Potterheadka 20. kapitola

 Prišla som do školy. Pred prvou na mňa čakala možnosť posedieť si vonku. Zas bol celkom pekný deň, zrejme jeden z tých oficiálne posledných.

Tak som zapadla na lavičku a čakala, kým prídu ostatní. Keď je teplo, zvykneme sa tu stretávať. Je to taká ranná rutina, tak som dúfala, že ani to neporušia.

Trochu som hompáľala nohami a myslela na to, že mám hroznú chuť si niečo kúpiť. Zas.

No nemôžem si to dovoliť, lebo som minula veľa peňazí na HP veci. Tak som sa rozhodla ešte počkať. Našetriť a dovtedy si len pozerať a robiť zoznamy toho, čo by bolo možné neskôr kúpiť.

„Ahoj,“ Daniel sa pri mne zastavil.

Po včerajšku mi prišlo blbé ho ignorovať. Hlavne preto, že sme sa svojím spôsobom pre niečo rozhodli. A dopomohol mi k tomu Griffin. Žiaľ. Čo som vôbec nečakala.

„Ahoj,“ natiahla som sa k nemu a on ma objal.

Bol to sakra skvelý pocit, aj keď naši ma asi zabijú, keď im to poviem. Konečne mám priateľa. A dokonca oficiálne ako prvá z našej skupiny.

Včera sa ma na to Daniel opýtal, či to spolu neskúsime, a ja som povedala áno. Teda bola som trochu pod vplyvom jeho temného talentu, ale aj tak.

„Čo to robíte?“

Ešte som ho ani nestihla poriadne privítať, keď sa za mnou objavila Ivy.

Zamračene si nás premeriavala, no Daniel ma pustil až o niečo neskôr.

„Nuž, Estelle a ja sme spolu začali chodiť, takže si zvykajte, dobre?“

Ivy vyzerala tak bledo ako naposledy, keď jej bolo fakt zle.

„Vy… vy spolu chodíte?“ šokovane si rukou zakryla tvár.

Nechce to tajiť. On to nechce tajiť.

Nebola som si istá, lebo sme sa na tom včera nedohodli, ale bola som skôr pripravená na tú druhú možnosť.

„Áno, chodíme. Je to ešte čerstvé, ale…“

Ivy len pokrútila hlavou. Jej pohľad nebol dobrý, to mi bolo jasné. No prvý šok sa dá prekonať. Časom.

Daniel ma chytil za ruku. Pocítila som istotu, akú som nemala dávno.

„No tak, nie je to predsa až také zlé. Sama si mi predsa tvrdila, že by bolo na čase,“ pripomenula som jej jej vlastné odporúčania.

„Hej, to som povedala… povedala som to…“ opakovala Ivy stále s tým istým pekelne zdeseným výrazom.

A to sa už k nám hnala aj Annie.

„Čo to…“

Batoh jej takmer spadol, keď videla, že sa držíme za ruky. Obočie sa jej stiahlo do tmavej linky.

„Estelle?“ hlesla šokovane, s očami vypúlenými ako žabka.

„Ehm… Annie, vieš, stalo sa to tak náhle. Ešte som ani nevedela, či vám to dnes takto poviem, ale keďže ste tu… tak… nuž… Daniel a ja sme spolu začali chodiť. A bodka.“

Nebudem si od nich pýtať dovolenie. Majú predsa svoje vlastné životy. Vždy, keď som v poslednej dobe niečo chcela prebrať, nebol čas. Stále mali nejaké svoje osobné akcie. A teraz sa čudujú.

To už prišli aj Austen a Ryan. Griffin nie. To sa mi trochu uľavilo. S ním by to bolo čudné.

Austen po nás prešiel skúmavým pohľadom.

„Aha, tak vy dvaja… nuž… neviem, čo si mám myslieť.“

Ryan sa tiež trochu mračil.

„Ale fakt, no… sme to len nečakali, to je všetko. Ale inak okej.“

„Jasné, ako poviete,“ nemienila som ich o ničom presviedčať.

Len som vstala, lebo vzduch trochu zhustol, a zišla som s Danielom do školy.

Sakra. Čakala som podobné reakcie. Nepatrí k ich obľúbeným, ale trochu ma to napriek tomu mrzelo. Nemôžu ma aspoň podporiť, keď sa už na mňa vykašľali?

No to najťažšie na mňa ešte len čakalo.

Uvedomila som si to, keď sme ruka v ruke zamierili k skrinkám.

Daniel pozdravil svojich kamarátov aj pár dievčat, ktoré som váhavo pozdravila aj ja. Nikto nič nehovoril ohľadom nás, ale aj tak som priamo cítila tie napäté pohľady.

Takmer som ani nedýchala.

„Myslíš, že si na to zvyknú?“ hlesla som ticho.

„Ale áno, neboj sa. Ja sa s nimi pozhováram. Ale čo sa týka tvojich kamarátov, tam ti nemôžem nič zaručiť.“

„O tých sa postarám ja, neboj sa.“

Usmial sa a jemne ma pustil.

Vybrala som si knihy, ktoré som si mohla nechať doma, a pridala tam ďalšie na dnes.

Daniel sa presunul k svojej skrinke, no stretávali sa nám pohľady.

Horúce pohľady, ktoré znamenali len jedno — že by sme sa teoreticky radi pobozkali, ale rozhodne nie takto na verejnosti.

To by som si nedovolila. Okrem toho všetci majú mobily. Hneď by to lietalo po sieťach.

A ja som to ešte ani ráno nepovedala našim.

Prišlo mi to skrátka skoro. Oznámiť im, že prvý raz s niekým chodím, len tak.

Vybrala som si učebnicu, gramatiku aj pracovné listy.

Na prvej hodine sa dnes budeme venovať takýmto činnostiam. Len vyplňovanie a tak trochu nudné zízanie na hodinky.

Učiteľka má problém s hlasom, tak nebude ani skúšať.

Je to fajn, ale je mi jej trochu ľúto, že prišla do školy aj tak a že nám dala len takúto nudnú prácu.

Vybrala som si učebnicu, gramatiku aj pracovné listy.

Na prvej hodine sa dnes budeme venovať takýmto činnostiam. Len vyplňovanie a tak trochu nudné zízanie na hodinky.

Učiteľka má problém s hlasom, tak nebude ani skúšať.

Je to fajn, ale je mi jej trochu ľúto, že prišla do školy aj tak a že nám dala len takúto nudnú prácu.

„Mám ťa odprevadiť?“ opýtal sa Daniel.

„Nie, to netreba, len by si zbytočne meškal na svoju hodinu. Uvidíme sa neskôr.“

„Ako si želáš,“ odvetil ticho a pošepol mi: „Už sa nemôžem dočkať…“

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Aj ja som ho chcela takto oficiálne prvý raz pobozkať.

No bolo mi trochu ľúto toho, ako to dopadlo s Griffinom. Asi by som nešla do takého rizika, keby ma včera nenaštval, no zašla som už fakt príliš ďaleko a nebolo by fér niečo očakávať.

A ani by som ho do takejto situácie vystaviť nechcela.

Daniel ma aspoň pohladil po ruke a ja som pocítila jemné brnenie.

Viem, mala by som byť spokojná, ale stále sa trochu bojím.

On už mal priateľky, no žiadnu nebral vážne.

Po angline som len blúdila po škole.

Tak trochu schválne som všade chodila až tesne pred zvonením, aby mi nikto nič nepovedal.

Lebo som sa bála, že skutočne vybuchnem.

Chcela som to riešiť v pokoji. Úplne sa zbaviť stresu, no bolo to ťažšie, než som si myslela.

Pri školských skleníkoch som sa stretla s Danielom.

Obaja sme mali dlhšiu pauzu. A tam bolo celkom dobré miesto, kde sa dalo trochu zašiť v rámci školy. A neísť ďaleko.

Opretá o jednu zo stien, krytá rastlinami, som cítila, ako ma pobozkal na pery.

Ten pocit bol tak opojný, že zahnal všetky obavy.

Pobozkala som ho späť a rukami som mu prešla po širokom chrbte.

Čo sa týkalo tohto… túžila som po ňom veľmi. Ledva som sa dokázala ovládnuť.

A celkom ma to znepokojovalo.

Objal ma pevnejšie a ja som cítila tlak jeho tela na svojom. Pevného, horúceho tela.

Niekto otvoril dvere a my sme sa od seba odtrhli.

Zaznel napätý chichot, no nikto dovnútra nevošiel.

„Kašlem na to,“ Daniel ma znovu pobozkal potom, ako sa dvere zavreli, a ja som mu bozk opätovala.