Temná vášeň na ranči 1. kapitola

 „Prídem po teba o pol tretej,“ povedal Darren.

Očividne nemal záujem ísť so mnou dovnútra do jazdeckej školy. A ja som sa mu to nechystala vyčítať. Aj keby som uvítala, keby sa tam aspoň na chvíľu zastavil. Už len preto, že to bol môj prvý deň a ja som bola pekelne nervózna.

No on len zavrel dvere, naštartoval a bol preč skôr, než som mu stihla poriadne odpovedať.

Povzdychla som si a vošla dovnútra.

Kde sú tie časy, keď bol môj starší brat ku mne milý a skutočne ho trápilo, čo so mnou bude. Odkedy má novú frajerku, stará sa len o ňu.

Napravila som si tašku na pleci a zamierila dovnútra.

Za veľkou bránou bol skutočne rozsiahly ranč. Všade naokolo ohrady s koňmi, stajne, jedna veľká hlavná budova a rôzne ďalšie.

Nevedela som, kam mám ísť. Tak som zastavila dievča, ktoré okolo prechádzalo na bielom koni.

„Ehm, ahoj, idem na prvú hodinu, nevieš, kde sa tu mám zaregistrovať?“

Premerala si ma chladným pohľadom.

„Tam vpredu je niečo ako kancelária. Tam ťa zaradia do skupiny...“

Potom jemne popchla svojho bieleho koňa a viac mi nevenovala pozornosť.

Zamierila som presne tou stranou, ktorú mi ukázala. A skutočne som narazila na nápis Registrácia študentov.

Zaklopala som a vošla dovnútra.

Sedela tam mladá žena približne vo veku dvadsať rokov a niečo si práve púšťala na sieťach.

„Ahoj, vitaj na Ranči Redhills. Ako ti môžem pomôcť?“

Vybrala som z tašky svoj poukaz.

„Mala by som tu mať hodinu jazdectva. Svoju prvú.“

„Iste,“ vypla video a začala ťukať do počítača. „Áno, tu to vidím. Arya Bennetová, tu si, skupina 3.“

Otvorila zásuvku a vybrala z nej akýsi preukaz.

„Toto si vezmi, ukážeš to inštruktorovi. Prevezme si ťa Lucas, pri ohrade tri. Odvediem ťa tam. Ukáže ti tvojho koňa a dá úvodné inštrukcie.“

Nenamietala som, aspoň niekto sa skutočne snažil mi pomôcť a cítila som sa istejšie, keď úradníčka šla so mnou.

Zastavili sme sa pri staršom mužovi okolo tridsaťpäť, ktorý práve vychádzal zo stajne.

„Lucas, tak toto je tá nová študentka, bude v tvojej skupine, volá sa Arya,“ predstavila ma mužovi v jazdeckom oblečení.

„Vitaj u nás, Arya,“ podal mi ťažkú ruku. Mal skutočne pevný stisk. Tá moja sa v tej jeho úplne stratila.

„Tak ja vás nechám. Zatiaľ.“

Ukázala som mužovi preukaz, tak ako mi to kázala úradníčka. Len prikývol.

„Tak si teda povieme pár bezpečnostných inštrukcií a vyberieme pre teba koňa...“ povedal pokojným a serióznym hlasom.

„Tašku si potom môžeš odložiť do skrinky. A prezliecť sa do pohodlnejšieho oblečenia.“

Znovu som prikývla a nechala som ho hovoriť.

„Najprv začneme s tým, že ti vysvetlím základné pravidlá pohybu okolo koňa. Nikdy k nemu nepristupuj zozadu. Vždy sa mu prihovor, aby vedel, že si pri ňom. Ruky drž pokojne, žiadne prudké pohyby.

Prilba je povinná. Opraty drž pevne, ale netrhaj nimi. Kôň cíti každý pohyb. A hlavne – ak si nebudeš istá, spýtaš sa. Nesnaž sa nič dokazovať.“

Pozrel sa na mňa skúmavým pohľadom.

„Rozumieme si?“

„Áno, pane,“ odvetila som ticho.

„Teraz sa môžeš ísť tamto prezliecť do tej menšej budovy. Pri voľných skrinkách sú kľúče, jednu si v šatni vyber a ja ťa zatiaľ počkám tu.“

Prikývla som a šla som sa rýchlo prezliecť.

Vybrala som si skrinku navrchu, aby som sa k nej nemusela zohýňať, a uložila som si veci do jej vnútra.

Šaty, ktoré som dostala v kancelárii podľa mojej veľkosti, som si rozbalila a všetko som si chcela postupne obliecť. Vraj to už pre mňa bolo objednané v rámci platinového členstva.

Práve som sa chystala prezliecť sa do pohodlnejšieho trička, keď sa dvere zrazu rozleteli.

Len v podprsenke som sa obrátila k osobe, ktorá sa odvážila takto vtrhnúť do šatne. Zamračila som sa.

Bol to chalan. A ostal tam prekvapene stáť, akoby to nebol on, kto len tak vtrhol do šatne.

Pritisla som si tričko k telu.

„Čo tu chceš?“

„Prepáč, nevedel som, že tu teraz o takomto čase niekto je.“

„Ale ako vidíš, som tu a ty by si mal vypadnúť.“

„Len si niečo vezmem.“

„Nie, to teda nie, vypadni!“ kričala som naňho.

Bol neskutočne drzý. Aj keď som musela uznať, že vyzeral viac než dobre.

No ani to ho nemohlo ospravedlniť. Nemal by sa spoliehať na to, že všetko pôjde podľa jeho predstáv, len preto, že tu študuje dlhšie než ja.

„Okej, dobre, ako len chceš,“ ustúpil od dverí a prudko ich za sebou zavrel, až to zadunelo.

Idiot, prešlo mi hlavou, a rýchlo som sa prezliekla.

Nech je to ktokoľvek, už teraz má moju pozornosť, a nie práve v najpríjemnejšom duchu.

„Toto je Blesk,“ predstavil mi pán Lucas bieleho koňa s jemnými tmavými škvrnami.

Opatrne som ho pohladila po krku. Nuž, nebol práve taký nádherný, ako som si predstavovala, ale vyzeral pokojne. A stabilne.

„Mimoriadne vhodný pre začiatočníka, je to pokojný koník a len tak ho nič nevystraší,“ dodal pán Lucas.

„Jasné, pán Lucas,“ hlesla som ticho.

A nechala som ho, aby mi ho vyviedol von. Snažila som sa ignorovať, že tie jeho fľaky sa mi vôbec nepáčia. Asi nebudú vyzerať dobre na fotkách. Ale to nevadí. Nejako to zvládnem.

Dostali sme sa na tréningovú plochu, na ktorú postupne prichádzali aj ďalšie študentky. Boli asi štyri a všetko to boli tak štrnástky. To sa mi vôbec nepáčilo.

„Nie je tu aj skupina so staršími dievčatami?“ opýtala som sa.

„Vo vašej kategórii je len jedna, tam sú tri, ale nikto sa nechcel vymeniť, tak máte miesto len tu. No na kvalitu vášho zážitku to nebude mať žiadny vplyv.“

Iste, usmiala som sa trochu kyslo. Samé decká a ja. Jednej na pleci visel plyšák, tá má možno ešte menej.

„Tak dievčatá, toto je nová členka vašej skupiny, keďže vymeškala prvú hodinu, vysvetlíme jej najprv základy, a keďže vy ste sa ich už naučili, zopakujete si ich. A potom budeme pomaly jazdiť do kruhu, ako na poslednej hodine.“