Potterheadka 7. kapitola

 Dostali sme sa do posledného týždňa pred začiatkom školy.

Doteraz sa všetko vyvíjalo dobre. S Griffinom sme si písali každý deň. Naše hry boli čoraz osobnejšie a písali sme si aj mimo RPG sveta. Bol celkom vtipný. Posielal mi zaujímavé videá a ja jemu tiež. Zdôveril sa mi, že rád číta webtoon mangu. Povedal, že sú tam aj romantické príbehy. Ešte som sa neodvážila si to pozrieť, ale v najbližšom čase som sa k tomu plánovala dostať.

Dokonca mi povedal, že sa s tým nezdôveril ani chalanom a vraj to nikomu takto priamo nepovedal. Bola som rada, že si vybral práve mňa.

Predpokladala som, že ten posledný týždeň si skutočne užijeme naplno – aj s partiou.

Ale už prvý deň ma totálne sklamal.

Všetci odvolali stretnutie na kúpalisku. Každý mal naozaj originálnu výhovorku, prečo sa nemôžeme stretnúť. Dokonca aj Griffin. A to ma štvalo až príliš.

Rozhodla som sa, že sa nenechám rozhodiť. Ak majú so mnou stále nejaký problém, nech mi to povedia do očí. A to im aj poviem. Pri najbližšej príležitosti.

Derek je s kamošom v dennom tábore. Chcel ísť na poslednú chvíľu.

Doma bolo také zvláštne ticho.

Rodičia to využili a naplno sa pustili do práce. Zdá sa, že problémy s investorom sa aspoň čiastočne vyriešili, lebo mali lepšiu náladu. Aj tak som bola rada, že som sa rozhodla predsa len ísť na kúpalisko – hoci aj sama.

A pošlem fotky na sieť, aby videli, že nemám problém užiť si to aj bez nich.

Tak.

Pomyslela som si spokojne, keď som si balila tašku.

Dnes si vezmem aj tie nové biele plavky. Žiadne detské volániky. Skutočné plavky, v ktorých budem vyzerať absolútne cool.

Pribalila som si aj nové plážové šaty. Tie som dievčatám chcela ukázať asi najviac, ale čo sa dá robiť.

Dopočúvala som Potterovu chvíľku a trochu sa zasa nahnevala na to, že chalan, ktorý ju robí, opäť viac kritizoval Severusa Snapa. Je to môj obľúbený smrťožrút. Aj napriek tomu, že zradil pána zla, urobil to kvôli láske. A to je predsa tak romantické.

Nenapísala som mu komentár. Nerada komentujem, nechcem sa dostať do nepríjemnej diskusie, tak si radšej myslím svoje. Ale že najhorší učiteľ? S tým nesúhlasím. Najnepríjemnejší – to áno. Ale Harry sa od neho dokonca naučil o bezoári a jeho knihu čítal s takou posadnutosťou, až som si občas myslela, že sa doňho zamiloval.

Stále som sa trochu rozčuľovala nad tým podcastom, keď som vystúpila z autobusu pri najväčšom kúpalisku v meste. Zaplatila som si VIP lehátko a našla si dobré miesto na pláži. Tá časť bola strážená, takže som si tam mohla pokojne užívať kúpanie aj sama bez obáv.

Položila som si uterák na lehátko a nastavila dážnik viac doprava. Potom som si ľahla a natrela sa opaľovacím krémom. Počkala som chvíľu, kým sa vstrebal. Pohodlne som si vyložila nohy a z tašky vybrala knihu o horskom mužovi. Tú druhú som radšej nebrala, ešte by mi zas narobila problémy.

Už som prelúskala väčšinu z nej. Bola dobrá, ale predsa v nej nebolo všetko, čo by ma skutočne zaujímalo. Pán Roberts mal pravdu – na prax bola trochu slabá.

Otvorila som knihu a začítala sa do príbehu hrdinky, ktorá sa volala rovnako ako moja najlepšia kamarátka Annie. Od knihy som odtrhla zrak, až keď mojím smerom priletela lopta. Práve som bola začítaná do pasáže, kde sa horský muž staral o svoju návštevu viac než dôkladne.

„Hej, dávaj pozor…“

Akýsi malý chlapec, približne vo veku môjho brata, si vzal loptu a len na mňa vyplazil jazyk, kým zmizol.

Vzala som si knihu späť do rúk a chcela znovu čítať. No moju pozornosť upútal muž, ktorý práve vošiel do vody. Pohľadom som prešla po jeho vypracovanom hrudníku.

Hm… tak takto by podľa mňa mohol vyzerať starší Voldemort, keby nepodstúpil všetky tie premeny a ostal by neodolateľný…

Spokojne som sa pousmiala.

Potom mi však pohľad padol na jeho tvár.

No teda.

Z kabelky som vytiahla mobil a nenápadne ho odfotila. Bol to pán Roberts.

Prvý raz som ho videla bez košele. A bolo sa na čo dívať. Očividne dnes nešiel do práce, no v tvári vyzeral akosi strhane. Čo nebolo dobré znamenie.

Potom si šiel zaplávať a ja som rýchlo odložila mobil na dno tašky.

Pôvodne som plánovala len leňošiť, ale rozhodla som sa ísť do vody. Tašku som schovala pod uterák, len pre istotu, aby nebola príliš na očiach, a zamierila k bazénu.

Snažila som sa vystrieť a kráčať pokojne.

Trochu som sa namočila a zaplávala si okolo hlavnej časti. Mám radšej tieto vonkajšie prírodné kúpaliská. Je tu rozhodne viac miesta ako v bežnom bazéne, kde sa v lete tlačí hlava na hlave.

„Estelle…“

Ostala som stáť vo vode asi po pás, keď si ma všimol.

„Pán Roberts, rada vás vidím,“ povedala som ticho. Cítila som, ako mi drobné vlnky prechádzajú po tele.

„Využívaš ešte posledné dni prázdnin, všakže?“ opýtal sa pokojne.

Od tej záležitosti v domčeku sme sa poriadne nezhovárali, len sme sa zdravili. Paradoxne som naňho bola dosť naviazaná a keby sa medzi našimi susedskými vzťahmi niečo pokazilo, naozaj by ma to mrzelo. Predchádzajúci susedia boli hrozní. Stále sa na niečo sťažovali – že Derek je hlučný, že rozhadzuje hračky, že sa príliš nahlas smejem a podobne. Pán Roberts si z toho nikdy nič nerobil. Nevadilo mu ani keď som si pustila hlasnejšiu hudbu. Ani s domčekom nemal problém.

„Áno, presne tak.“

„A čo kamaráti?“

„Nuž… nemali čas.“

„Ich škoda. Dnes je veľmi krásne počasie. Mali by si ho ešte pred zimou užiť. Potom to už bude horšie.“

Vedela som, že to obdobie nepatrí k jeho obľúbeným. Ja som ho mala celkom rada – keď napadlo veľa snehu, aspoň sme sa nedostali do školy. Takéto nečakané voľno bolo celkom fajn.

„Máte pravdu,“ hlesla som ticho.

Zrazu som bola akási nervózna a ani neviem prečo. Veď sa už poznáme tak dlho. Okrem toho… nesledovala som ho. Len som dúfala, že si ma všimne. A to je predsa niečo celkom iné než sledovanie.

„Tak ja si ešte idem zaplávať. Pridáš sa?“ opýtal sa len tak mimochodom.

„Jasné, prečo nie. Dáme si preteky?“

„Iste, ako len povieš.“

Plávali sme k bojke celkom vzadu. Šlo nám to celkom dobre – teda hlavne jemu. Ja som mu rozhodne nestačila. Vyšla som z vody trochu zadýchaná a zabalila sa do uteráka.

„Nechcete ešte chvíľu ostať na tejto strane? Mohli by sme sa ešte trochu pozhovárať… aspoň nebudem sama.“

„Ja neviem, nechcem ťa vyrušovať…“

„Nevyrušujete, naozaj.“

„V poriadku, tak keď inak nedáš, idem si po veci.“

Presunul si svoj uterák a tašku ku mne. Na druhé lehátko, ktoré bolo súčasťou môjho prenajatého miesta.

Zazvonil mu telefón a hneď sa vzdialil. Sledovala som, ako sa trochu mračí a kričí do telefónu. Keď sa vrátil, pôsobil rozrušene.

„Dám si len jedno pivo a hneď som späť,“ povedal.

Prikývla som a sledovala, ako zamieril k stánku.

Odložila som knihu. Nechcela som čítať pred ním. Nemusí predsa vedieť o všetkých knihách, ktoré čítam.

Grangerová, tak ako? napísal mi Griffin.

Stále som sa trochu hnevala, že neprišiel, tak som schválne odpísala.

Hermione Granger: Ale veľmi dobre. Stretla som starého známeho, dobre sa bavím.

Tom Marvolo Riddle: To rád počujem, Grangerová. No tak či tak sa cítim povinný ti to vynahradiť. V najbližšej dobe.

Je taký tajomný. Vôbec nevysvetlil, prečo nemohol prísť. Fakt ma to štvalo. No jeho sľub ma aspoň trochu upokojil.

Pán Roberts sa vrátil aj s pivom. Pomaly z neho pil, no ruka sa mu jemne chvela.

„Ste v poriadku?“

„Ale áno. To len môj šéf. Musím si čo najskôr nájsť inú prácu a skončiť s touto. Vôbec sme si nesadli.“

„To ma mrzí.“

Naklonila som sa bližšie k nemu a položila ruku na tú jeho.

„Nemusí. Ja to zvládnem. Nejako sa už dohodneme,“ povedal rýchlo.

Odtiahol sa a posadil späť na svoju časť lehátka.

„Pán Roberts, kde máte kľúče?“ opýtala som sa.

Po rozhovore na kúpalisku sa všetko tvárilo, že je v poriadku, no sused si predsa len vypil o trochu viac, než bolo vhodné. Musela som mu pomôcť z taxíka. Očividne bol jeho problém so šéfom vážnejší, než sa mi snažil nahovoriť.

Podoprela som ho a odviedla až k dverám. Šofér taxíka sa tváril znechutene a vôbec mi nechcel pomôcť, takže to ostalo na mne. Rozhodne som ho tam nemohla nechať v takom stave.

Niečo nezrozumiteľne zamumlal, tak som mu opatrne prehľadala vrecká a našla kľúče. Odomkla som dvere.

V jeho dome som ešte nikdy nebola. Nikdy ma nepozval ďalej, ale toto bola mimoriadna situácia.

Pomohla som mu dnu. Našťastie spolupracoval, aj keď bol očividne mimo. Dom vyzeral celkom obyčajne, podobne ako náš. Len mal menej nábytku, čo mi teraz dokonca uľahčilo pohyb. Doviedla som ho do jednej z dolných izieb a pomohla mu ľahnúť si na posteľ.

Oči mal otvorené, no pohľad neprítomný.

Vyzula som mu topánky a prikryla ho dekou. Nechcela som, aby spal nepohodlne.

„Oddýchnite si. Prinesiem vám vodu,“ povedala som ticho.

„Estelle…“ zamumlal a ostal pokojne ležať.

Chvíľu mi trvalo, kým som v kuchyni našla pohár. Keď som sa vrátila, už takmer spal.

Bol zvláštne pokojný. Tichý.

U otca to tak nebývalo. Keď sa im s mamou kedysi nedarilo vo firme, občas vypil viac a bol hlučný, podráždený, dokonca rozbil pár vecí. Na druhý deň sa síce vždy ospravedlnil, ale vtedy som sa naozaj zľakla.

Pán Roberts len spal.

Sadla som si na okraj postele. Pohár vody som odložila nabok. Nech sa z toho vyspí, aj to je cesta.

Vonku sa už pomaly stmievalo, keď sa konečne prebudil.

„Estelle… ty si tu?“

„Áno, pán Roberts. Prepáčte, že som takto vošla do vášho domu, ale necítili ste sa dobre.“

„Sakra…“ prešiel si rukou po vlasoch a opatrne sa posadil. Potom siahol po pohári vody a trochu sa napil.

Ruka sa mi jemne chvela.

„Estelle, to ma fakt mrzí. Nechcel som… naozaj neviem, prečo som…“

„To je v poriadku. Nechajte to tak,“ prerušila som ho. Nič strašné sa predsa nestalo. Každý sa občas zloží. Nerobí to pravidelne.

„Ja už by som mala ísť, aby si naši nerobili starosti. Uvidíme sa neskôr,“ povedala som ticho.

Prikývol a znovu si ľahol. Vyzeral byť v poriadku, tak som sa rozhodla odísť. Nechcela som, aby sa cítil ešte viac pod tlakom. Aj kvôli mne.