. Rukou som si prešla po boku a len som počúvala jeho hlas. Znel tak podmanivo. To sa mi ešte nestalo, aby ma niekto takto ovplyvnil len čítaním.

Snažila som sa ten pocit potlačiť, no bol čoraz intenzívnejší.

„Danie, asi by si…“ snažila som sa ho prerušiť. Bolo toho príliš. Nebudem môcť zaspať, keď budem tak rozrušená.

„Príliš čoho? Sladké? Temné?“

To chce, aby som bola jeho beta čitateľ? To som ešte nerobila. Považovala som to za príliš veľkú zodpovednosť. Niežeby to niekto od začiatočníka chcel.

„Vzrušujúce,“ priznala som ticho.

Usmial sa.

„Dokážem aj iné veci. Len zatvor oči a nechaj sa viesť, Estelle.“

„Daniel, vieš… to nemôžem urobiť…“

Mala som pocit, akoby mi niečo našepkával Riddlov denník. Niečo nebezpečné, čo by ma mohlo vyjsť draho.

„Ale áno, môžeš. Nechaj sa viesť a prežiješ niečo, čo si ešte nezažila…“

Jeho hlas mi to sľuboval, no ja som si nebola istá.

Čo Griffin?

Pozrela som na mobil.

„Počkaj chvíľu, ja si musím niečo vybaviť.“

„Jasné, som tu.“

Ja: Ahoj, Griffin. Prepáč, len som chcela vedieť, či ten bozk pre teba niečo znamenal, alebo…

Dvakrát som to zmazala, kým som to odoslala.

Po dvoch minútach sa ozvalo pípnutie.

Griffin: Nemám čas teraz toto riešiť. Estelle, prepáč. Radšej to nechajme tak.

Ja: Okej, ako chceš.

Sakra, on to vážne urobil. Len tak ma pustil k vode.

Pocítila som túžbu pomstiť sa. Cítiť niečo iné. Niečo výnimočné.

Otočila som mobil späť.

„Tak dobre, som pripravená.“

Ráno som sa prebudila celá dolámaná. Zaspala som dosť neskoro.

Pocit, že som niečo stratila, bol neúprosný. Tiahol sa mi po chrbte ako záťaž, kvôli ktorej som chcela plakať.

No to, čo urobil Daniel… viedol ma tak ako nikto iný. Skutočne som si ten pocit užila. A moje telo tiež.

Rukou som si prešla po bruchu a stehnách. Ten teda vie veci. Fakt som bola prekvapená.

No také veci zvyčajne nerobím. Ale Griffin ma tak vytočil. To, ako ma odbil… to, ako mi dal najavo, že všetko, čo sme spolu hrali, nič neznamená, ma nakoplo na temnú stranu.

A už sa to nedalo vrátiť späť.