Pergamen osudu 13. kapitola Nepredstieraj, že to nevidíš

 

„Videli ste dnešné skóre?" Ron pozrel dozadu.

Ja som len pokrútila hlavou a ďalej som si opierala hlavu o lakeť.

Nespala som dobre.

Ale že vôbec.

Včera som to riadne prehnala.

Nemala som naňho čakať.

Snape dokončil odčítanie bodov a všetci videli, ako sme na tom.

Päťdesiatka dole.

Za noc.

„Všetci predsa spali, čo je to?" rozčuľoval sa Dean Thomas.

„Všetci zrejme nie," poznamenala Parvati.

Nepozrela sa naším smerom.

No bolo mi jasné, že nás podozrieva.

„Nechceš nám k tomu niečo povedať?" opýtal sa Ron, keď sa okolo nás začalo robiť viac miesta.

Počas raňajok mlčal, riadne sa napchával, no potom ho už nič nemohlo zastaviť.

„Je to moja vina," povedala som jednoducho a čítala som ďalej.

„Počul si ju? Harry..."

„Áno, Ron, počul som, čo povedala."

Harry zdvihol hlavu od svojich ovsených vločiek, ktoré jedol veľmi pomaly.

Očividne ani on nemal chuť raňajkovať.

Ja som viac čítala, ako jedla, a ani raz som sa nepozrela smerom k učiteľskému stolu.

Zistila som, že hnev a sklamanie dokážu trochu zabetónovať naše spojenie.

Momentálne som do Snapea vďaka tejto hradbe hnevu nevidela.

A bolo mi jedno, čo si o tom myslí on.

„A to hovoríš len tak? Čo si vlastne robila?"

„Ron, akoby ste vy dvaja už nestrhli toľko bodov... že až."

„Bola som s vami, nepáčilo sa mi to, no nenamietala som. Tak sa s tým zmierte," odsekla som chladne.

Nemala som chuť sa s ním dohadovať.

Ten pocit v mojom žalúdku bol taký intenzívny, až som nedokázala vidieť nič iné.

Snažila som sa.

Zas som sa zbytočne o niečo snažila.

Ale tie body ma netrápia.

Zas to dobehneme.

Ale trápi ma skôr to, čo sa stalo.

To, čo Snape povedal.

Cítila som to.

To, ako hovoril o Temnom pánovi, nebola tak celkom pretvárka.

Akoby sa mu páčilo hovoriť o ňom takto.

Akoby sa s tým názorom zrazu úplne stotožňoval.

Áno, tiež som si myslela, že to na mňa len hrá, aby ma odradil v tých prvých sekundách...

ale čo ak nie?

Cítila som jeho úctu voči Temnému pánovi.

Žiadny odpor voči tým slovám, ktoré mne nepríjemné boli.

Len takmer zbožná, bezhraničná úcta.

To som nedokázala zniesť.

„To nie je fér, nemal na to právo urobiť to takto!“ zvýšil Ron hlas a pozrel sa Snapeovým smerom.

„Špinavec.“

„Ron, to by stačilo. Nebolo to len tým, ja som prekročila hranicu. Je to hlavne moja chyba, dobre.“

„Ty? Tomu neverím. To on. Nemohol si pomôcť, však?“

Ron buchol po stole.

„To stačí,“ hlesla som.

Posledné, čo som chcela, bolo pripútať na nás pozornosť.

„Ja radšej už idem. Uvidíme sa pri skleníkoch.“

Vložila som si knihu do tašky a potichu som vyšla von.

Uľavilo sa mi, že som im mohla povedať aspoň toľko.

To nič neprekročilo.

Bol to bežný rozhovor a nehovorila som o našom pute.

No aj tak som sa cítila previnilo.

V skutočnosti to naozaj skôr bola moja vina.

Vedela som, aký Snape je, a aj tak som sa pokúšala o nemožné.

To som celá ja.

Škriatkovia kvôli mne nechcú upratovať klubovňu…

a teraz si myslím, že mám patent aj na to, aby som si získala niekoho, ako je Snape.

Sadla som si na voľnú lavičku.

Zložila som tašku vedľa seba a na chvíľu som si dovolila úplne vypnúť všetky myšlienky.

Predstaviť si, že mám prestávku, počas ktorej nemusím nič riešiť, nič vedieť správne ani o ničom rozhodovať.

Bolo to príjemné a osviežujúce.

Na chvíľu vypnúť z celého toho chaosu.

Moja myseľ akoby bola prázdna a pocity sa upokojili.

V prítomnom okamihu nebolo čo riešiť.

Horšie je, že dnes mám oficiálne stretnutie so Snapom a to včerajšie pergamen určite nepotešilo, takže tam tak či tak musím ísť.

Aj keď sa mi úprimne povedané nechce.

Nechcem ho vidieť ako… smrťožrúta.

Aj keď ním je.

A ja si konečne musím pripustiť to, že vstúpil k pánovi zla dobrovoľne.

Nikto ho nenútil.

Chcel to.

Bola a aj je to súčasť jeho existencie.

Nedá sa zmazať, rovnako ako tetovanie na jeho ruke.

Patrí mu.

Do určitej miery to tak zrejme bude vždy.

Čo by som robila na jeho mieste?

Neviem.

Stále si nie som istá, či to dokážem bez obáv posúdiť.

Pomaly som sa vrátila späť do svojich myšlienok.

Do svojich pocitov.

Najhoršie na tom je, že to s ním nechcem vzdať.

Veľká časť zo mňa mu stále chce dať šancu.

No možno mám len strach, že znovu budem osamelá ako predtým…

keď som ho nepoznala aj z tejto stránky.

No nedá sa nič robiť.

Len pokračovať v pôvodnom pláne a dúfať, že to skončí dobre.

Snáď sa včerajšok nebude počítať a Riddle nám nedá trest.

To by ma fakt rozhodilo.

Teraz nemám chuť na žiadne objímanie ani na nič podobné.

Niežeby som predtým skákala od radosti.

Keď nadišiel čas večera, mala som skazenú náladu.

Fakt som sa nedokázala dobre naladiť.

„Idem sa prejsť,“ povedala som Harrymu.

„Okej, len opatrne.“

„Neboj sa, nič neskazím, tým si buď istý.“

„Ja som to tak nemyslel.“

Trochu som naňho vyskočila a on sa zatváril prekvapene.

Povzdychla som si.

„Prepáč, Harry… mňa si nevšímaj.“

Do Snapeovho kabinetu som dorazila približne v dohodnutom čase.

Zaklopala som.

„Vstúpte,“ odvetil stroho.

Vošla som dovnútra s neutrálnym výrazom, ktorý som si starostlivo pripravovala.

„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila som Snapea, ktorý sa mračil nad pergamenom.

„Zatiaľ som nenašiel bezpečnú cestu späť. Bez toho, aby sme sa vyhli prekliatiu, nešťastiu a prípadnej smrti,“ hovoril stručne a vecne.

Bol chladne zdvorilý.

Prikývla som.

„Môžem sa na to pozrieť aj ja?“

„Iste, ako len chcete.“

Pristúpila som bližšie k nemu, no zdalo sa mi, že medzi nami je obrovská vzdialenosť.

Jeho pocity boli neutrálne… ako tie moje.

Vzala som pergamen do rúk.

„Tak úžasná, že možno výnimku urobím,“ pochválil ma pergamen.

A ja som to pocítila.

Ten náznak niečoho ako tepla.

No rýchlo som sa spamätala.

„Stále hádže len tie pochvaly?“

„Väčšinu času. Dnes nehovorí nič o našom prepojení.“

„Skúmal som ho rôznymi diagnostickými kúzlami, no je to skutočne jedno z tých brilantných a pevne utkaných kúziel.“

„V jeho vnútri je však aj diabolská kliatba…“

„Pozoruhodné,“ pripustila som.

A prezerala som ho zo všetkých strán.

Pochválil ma najmenej desaťkrát.

„Porozmýšľam o tom, možno mi niečo napadne,“ uzavrela som to, keď som si ho ešte nejaký čas prezerala.

Aj pod magickou lupou, ktorú tam Snape nechal.

„Doteraz ste o tom nepremýšľali, Grangerová?“

„Nie, pán profesor,“ priznala som neisto.

„Prečo?“

Tentoraz kládol otázky on.

„Myslím si, že to viete.“

„Nie, nie som si istý. Môžete mi to povedať.“

„Nepredstierajte, že to nevidíte. Vyškrtli ste ma z toho.“

„Dali ste mi najavo, že nie som dosť dobrá, aby som sa tým zaoberala.“

„Chceli ste to zvládnuť sám,“ vytkla som mu.

A vynechala som tú časť, že som zvažovala aj to, že sa na pergamen vykašlem a budeme sa skrátka priateliť, akoby ani neexistoval.

Akoby to všetko bolo skutočné.

Čo očividne nie je.

„V poriadku, zrejme som to skutočne urobil. No nebudem sa za to ospravedlňovať.“

„To som ani len nečakala.“

„Výborne. Tak teraz vám dávam voľnú ruku. Je to na vás.“

„Skúmajte ho, ako len chcete, len neaktivujte tú kliatbu.“

„A ak na niečo prídete, rád si vašu teóriu vypočujem.“

Prudko som sa nadýchla.

Mala som skutočne chuť mu riadne vynadať.

No ovládala som sa.

Ak ešte viac poklesnú body, už to len tak nevysvetlím, ak ich ubudne sto alebo viac.

„Budem o tom intenzívne premýšľať.“

No potom sa pergamen zrazu zahmlil a objavil sa nápis:

„Mrzutá je nálada, ctihodný Tom Riddle ju hneď vylepší.“

Sakra.

Čo zas od nás bude chcieť?

„Váš vzťah je málo hravý, nie ste taký obetavý.“

„Dnešný deň je plný hier. Prvá znamená dočasný mier.“

Sledovala som, ako sa nápisy náhle objavili.

„Dnes vás čaká najprv krátke zahrievacie kolo.“

Videla som, ako Snape ešte viac pobledol.

„Ctihodný mág musí držať za ruku svoju milú. Najmenej päť minút.“

Snape sa zatváril otrávene.

„Raz… dva… tri… teraz…“ spieval pergamen a ja som pocítila pálenie.

Rýchlo som sa chytila Snapeovej ruky.

Bol to zvláštny, takmer až upokojujúci pocit.

„Držať sa je tak pekné, tak pekné, to tvrdíte všetci… no čo na tom vidíte, ctihodný Riddle netuší.“

„Päť minút. Päť minút. A potom ďalšia hra.“

Snape si povzdychol.

„Dnes to nebude dobré, slečna Grangerová.“

„Mrzí ma to, pán profesor.“

Pozrel sa mi do očí.

A potom som znovu pocítila šteklenie.

„Námietky nepomôžu. Aj druhá ruka… aj tá druhá,“ pridal pergamen a ja som cítila, ako sa pálenie vrátilo.

Znovu som mu rýchlo podala aj druhú ruku.

„Dívať sa do očí… dívať sa len do očí… nech sa svet otočí…“ vypísal pergamen posmešne.

Stáli sme tam takmer bez pohybu a dívali sme sa jeden druhému do očí.

Bol to zvláštny pocit.

Akoby padli všetky hranice.

Akoby neostalo nič…

len strach z ďalšieho kroku.

„Všetky tie veci, ktoré nemám rád, vám doprajem na stokrát,“ sľuboval nám pergamen odhodlane.

Stáli sme tam asi päť minút.

Celkom strnulí.

No zároveň na tom bolo niečo kruto podmanivé.

Niečo zvláštne.

Nikdy som až tak zblízka neskúmala Snapeovu tvár.

Nikdy som v nej nehľadala nič iné než zdroj problémov.

Teraz som videla jeho vlastné obavy ako svoje vlastné.

„Dobre, dobre, môžete si oddýchnuť na chvíľu. Nezahľaďte sa príliš, aby vás k bozku nezvádzal sen.“

Snape si odfrkol.

Ja som sa strhla.

Bozk.

To hádam nie.

Dúfam, že takú podmienku nedá.

No ďalšie slová aspoň čiastočne upokojili búrku.

„Sadnite si pekne každý do svojho kresla. Teraz budete chvíľu rozdelení, tak ako to mám ja rád.“

Pocítila som úľavu, no zároveň aj novú vlnu obáv.

Čo bude ešte chcieť?

Snape, ktorý očividne zdieľal moje zdesenie, sa aspoň čiastočne pousmial.

Len jemný náznak.

„Riddle rozhodne vie, čo robí.“

Prikývla som a znepokojene som sa pozrela na svoje topánky.

Nemám rada takéto hry.

Nikdy sa mi nepáčili ani v muklovskom svete.

A zrejme ani Snape nie je nadšený z takéhoto veršovaného trápenia.

Desať minút sme sedeli a len oddychovali.

Potom sa pergamen znovu prihlásil o slovo.

Snape prečítal:

„Je pekné, ako si rozumiete, porozumenie opäť rastie, ctihodný Riddle chváli vás za skvelú spoluprácu a má pre vás aj plácu.“

„Tak čo zas?“ poznamenal Snape s hlasom plným obáv.

„Akú odmenu si on predstavuje?“

Pergamen sa na chvíľu odmlčal, potom prikázal:

„Zavrite oči a nechajte sa viesť.“

Poslúchla som.

Po mojom tele sa rozšíril pocit tepla.

Intenzívny a kruto nádherný.

Ten pocit bol tak znepokojujúco silný.

Moje telo akoby sa prebudilo do nových impulzov.

Myseľ zaplavovala len neskutočná rozkoš a nádherný pocit bezprostrednej radosti.

No ten pocit sa stratil skôr, než sa stihol skutočne znásobiť.