Pergamen osudu 14. kapitola Aj tak mi chýbaš

 Harry bol po ďalšej hodine s Dumbledorom trochu mrzutý.

Ani ja som nemala najlepšiu náladu.

Zatiaľ sa mi nepodarilo nič lepšie vymyslieť, čo by ma vrátilo späť do môjho status quo.

Snape má omnoho rozsiahlejšie vedomosti a ani jemu sa to nepodarilo.

Teda jedno riešenie má…

ale na to nemôžeme ani pomyslieť.

Tom Riddle, či Lord Voldemort, by nám nepomáhal ani vo sne.

No určite existuje aj iná cesta.

Len ju práve teraz cez všetky tie oblaky v mojej mysli nevidím.

Ron bol zas niekde preč a ja som z toho nemala dobrý pocit.

Iste, mne sa uľavilo, keď som aspoň čiastočne mohla hovoriť o tom, čo sa mi stalo…

no Ron to akosi nevzal dobre.

S Harrym sme preto zas sedeli vonku.

On bol zamyslený, ja tiež, tak sme sa veľmi nerozprávali.

Myslela som na to, čo by sa dalo urobiť.

Stále dookola.

No riešenie neprichádzalo, tak som sa rozhodla na chvíľu zmeniť vzduch.

„Idem sa prejsť, k Hagridovi. Pridáš sa?“

„Hm…“ Harry sa ku mne opatrne obrátil.

„Ale vieš čo, nie. Naozaj teraz nemám náladu.“

„Stalo sa niečo?“

„Ale nič, len premýšľam, ako urobiť nemožné.“

Usmiala som sa.

Tak predsa.

„Možno sa o to dnes nemusíš pokúšať. Možno nie je ten správny deň.“

Harry prikývol, no nemal chuť sa pohnúť zo svojho miesta, tak som pomaly vyšla hore.

Smerom k zakázanému lesu.

Kráčala som rýchlo, no bolo mi lepšie, keď som znovu nechala myšlienky voľne plynúť.

Každým krokom som sa cítila ľahšie a ľahšie.

Až kým som nedošla k Hagridovej chatke.

Tesák bol vonku.

Pohladkala som ho.

Motal sa okolo mňa spokojný, že som sa pri ňom zastavila.

No chalupa bola prázdna.

Hagrid je isto v teréne.

Chvíľu tu počkám.

Možno sa objaví.

Tesák mi priniesol paličku.

Hádzala som mu ju.

Stále ďalej a ďalej a tešila som sa, keď ju priniesol.

Ten zdanlivo jednoduchý pohyb mi pomohol trochu sa upokojiť.

„Výborne,“ pochválila som ho, keď sa vrátil tretí raz za sebou a pomerne rýchlo.

Na chvíľu som mala pocit, že tento rok je iný.

Rozhodujúci.

Akoby som stála na rozcestí a nevedela, čo príde ďalej, čo by bolo lepšie urobiť…

a čo je lepšie vzdať.

Povzdychla som si a znovu hodila paličku.

Tentoraz prešla cez kríky ďalej za hranicu.

No Tesák sa odhodlane vydal za ňou.

Očividne príliš pohltený hrou na to, aby vnímal nebezpečenstvo.

„Tesák!“ zakričala som naňho.

Nastalo ticho.

Tých pár sekúnd akoby bolo nekonečných.

Prešla som hranicu.

„Poď sem!“ volala som naňho, no nič som nepočula.

Len spev vtákov a šumenie korún stromov.

Nadýchla som sa tej povestnej vône lesa a celý môj svet sa zastavil.

No potom sa znovu ozval veselý štekot a Tesák sa dostal až ku mne.

Vrtel chvostom a znovu mi podával paličku.

„Tak poď, radšej sa vráťme.“

Prešla som späť cez hranicu.

„Grangerová!“ počula som Snapeov hlas.

Nečakala som, že ho tu dnes stretnem.

„Pán profesor, čo sa stalo?“ opýtala som sa ticho a znovu som hodila paličku.

Tesák sa rozbehol a ja som čelila tým tmavým očiam.

A cítila som niečo zvláštne.

Prešlo len pol dňa, no mala som pocit, akoby sa mi uľavilo.

Na raňajky som prišla neskoro, nebol tam.

So Severusom sme sa tiež stretli len na chvíľu.

No nemal náladu, rovnako ako jeho dospelý proťajšok.

Tak som ho nechala pri jazere hádzať kamene a len som stála obďaleč.

„Čo ste robili v zakázanom lese?“ opýtal sa Snape prísne.

Len nech mi zas nestrhne body.

„Pán profesor, viete… len som tam hodila paličku a šla som sa pozrieť, či je Tesák v poriadku.“

Pes sa znovu vrátil, no pri pohľade na Snapea mu akosi ovisli uši.

Znovu som ho pohladkala po chrbte.

„Dobrý, Tesák, dobrý chlapec.“

Uprel na mňa tie svoje nevinné oči a zakňučal.

„Študenti tam nemajú voľný prístup,“ pripomenul mi.

„Ja viem, pán profesor, ale bola som len tu na okraji.“

Snape sa netváril veľmi presvedčene.

Asi mi chce zas strhnúť body.

No fakt som ich stratila veľa.

Aj keď som ich dnes dosť získala, stále som sa kvôli tomu cítila previnilo.

„Ako sa dnes máte, pane?“ opýtala som sa v snahe priviesť ho na iné myšlienky.

„Nie veľmi dobre, Grangerová,“ odvetil Snape stroho.

A mračil sa celkom ako mladý Severus.

„Akosi som sa prebudil s pocitom, že som vás sklamal.“

Jeho slová ma prinútili zabudnúť takmer na všetko, čo doteraz povedal.

„Nie, to nie, správali ste sa presne tak, ako sa to od vás dalo očakávať.“

„Nebuďte drzá!“ kričal na mňa.

No ja som pristúpila bližšie.

„To som nemala v úmysle, len… boli ste tak smutní, že som sa ani neodvážila s vami poriadne hovoriť. Stalo sa niečo potom, ako som odišla?“

„Nie, nič…“ odvetil rýchlo.

A ja som sa pristihla pri tom, ako som zľahka položila ruku na tú jeho.

Ten príjemný pocit sa vrátil.

Tesák krátko zaštekal.

Snapeove čierne oči nadobudli nebezpečne temný odtieň.

„Ak chcete, zlepším vám náladu.“

„Naozaj? A ako to chcete urobiť?“

„Nuž… pre začiatok, keďže nás nečakane spája toľko vecí, môžete ma volať Hermiona, keď sme sami.“

„Nie, nemôžem.“

„Ale no tak, pán profesor. Nebude to tak formálne a aspoň budeme mať lepší pocit.“

Ešte včera sme boli dosť na nože a časť zo mňa sa naňho stále hnevala, ale aspoň čiastočne ho presvedčiť by mi doprialo príjemné zadosťučinenie.

No keďže pergamen nás zvyšok večera šetril, aj ja som dostala chuť na trochu mierovejšie riešenie.

S Ronom a Harrym som sa pohádala veľakrát.

Toto bolo iné.

Ťažšie pre mňa.

Ale teraz vo mne znovu prevládal pocit, že sa ma len chcel zbaviť.

Len ma odbiť.

A asi sa mu to trochu aj podarilo.

Je teda dosť presvedčivý, keď sa mu chce.

„Lepší pocit… vám to skutočne stačí?“

„Áno, Severus.“

Jeho meno som vyslovila takmer láskavo.

Snape sa zamračil.

„Tak o to vám ide? Aj vy ma chcete volať menom, preto robíte všetko toto…“

„Bude to tak jednoduchšie. Možno nám to pomôže poraziť pergamen. Čo bude robiť, ak zistí, že nás nemôže viac trestať?“

Bola to improvizácia.

Nemala som to vôbec pripravené.

„Tak vy si myslíte, že práve toto by mohlo pomôcť?“

„Riddle zrejme nemá rád, keď stratí kontrolu a myslí si, že nám tým spôsobuje muky… ale ako som naznačila už predtým, teraz by sme mohli my spôsobovať muky jemu.“

„Za skúšku to stojí. Aj keď naposledy sa nám to nepodarilo. Som za každý pokus, ktorý by mohol byť úspešný.“

„Tej veci sa musíme zbaviť do konca roka, Grangerová.“

„Čo sa stane na konci roka, Severus?“ znovu som sa odvážila vysloviť jeho meno.

Náhle sa mi zdal bledší a slabší.

Jeho ruka pustila tú moju.

„To nechcite vedieť, Hermiona.“

No aspoň vyslovil moje meno.

A nestrhol mi body.

To bol úspech vzhľadom na to, čo všetko som zas povedala.

„Hermiona? Pán profesor?“ počula som Hagridov hlas.

Sakra.

Koľko toho videl a počul?

Teraz som si nebola ani istá, z ktorej strany prišiel.

„Hagrid, čakala som na teba.“

„Som rád, Hermiona. Však som sa čudoval, prečo nechodíte na čaj. Dáte si aj vy, pán profesor?“

Snape nasadil kamennú tvár.

„Nie. Len som chcel túto Grangerovú upozorniť na pravidlo, ktoré sa znovu rozhodla porušiť,“ vyhlásil nekompromisne.

Nutkanie skočiť mu do náručia a upokojiť ho, keď sa tváril takto, sa náhle objavilo.

Sakra, ten pergamen má teda nápady.

Pred Hagridom by to bolo ako odpáliť hnojovku.

Snape potom odkráčal, habit za ním ako zvyčajne vial, a ja som sa otočila k Hagridovi.

„Dávaj si lepší pozor, Hermiona, šak ho poznáš. Snape nemá zľutovanie.“

„Samozrejme, Hagrid. Neboj sa, budem.“

Spolu s ním som vošla do chatky.

Keď som sa o dve hodiny neskôr vrátila späť do Rokfortu, Ron prišiel za Harrym.

Preberali metlobalové stratégie.

To ma veľmi nebavilo, no sedela som pri nich a začala som si robiť úlohy.

No dlho mi to netrvalo a spomenula som si na to, čo som dosiahla.

Severus.

V podstate mi nezakázal ho tak volať aj v skutočnom svete.

Pán profesor sa nezdá.

Protestoval, ale nie tak tvrdo, ako som očakávala…

a vyslovil aj moje meno tak pekne.

Hermiona.

Dúfala som, že to urobí znovu.

Že sa vrátime do tej lepšej roviny.

Severus…

zopakovala som si to vo svojich myšlienkach.

V noci riadne prituhlo.

Musela som si dať šál.

A nielen ja.

Všetci boli po pobyte vonku uzimení, tak sa prevažne zdržiavali na chodbách.

Fúkal aj ľadovo chladný vietor.

No Chrabromil mal tak či tak strategický tréning.

Stála som pri jednom z veľkých okien a dívala som sa na to, ako vietor rozhýbal stromy.

Dokonca aj Zúrivej vŕbe robil problémy.

Dnes asi lietať nebudú, ale určite preberú aspoň teoretické nezmysly, ako zvykne hovoriť Ron.

„Všetko okej?“ opýtala sa Parvati, ktorá sa ku mne náhle pridala.

Jej sestra Padma je na ošetrovni.

Vraj včera náhle prechladla.

„Ale áno.“

„Len som bola zvedavá, ako zvládaš ten projekt so Snapom. Je k tebe zlý?“

„Teda v rámci možností taký ako zvyčajne.“

„Tak to ťa fakt obdivujem, ja by som to nedala.“

Usmiala som sa.

„Ale ani s tými dvomi,“ povedala celkom úprimne.

Bolo mi jasné, že ona a jej sestra sa ešte stále hnevajú na Harryho kvôli vianočnému plesu.

Aj keď sa to už stalo dosť dávno, už nie sú také nadšené, keď vidia jeho a Rona ako predtým.

No nemala som práve teraz chuť ju presviedčať o opaku.

Dnes sa zas stretnem s profesorom.

Teda… so Severusom.

A som zvedavá, ako pergamen bude reagovať na to, že sa oslovujeme menami.

Dúfala som, že ho to vykoľají.

„Tak ja už pôjdem. Padma čaká, že si spolu na ošetrovni urobíme úlohy.“

„Jasné,“ prikývla som a len som sledovala, ako si spokojne vykračuje smerom k nemocničnému krídlu.

Zloduch preletel okolo mňa a strašne nahlas sa smial.

Viacerí sa kvôli tomu zľakli a počula som aj Filcha.

„Ja ťa dostanem, tentoraz ťa chytím…“

Zloduch naňho vyplazil jazyk a zhodil jedno z brnení.

Blízko mňa sa ozvalo zadunenie…

a ja som spadla.

Trochu ma to zabolelo.

Ostala som sedieť.

„Grangerová, ste celá?“ opýtal sa Snape.

Objavil sa tam dosť rýchlo, akoby ho niečo varovalo.

„Áno, pán profesor,“ šepla som ticho, no masírovala som si zátylok.

Nebola som si istá, či ma to udrelo, alebo nie.

Snape nelenil a opatrne ma zdvihol.

Trochu sa mi podlomili kolená a plne som sa oňho oprela.

To už okolo nás boli všetci prítomní spolužiaci.

„Pán profesor, potrebujete pomôcť?“ počula som Nevilla.

Snape sa naňho pozrel s čírou nenávisťou.

A cítila som, ako to v ňom začalo vrieť.

„Nie, Longbottom, vy sa radšej držte ďalej. Odprevadím Grangerovú na ošetrovňu.“

„A to sa týka aj vás všetkých. Choďte si po svojom, už aj!“

Pomohol mi vstať a odviedol ma do nemocničného krídla.

Padma a Parvati boli celkom vzadu.

Dostatočne ďaleko od nás na to, aby nás nemohli počuť.

Závesy mali zatiahnuté a na niečom sa nahlas chichotali.

No ja som ich vnímala len veľmi matne.

Stále sa mi trochu motalo.

Len som sa tak tackala a držala som sa ho.

Severus ma posadil na jednu z voľných postelí.

No zdalo sa, že nemocničné krídlo je úplne prázdne.

„Kde zas je?“ rozčuľoval sa Snape.

Chcel ísť dozadu, no ja som ho schmatla.

„Ostaňte tu… nechcem tu ostať sama, Severus…“ bola som trochu zmätená.

Jeho meno som zašepkala takmer nehlučne.

„Dobre. Kým príde, urobím aspoň pár diagnostických kúziel,“ vybral prútik a jemne sa vymanil z môjho zovretia.

Trochu to šteklilo, no snažila som sa to vydržať.

Snape jemne prižmúril oči.

„Nie je to vážne, len ste sa trochu udreli…“

Prikývla som, no moja ruka si znovu našla tú jeho.

„Ale ostanete tu so mnou, však?“

Znovu som ho pevne uchopila.

Snape sa sklonil ku mne.

„Ako si to vôbec predstavujete, Hermiona?“ šepol mi.

„Tak, že ma budete držať za ruku. Pergamen sa z toho zblázni,“ sľubovala som mu.

Racionálna časť môjho ja sa vypla.

Očividne som bola v šoku.

Premeral si ma varovným pohľadom, no potom prišla madam Pomfreyová.

„Čo sa stalo, Severus?“

Snape si povzdychol.

„Grangerová sa trochu zľakla. Zloduch zhodil brnenie, no nevyzerá to vážne. Len je trochu zmätená, asi sa zľahka udrela.“

„Iste, ľahnite si, slečna Grangerová.“

Snape jej hovoril o výsledkoch zo zaklínadiel, aby ich nemusela opakovať, a ja som sa ho naďalej pevne držala.

Pomfreyová urobila ešte jedno kúzlo pri mojej hlave.

„Bude to v poriadku, nič vážne, no niekto by pri vás mal ostať a sledovať vás. Aspoň pár hodín. Poviem niektorému z prefektov, aby to oznámil Potterovi alebo Weasleymu. Nech jej robia spoločnosť, ja musím dokončiť ešte pár liečebných odvarov…“

„Nie, to nemusíte. Ja sa o to postarám.“

Madam Pomfreyová len mykla plecom a nechala nás tam.

Snape postavil stoličku pred moju posteľ.

Predtým ma znovu prinútil, aby som ho pustila.

Ľahla som si, no stále sa mi všetko plietlo.

Jeho ruky som sa držala pevne.

Parvati odhrnula záves a podišla k nám.

„Hermiona, čo sa ti to stalo?“

„Nič, čo by vás malo trápiť, Patilová,“ okríkol ju Snape a ona sa stiahla.