Potterheadka 9. kapitola

 

Kto povedal, že škola je skvelá, asi chodil na omnoho lepšiu školu než ja, pomyslela som si znepokojene, keď som vystupovala z nášho rodinného auta a upravovala si batoh, aby ma nepichal do chrbta.

Prvé dni fakt neznášam.

Vlastne by som najradšej zrušila celú školu. Učenie je fajn, ale to ostatné… Tá sociálna hra. Z tej ma v poslednej dobe ide poraziť.

Viem, väčšina ľudí by radšej išla do školy. Byť doma by im pripadalo monotónne. No presne tam by som sa práve teraz najradšej zahrabala. Vo svojej izbe by som nemusela riešiť všetky tie problémy.

Vrátane toho, že som minula skoro všetky zostávajúce peniaze na zaplatenie hlúpej a úplne nezmyselnej pokuty.

Čím bližšie som bola k škole, tým viac mi nohy oťažievali a túžili sa vydať opačným smerom.

„Tak si tu?“ zľahka ma objala Annie.

Počas tých dvoch voľných týždňov od posledného stretnutia sme sa vôbec nestihli vidieť.

„Hej… už to tak vyzerá.“

„A ako sa teda cítiš?“

„Je mi lepšie.“

Všetkým som klamala, že som chorá. Len aby som nemusela nikam ísť.

No doma mi jasne dali najavo, že do školy nastúpiť musím. Aj keď som sa to snažila ešte oddialiť, naši povedali, že o tom rozhodne doktor – a to by bolo zbytočné.

Spolu s Annie sme vošli dovnútra, do našej školskej haly. Zašli sme do kancelárie po nové rozvrhy a ostatné veci. Potom nás čakala školská slávnosť na veľkom dvore. Tomu sa vyhnúť nedalo, bolo to povinné.

Aj keď tento rok riaditeľ vraj pozval nejakú kapelu, takže sa väčšina ľudí celkom tešila.

Aké progresívne riešenie.

Samozrejme, najprv predniesol pár zvyčajných rečí. Nie, nebol pútavý ako Dumbledore. Ani zďaleka.

Pridali sme sa k našej skupine, ktorá nám už našla celkom dobré miesto. Potom konečne pustil k slovu – teda k spevu – tú kapelu.

Boli celkom dobrí. Musela som uznať, že to bol dobrý ťah, ako nás prinútiť nezaspať.

Ivy sa kolísala do rytmu a Annie natáčala video. Ivy na to teraz nemala náladu, povedala, že si to chce tentoraz naozaj užiť. Annie sa teda ponúkla, že to natočí za ňu.

Chalani stáli pri nás.

Griffin prišiel ako posledný.

Trochu som sa stiahla viac dozadu. Zdalo sa mi, že je tu až príliš veľa ľudí. Dovtedy boli rozostupy celkom široké, ale keď riaditeľ zmizol, všetci sa zrazu začali tlačiť dopredu.

Chcela som ísť ku Griffinovi, no dav nás rozdelil a ja som ostala na druhom konci. Natlačená medzi cudzími deckami z vyšších tried.

Snažila som sa z toho vymotať, ale všetci sa tlačili tak veľmi, že to nebolo možné.

Tak som len ustúpila.

„Ahoj.“

Za mnou zaznel sebavedomý hlas.

Po chrbte mi prešli zimomriavky.

Stisla som pery.

Neotáčaj sa, prikazovala som si.

Tvárila som sa, že som to skrátka nepočula.

A ďalej som sa snažila pretlačiť dopredu.

Sakra, to nie je možné, že sa teraz nikto nebude hýbať.

„Hej, pustíte ma ďalej…?“ snažila som sa upútať pozornosť, no nikto ma nepočúval. Namiesto toho som sa ešte viac zamotala medzi ľudí.

Zrazu ma nejaké ruky jemne odtiahli nabok.

Pocítila som úľavu, že sa už nemusím tlačiť v tom chaose. Ocitla som sa bližšie pri školskej budove, ďalej od davu, ktorý mi už poriadne liezol na nervy.

A celkom ma potešilo, že som sa z toho konečne dostala.

Potom mi došlo, kto mi pomohol, a úsmev mi okamžite pohasol.

„Ty?“ hlesla som rozhorčene.

Daniel sa ležérne oprel o stenu a trochu sa hlbšie nadýchol.

„Hneď je to lepšie, však?“

„Neviem, o čom hovoríš,“ odsekla som a chcela som odísť. No chytil ma za lakeť.

„Hej, čo to robíš?“

„Nuž, vlastne si ani sám nie som istý, prečo za tebou behám ako taký pako. Možno by si mi to mohla objasniť ty.“

Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň.

„Nie, to teda nemôžem…“

Vymanila som sa z jeho zovretia a oprela som sa o stenu.

Začala hrať ďalšia pesnička. Spevák opakoval: „Beznádej, beznádej…“

A ja som sa presne tak cítila.

Beznádejne.

Ak to niekto zistí, je po mne.

Skutočne skončím.

„Estelle, no tak, už predsa nie sme deti…“ začal pomerne rozumným tónom.

No ja som ho už viac nechcela počúvať.

„Daj mi pokoj a vôbec sa ani nedívaj mojím smerom.“

„Prečo? Čo som ti urobil?“

Pevnejšie som uchopila svoj batoh, ktorý sa mi už začal šmýkať z pliec.

„Nič,“ zatiahla som ticho.

„Tak vidíš, nie je nutné, aby si sa na mňa teraz hnevala.“

Tým som si nebola až taká istá.

„Dobre, tak sa nehnevám. Spokojný?“

Usmial sa.

„Viac než len to.“

Mala som chuť kopnúť ho do členka, no nechcela som si znovu narobiť problémy.

Musím sa ovládať. Tu je to ešte horšie ako vonku. Hneď by sme mohli dostať nejaký trest, a ešte k tomu spolu. To by mohla byť katastrofa.

„Idem za kamoškami. Tu to fakt nemá zmysel,“ prehodila som pokojne, akoby ma vôbec netrápilo, čo by ešte mohol povedať – a hlavne komu.

„Naozaj je to škoda. Ja som myslel, že by sme…“

Prerušila som ho zdvihnutým prstom namiereným priamo na jeho tvár.

„Nie, nemohli. Nič by sme nemohli…“

Uvedomila som si, že kričím, no bolo mi to jedno. Musí to pochopiť. Skrátka to inak nejde. Nebude si zo mňa uťahovať. Na to nech rovno zabudne.

Bude držať ústa a krok.

Inak za seba neručím.

Potiahla som ho za kravatu na uniforme, aby pochopil, že to myslím vážne. No on cúvol.

Ešte viac ma to naštvalo, tak som vybehla za ním.

Kam si myslí, že ide bez toho, aby pochopil, že so mnou sa už nebude zahrávať?

Dostali sme sa dozadu za školskú budovu, až k plotu. Všetci boli vpredu. Stále som vnímala hudbu, no viac než to som cítila svoje vlastné srdce.

Sakra, vôbec nemám kondičku.

Zadychčane som lapala po dychu a rukou som sa dotkla hrude.

„Nevládzeš?“ obdaril ma provokačným pohľadom.

Neodpovedala som. Len som sa snažila chytiť dych.

Obrátil sa ku mne s pohľadom, ktorým mi dal jasne najavo, ako veľmi ho pobavilo moje zúfalstvo.

Udierala som ho päsťami do hrude. Len slabo, ale natoľko, aby pochopil, že aj keď som možno slabšia, nedám sa tak ľahko zastrašiť.

No potom ma objal.

A ja som pomaly prestala.

„Hej, ty… toto nemôžeš robiť.“

„Prečo nie…“ zašepkal mi do ucha.

Cítila som na krku jeho dych.

Úplne som stuhla.

„Lebo sa mi nepáčiš… vôbec…“

„Ani ty mne,“ pošepol znovu.

Jeho dych ma opäť zahrial.

Srdce mi začalo biť ako šialené.

Nie. Nemôžem sa takto zahrávať s osudom. Nesmiem.

Jeho pery zastali len pár centimetrov od tých mojich.

„Myslel som na teba. Veľmi intenzívne…“

Znova mi to zašepkal a ja som cítila, ako sa vo mne prebúdza tá temná a nenásytná Estelle, ktorú som sa zúfalo snažila potlačiť.

Dievčatá takto nemyslia.

Nechcú si len s niekým užívať.

Chcú city.

No ja k Danielovi cítim len nenávisť.

Keby ho vyhodili zo školy, bola by som prvá, ktorá by tomu zatlieskala.

„Sklapni!“ kričala som naňho.

Odtiahol sa a ja som pocítila aspoň slabý náznak víťazstva.

„Už nechcem od teba nič počuť!“

Usmial sa. V jeho pohľade bolo opäť len pohrdanie.

No moje telo sa chcelo pritisnúť k tomu jeho.

Nenávidela som sa za tú slabosť.

„Ale chceš. Tvoje oči hovoria, že áno…“

„Nie, mýliš sa…“

Pritisla som ruky tesnejšie k stene, až som sa bála, že na nej zanechám odtlačky. Musela som urobiť niečo, aby som prinútila svoje telo spamätať sa.

Celá som sa chvela znepokojením.

„No môžem ťa aj objať a trochu ťa utešiť, ak chceš. Určite musíš byť z toho všetkého zmätená.“

„To nepotrebujem. Naozaj nie.“

No on ku mne natiahol ruky, akoby ma vyzýval.

Nie, to je hlúposť.

No časť zo mňa skutočne zmätená bola. A vystrašená z toho, že som naňho myslela. A nielen naňho.

Z toho, že cítim niečo nové, čo neviem ani poriadne pomenovať.

A s citmi to celkom nesúvisí.

Z toho, že takto by to dievčatá vraj nemali cítiť.

Mala by som byť zamilovaná…

A až potom chcieť tie veci.

Chcel stiahnuť ruky, no ja som ho v poslednej chvíli krátko objala.

Na chvíľu som cítila, ako naše telá spolu tvoria takmer neovládateľnú jednotu.

Keď ma objal, všetok strach zmizol.

„Tak vidíš, Estelle, že som mal pravdu.“

Nepočúvala som jeho reči a len som sa ho držala.

Tie pocity musia mať nejaké vysvetlenie.

Fakt ho neznášam, ale najradšej by som z neho stiahla všetko oblečenie.

Neviem, ako je to možné.

A necítim to len pri ňom.

Griffin sa mi veľmi páči ... Viac než by som čakala. Ako Tom ale aj ako Griffin samotný.