Pergamen osudu 22. kapitola Nemysli si, že ťa neviem pochopiť

 „Hermiona?“

Ronov hlas ku mne prenikol z nebezpečnej diaľky.

Otočila som hlavu a povzdychla som si.

„Môžeš mi to ešte raz skontrolovať? Fakt sa bojím, že mi zas dá T.“

Mala som chuť trochu sa zachichotať nad tým nezmyselným strachom.

Snape si s tým teraz nebude robiť ťažkú hlavu, keď som mu ju zamotala ja.

No vzala som jeho pergamen a preletela úvod.

„Máš tu pár gramatických chýb, inak dobre.“

„Sakra, kde zas?“

„Napríklad tu. Zle napísané slovo. Popletené časy.“

Ukázala som mu to, Ron sa hneď pustil do opravovania.

Prečo mu na tom až tak záleží?

To ma úprimne povedané prekvapilo.

V poslednej dobe mal hlavu v oblakoch.

Myslel len na metlobalové zápasy.

A na Lavender.

Teraz sa zdalo, že má aj vyššie ciele, to mi bolo sympatické.

Niežeby to Snapea zaujímalo.

Tak či tak mu nedá dobré hodnotenie.

Ako ho poznám, za každú cenu sa bude držať svojho.

No je mi to jedno.

Tento týždeň ma už nič nerozhodí.

Nechám to tak.

Nech sa stane čokoľvek, dúfam, že sa všetko čoskoro vyrieši.

Nechce to priznať.

Nechce vôbec nič pochopiť.

Rovnako ako nepochopil moje gesto.

Ale dobre.

Aj takto to môže byť.

Čo iné som mohla čakať, len to, že nepochopí absolútne nič.

„Radšej už poďme, lebo budeme meškať,“ ozval sa Harry z druhej strany.

Niečo preberal so Seamusom.

Nech to bolo čokoľvek, očividne to bolo dostatočne zábavné na to, aby sa pritom chvíľu zdržal a nevenoval pozornosť ničomu inému.

Vzala som si tašku a vymenila pohľady s Ronom.

Aj on bol zvedavý, no ja som mlčala, tak som len veľmi ťažko mohla zistiť, čo rieši Harry, keď som odmietala hovoriť o sebe.

No už som si zvykla na to, že sa mi vždy všetko vráti.

Aj tie dobré veci.

Snape prišiel neskoro.

Zatiahol závesy pomocou prútika, zaznelo to hlasné buchnutie, ktoré mal tak rád, a pustil projektor.

Obrázok hlbočníka sa na nás zaškeril.

„Dnes si preberieme jedno špecifické zaklínadlo…“ začal.

Sklonila som hlavu a nakreslila na okraj pergamenu malého vodného démona.

„Budeme sa baviť o démonoch a komplikáciách práce s nimi.“

Snape ani okom nemihol, keď som to celé odrecitovala tak rýchlo a dôrazne, ako to len bolo možné.

„Nerád to pripúšťam, slečna Grangerová, ale máte pravdu.“

To ma zarazilo.

On to povedal.

Naozaj to urobil.

V mysli mi preblesklo, ako som mu povedala, že je zbabelec, a zavrela za sebou dvere.

Ako prudko mi bilo srdce.

„Viete mi povedať aj to, prečo sa čarodejníci napriek tomu uchyľujú k použitiu tejto formy temnej mágie bez ohľadu na následky?“

Srdce mi vynechalo úder.

Chvíľu bolo ticho.

„Pán profesor, čarodejníci považujú démonickú mágiu za skratku k výsledkom, ktoré by inak vyžadovali čas, disciplínu a morálne obmedzenia. V situáciách, keď ide o moc, kontrolu alebo zúfalstvo, sú ochotní ignorovať riziká, pretože veria, že dokážu udržať situáciu pod kontrolou. Často podceňujú schopnosť týchto entít ovplyvniť ich rozhodovanie alebo ich postupne priviesť k závislosti. Práve táto ilúzia kontroly je dôvodom, prečo sa k nej uchyľujú aj napriek známym následkom.“

Snape prešiel na ďalší záber.

„Démoni a plnenie želaní. Toto je najklasickejší spôsob, ktorý používajú tí, ktorí nepoznajú skutočné úskalia práce s nimi.

Túžili ste niekedy po zmene života? Po tom, aby sa vám podarilo všetko, čoho sa dotknete? Mnohí čarodejníci sa domnievajú, že sa im to podarí týmto spôsobom.

No zvyčajne narazia na fakt, že démoni vám síce pomôžu, ale ich pomoc je vždy spojená s nejakým „ale“.

Budete mať výnimočný talent, ale bude vám to nanič, lebo si vás v konečnom dôsledku nikto nevšimne.

Získate vysnívaný postup v kariére, ale nedosiahnete skutočné šťastie.

Váš život sa ešte viac skomplikuje.“

Harry zdvihol ruku.

Snape si ho chladne premeral.

„Čo je, Potter?“

„Pán profesor, prečo sa, veď viete kto, týmto stvoreniam vyhýba, keď sú také účinné a on sa považuje za majstra v čiernej mágii?“

Snape položil ruky na náš stôl.

„Temný pán vie veci, o ktorých by sa vám ani len nesnívalo, Potter. Spôsoby, ktoré používa, sú preňho tie najúčinnejšie a vyhýba sa malichernostiam, ktoré prinášajú viac komplikácií než skutočného osohu.“

„A vy to ako tak dobre viete, pane?“

Povzdychla som si.

Harry, prestaň.

Potiahla som ho za rukáv.

„Viem to, čo vedia aj tí ostatní, Potter.“

Po zvyšok hodiny vládla v triede nepríjemne napätá atmosféra.

Snape si už našu lavicu vôbec nevšímal a ja som pocítila aspoň čiastočnú úľavu.

Harry ho nahneval, ale zachoval si dekorum a pokračoval ďalej, akoby sa nič nestalo.

Robila som si poznámky a takmer som viac nezdvihla hlavu, len som počúvala ďalšiu časť výkladu.

Po hodine som si potrebovala trochu oddýchnuť.

Tak som si znovu sadla na jednu z lavičiek.

Oprela som sa a zavrela som oči.

Dosť ma bolela hlava.

Na jednom špecifickom mieste.

A nebolo to jediné, čo ma trápilo.

Harry to fakt musel urobiť.

Mohlo to dopadnúť zle.

Len som pokrútila hlavou.

Ešte by tak chýbalo, aby začal túto diskusiu a znovu chodil po trestoch.

Colin prebehol okolo.

Niečo šepkal spolužiačke.

Našťastie si ma ani len nevšimol.

Nemala som na nikoho a na nič náladu.

Rozhodla som sa skúsiť kúzlotvorbu.

Vytvoriť nejaké kúzlo, ktoré by mi pomohlo uvoľniť tú frustráciu do niečoho iného.

Napadlo mi to zčista-jasna, ako s tými vtáčikmi.

No na tie som teraz nemala náladu.

Bolo to príliš zmierlivé a aj ich útok bol skôr zábavný.

Predstavila som si, ako sa moja frustrácia stáva malým tmavým obláčikom.

Možno by stačilo dôraznejšie mávnutie.

Skúsila som si to na nečisto.

Vyšli len malé iskry.

No vyzeralo to dobre.

A ešte po pár pokusoch som pridala formulku.

„Nubes Umbrae Forma!“

Mala som pocit, akoby ma môj hnev pomaly opúšťal a namiesto neho som mala nad hlavou malé, roztomilé tmavé mráčiky.

No potom sa z nich spustil dážď.

Celkom bez varovania.

To by som mala ešte doladiť.

Cítila som sa lepšie, ale mala som mokré plecia.

„Grangerová, čo to robíte?“

Snape sa zrazu objavil pri mne.

Jeho ruka mi zľahka prešla po pleci.

„Kúzlotvorba, pán profesor,“ odvetila som hrdo.

„Obávam sa, že pán Filch to veľmi neocení.“

Snape mi ukázal menšie mláčky vody, ktoré po tomto zbavujúcom sa kúzle ostali.

„Dám to do poriadku,“ povedala som ticho a odvolala som mraky.

Snape zľahka stisol moje plecia.

„Nerobte už viac takéto veci ako včera,“ varoval ma dôrazne.

„A prečo nie?“

Snape si povzdychol.

„Môžete byť rada, že to dopadlo podľa očakávania.“

„Nie som tomu rada, pán profesor. Priznajte, že aj vy niečo cítite. Urobte to a ja uznám, že máte odvahu.“

Snape sa zľahka pozrel viac doprava.

Naša časť chodby bola prázdna.

„Nič nepriznám, Grangerová,“ zamumlal rozpačito.

„A prečo nie? Vaše pocity vás tak či tak prezrádzajú, pán profesor.“

„Grangerová, zahrávate sa s ohňom.“

Opatrne ma pustil.

„Možno… možno som ako tí čarodejníci, ktorí sa snažia skrotiť démona.“

Snape sa prudko mykol.

Usmiala som sa.

Tak predsa niečo cíti.

A nech to akokoľvek popiera, nemôže to zakryť.

To vedomie ma hrialo.

Viac než akékoľvek iné teplo.

No Snape sa stiahol.

Nechal ma tam sedieť s mojím novým presvedčením.

Utekaj.

Uteč tak ďaleko, ako to len dokážeš.

Bola som spokojná viac, než by som mala.

Pohodlne som sa oprela a odložila som prútik.

Videla som Snapea na chodbe zhovárať sa s Harrym.

Nech to bolo čokoľvek, Harry sa tváril, akoby šlo o niečo dôležité, a ja som sa radšej držala bokom.