Pergamen osudu 28. kapitola Vyslobodenie

 Po prebudení som sa cítila relatívne dobre, no zmenilo sa to počas dňa.

Mala som pocit, akoby som nemala v sebe takmer ani kúsok energie.

„Si v poriadku?“ opýtal sa dokonca aj Ron, keď ma videl len veľmi pomaly sa presúvať na hodiny a takmer nereagovať.

„Ale áno… teda určite…“

Len som prepletala nohami a takmer som vrazila do steny.

„Nechceš ísť na ošetrovňu?“ opýtal sa Ron a zľahka ma podoprel.

„Ale nie, budem v poriadku. Určite.“

„Keď myslíš,“ Ron ma s obavami posadil na jednu z menších lavičiek.

„Harry, fakt si myslím, že…“ chystal sa niečo povedať, no objavil sa pri nás Snape, tak stíchol.

Harry si ho premeral obvykle nahnevaným pohľadom.

„Slečna Grangerová, čo sa deje?“ opýtal sa Snape nie až tak ostro ako zvyčajne.

„Neviem, pán profesor, asi som len unavená.“

Snape, ktorý si prečítal moje pocity, vybral z vrecka niečo, čo vyzeralo ako malá fľaštička.

„Vypiť,“ povedal ticho a opustil chodbu, akoby tam vôbec nebol.

„Ja by som si to na tvojom mieste nebral.“

„Neblázni, Ronald,“ odzatkovala som fľaštičku a na jeden dúšok vypila jej obsah.

„Prečo mu tak veríš? Nevieš, čo urobil?“ zaujímal sa aj Harry.

Mne začínalo byť pomaly lepšie. Cítila som sa, akoby mi v hlave prestali mlátiť kladivá a všetko sa znovu vyjasňovalo.

„Nie je taký zlý, ako si myslíte,“ dostala som zo seba.

Ron si odfrkol.

A ja som prežívala čistú blaženosť spojenú s návratom energie.

No potom mi niečo napadlo.

Vôbec som necítila Snapeove emócie… ani ich odraz.

Čo to má znamenať?

Zrušila som predsa len Riddleovu kotvu. Nič viac.

Ale nie celý pergamen.

To sa mi nemohlo podariť.

„Hermiona, radšej ešte seď. A čo ti to vlastne dal?“

„Len posilňujúci elixír, Harry, neboj sa. Je mi lepšie.“

„Aj tak ešte seď.“

Čo ak už nikdy nebudem cítiť jeho emócie?

Čo ak budem znovu sama?

Tá predstava ma desila.

Zvykla som si na to, že sme spolu.

„Hermiona, mali by sme ísť na metlobalový tréning, ale ak sa necítiš dobre… odprevadíme ťa do spálne, ľahneš si,“ odvetil Harry starostlivo.

„Nie, to je v poriadku, cítim sa dobre.“

Musím zistiť, čo sa stalo. Potrebujem to vedieť.

Ale oni by nemali nič tušiť.

Potom im to všetko vysvetlím.

„Naozaj?“ vypytoval sa aj Ron.

„Vážne, je to dobré. Verte mi.“

Chalani si vymenili znepokojené pohľady a istý čas pri mne ešte stáli.

„No tak choďte. Je to predsa dôležité a mňa to skutočne prešlo.“

Dosť dlho váhali, no napokon predsa len odišli.

Chvíľu som sa snažila pokojne dýchať.

Musím ísť dole. Zistiť, ako to je.

Pomaly som zamierila do žalárov.

Skutočne sa mi prestalo všetko točiť a znovu som cítila silu, no zo strachu z pádu som kráčala len veľmi neisto.

Na poslednom úseku som sa znovu zastavila.

A zrazu som letela dole, ako ma zasiahla nejaká neviditeľná kliatba.

Niekto ma zachytil.

V poslednej chvíli.

Prudko som dýchala.

„Malfoy, daj tie ruky preč!“

„S radosťou!“

Hneď ma prudko pustil, až som sa musela oprieť o stenu.

„Čo sa tu stále motáš, Grangerová? Čo ti to napadlo?“

„To nie je tvoja vec.“

„Ty a Snape ste akosi príliš často spolu. Čo sa deje?“ pýtal sa, akoby sme boli dávni priatelia.

„Myslíš, že tebe sa budem zdôverovať?“

„Nemôžeš mu veriť. Ani ja mu už neverím tak ako kedysi.“

„A od teba si mám brať príklad?“

Bola som pripravená sa tam s ním pohádať.

„Áno, odo mňa. Lebo ja ho poznám. Od malička. Ty nevieš ani zďaleka nič. Len ťa využíva, to je všetko.“

Pocítila som ostré bodnutie nepokoja.

Má pravdu?

Nie.

Určite nie.

„Mýliš sa.“

„Veď uvidíš. Sama sa o tom presvedčíš. A teraz kam chceš ísť?“

„Čo je teba do toho?!“ vybuchla som.

„Vôbec nič. No nenechám ťa tu len tak blúdiť. To kúzlo, čo si práve schytala, ti nestačilo?“

„To si bol ty?“

„Nie, nebol som to ja, ale Crabbe. Akosi sa zlepšuje. No už šiel dnu do učebne.“

„Aj tak ti neverím. Možno si to bol ty a len sa to snažíš zakryť.“

„Iste. Akoby som nemal nič iné na práci.“

Chcela som prejsť, no stál mi v ceste.

„Ak mi nepovieš, čo máš za lubom, nikam ťa nepustím.“

„Uhni, Malfoy.“

Vytiahla som prútik.

Len sa uškrnul.

„Nič mi neurobíš. Si prefektka, musíš ísť predsa príkladom.“

Mal pravdu.

Skutočne by som sa mala kontrolovať.

No pri ňom to bolo nesmierne ťažké.

„Poslednýkrát ťa varujem, Malfoy. Daj mi pokoj!“

„Čo sa to tu deje?“ počula som hlas profesora Snapa.

„Pán profesor, Grangerová na mňa vytiahla prútik.“

„Päť bodov odoberám Chrabromilu za konflikty na chodbách. A ďalších päť za to, že ste prefektka, slečna Grangerová, a neviete, ako sa správať.“

Malfoy sa uškrnul.

„A vy, Draco, už choďte na hodinu. Nemusím vám pripomínať, že dochvíľnosť je dôležitá.“

„Samozrejme, pane.“

Malfoy sa mi posmešne zľahka uklonil a opustil bojové pole.

Prudko som dýchala.

„Pán profesor, nie je to tak, ako si myslíte.“

„Ja si nič nemyslím, Grangerová. No keď ste už tu, poviete mi, čo máte na srdci.“

Prikývla som a nasledovala som ho do jeho kabinetu.

Snape mi pokynul, aby som si sadla.

„Trochu ma znepokojilo to, ako si sa cítila dnes ráno, no zrejme to bola len zvyšková energia.“

„Zvyšková energia z čoho?“

„Potom, ako sme pergamen vyviedli z miery, ho to značne oslabilo. Použil som vymazávací elixír. Predtým nefungoval, no potom, ako utrpel prvú skutočnú porážku, sa mi podarilo vymazať kúzlo z jeho povrchu.“

Snape ho zdvihol a ukázal mi ho.

Len neškodný papier.

„To nie…“

„Hádam ste nechceli byť ďalej pod jeho vplyvom. Povedal som vám, že je to nebezpečné.“

„To nie… ale aj puto, ktoré ste vytvorili, zoslablo. A znamená to, že sa viac nebudeme stretávať… a nebudeme spolu.“

Snape sa na mňa díval tak zvláštne.

„Sme voľní, Grangerová. Pochopte to už konečne.“

„Nechcem byť voľná, pán profesor.“

Oči sa mi zaliali slzami.

Už neuvidím Severusa. Nebudeme sa môcť rozprávať. A starší Snape ku mne bude môcť byť znovu nepriateľský.

„Dobre. A čo vlastne chcete?“ Snape zľahka naklonil hlavu.

„Chcem, aby ste mi sľúbili, že ostaneme spolu, aj keď sa budeme musieť rozdeliť. Že sa znovu úplne neuzavriete. Okrem toho som vám sľúbila, že som s vami v tej veci s pánom riaditeľom.“

„Na to radšej zabudnite, Grangerová. Vôbec som vám to nemal hovoriť.“

„Severus, ja som ti povedala, že ťa v tom nenechám.“

Snape sa naklonil bližšie.

„Nie je to len na tebe. Ja si nezaslúžim ničiu ľútosť, Hermiona. Rozumieš tomu?“

„Ja ťa neľutujem. Naozaj nejde o to. Ja si myslím, že ťa mám rada. Že tá kvetina… niečo znamená. Aj pre teba, aj pre mňa. Neviem presne čo, ale záleží mi na tom, aby si prežil vojnu… a aby sme mohli byť spolu aj mimo Rokfortu.“

Snape sa uškrnul.

„A to povieš aj svojim priateľom?“

„Ak to bude bezpečné, tak áno. Ak to prijmú, dobre. Ak nie… ich starosť.“

Snape sa tváril stále dosť skepticky.

„Pozri, aj keby som chcel, nemôžem ti to dovoliť. Drž sa ďalej… a neprídeš k úrazu. Po druhý raz to už nedovolím. Rozumela si?“

Tentoraz už na mňa skutočne kričal.

„Nie, nebudem sa držať ďalej. To už nejde. Moje srdce…“

„To si nechaj pre niekoho podobného Potterovi. Ja nie som sentimentálny.“

Otočil sa ku mne chrbtom, akoby som tam nebola.

No ja sa nevzdám.

Pomôžem mu, aj keď to nechce.

Bude to musieť prijať.