Dievča, ktoré maľovalo akvarely 1. kapitola

 

S Alexou som sa stretla pred školou. Stále bolo ešte dosť teplo. Obe sme prišli v krátkych nohaviciach. No kým Alexa zvolila moderné sandále, ja som ostala pri starých dobrých teniskách.

„Dana, tak sme tu," objala ma.

Vrátila sa z Grécka. Bola navštíviť otca. Dočokoládova sa opálila a prežila menšiu drámu na letisku.

V poslednej dobe sú tie dovolenky viac adrenalínové, než by človek čakal.

Opätovala som jej objatie a nadýchla som sa vône, ktorá mi pripomínala fialky. Bola som taká rada, že je so mnou, neviem, ako by som bez nej zvládla tento školský rok.

Chcela som jej toho toľko povedať, no keďže mala problémy docestovať, nestihli sme sa ani poriadne pozhovárať.

Opatrne som ju pustila, keď som si uvedomila, že blokujeme jeden z vchodov do školy, a spolu sme vošli dovnútra.

Naša školská chodba, zvyčajný ruch, pokyny cez rozhlas počas prvého dňa.

Budeme tretiačky, triedu budeme mať konečne hore. Tak veľmi som sa na to po celý čas tešila. Na ten okamih, keď budeme staršími študentmi.

V poslednej dobe sú tie dovolenky viac adrenalínové, než by človek čakal.

Opätovala som jej objatie a nadýchla som sa vône, ktorá mi pripomínala fialky. Bola som taká rada, že je so mnou, neviem, ako by som bez nej zvládla tento školský rok.

Chcela som jej toho toľko povedať, no keďže mala problémy docestovať, nestihli sme sa ani poriadne pozhovárať.

Opatrne som ju pustila, keď som si uvedomila, že blokujeme jeden z vchodov do školy, a spolu sme vošli dovnútra.

Naša školská chodba, zvyčajný ruch, pokyny cez rozhlas počas prvého dňa.

Budeme sextačky, triedu budeme mať konečne hore. Tak veľmi som sa na to po celý čas tešila. Na ten okamih, keď budeme staršími študentmi.

No teraz som mala pocit, akoby som skôr pocítila ľahkú nervozitu. Naozaj to bude také skvelé?

Len nás to priblížilo k maturite, ale teším sa na ňu vôbec? Veď ani neviem, kam by som chcela ísť.

No snažila som sa ten pocit úzkosti rýchlo zahnať, je to ešte len prvý deň a máme pred sebou ešte ďalšie obdobia, nepochybne rovnako dôležité.

Alexa zamierila ako prvá ku schodom. Ja som šla za ňou v tesnom závese.

Teraz tam bolo dosť veľa ľudí, začiatkom roka chceli všetci tie najlepšie miesta.

Do školskej budovy vošiel aj mladý muž s kučeravými tmavšími vlasmi. Alexa do mňa štuchla.

„Pozri, asi nový profesor."

Vyzeral teda dosť mlado. Asi len nedávno opustil školské brány.

„No nie je to zlé," poznamenala ticho.

„Ale Alexa, prestaň, môže nás počuť."

„Tak nech. No a čo, nerobím predsa nič zlé."

No ja som len zamračene pokrútila hlavou. Nestojím o problémy hneď v prvý deň.

Akoby som už aj tak necítila tú zvláštnu ťarchu na srdci. No musela som uznať, že má pravdu. Rozhodne zle nevyzeral, to by som mu krivdila, keby som tvrdila, že áno.

No je to zrejme učiteľ a Alexa by si mala dávať pozor.

„Ty si hrozná," odsekla som namrzene.

„Ale aj tak som ti chýbala, však?" nedala si pokoj, tak som ju trochu pre zmenu štuchla ja a vyliezli sme hore.

Naša trieda bola celkom na konci dlhej chodby. Čakala na nás moderne vybavená a pripravená na náš príchod takmer excelentne. Naša triedna Záhorská si ako vždy dala záležať. Jej podpis bol takmer všade.

Našli sme si dobré miesto v strede. Ani príliš ďaleko, ani príliš blízko. Zložili sme si veci a Alexa sa ešte chcela trochu prejsť. Predsa len ostávalo ešte dosť času.

Tak sme sa prešli cez našu sieň slávy. Miesto, kde sú uložené ocenenia a rôzne školské poháre. Je to tiež len jedna veľká chodba s vitrínami, no vyzerá to impozantne.

Celkom na konci je výtvarný ateliér.

„Druhú hodinu budem mať zajtra tam," povedala som jej.

„Druhú hodinu?" 

„Áno, tento rok som si dala výtvarku."

„To je mi teda novinka, to som fakt nečakala."

„Ani ja, rozmyslela som si to na poslednú chvíľu, ani som nevedela, či sa tam ešte vôbec zmestím."

„Prečo si si škrtla španielčinu extra?"

„Nikdy ma to až tak nebavilo, okrem toho som zmenila aj iné predmety, ktoré som pôvodne chcela."

„No teda, a prečo vlastne?"

Ostala som chvíľu ticho. Ešte som jej to nepovedala.

„O tom sa teraz radšej nebavme, je prvý deň, dôležité je, že sa mi podarilo natlačiť sa tam, kam som potrebovala."

„Myslíš, že by ma tam ešte vtesnali?"

„To neviem, ale skúsiť to môžeš."

„Skvelé. Mohla si ma aspoň varovať."

„Nechcela som ti pokaziť dovolenku."

„To si celá ty, nikomu nechceš ublížiť a potom to vždy tak dopadne," vytkla mi, no len láskavo, nie prísnym a ostrým tónom.

Alexa sa našťastie nedokáže dlho hnevať. A vždy si vie so všetkým poradiť. V tomto ju skutočne obdivujem.

„Ale už by sme sa mali vrátiť späť, čoskoro bude zvoniť a Záhorská zúriť, ak budeme meškať. Vieš, aká je."

„Iste, jasné, že som nezabudla."

No ešte sa pozrela do mobilu a potom sa chvíľu fotila. Kiežby som mala postavu ako ona.

Oproti nej som taká obyčajná. Nemôžem si pomôcť, tú zmenu vidia všetci.

Snažila som sa potlačiť pocit, ktorý sa dral na povrch, keď som videla jej fotky. Sú tak dokonalé aj bez filtra. Neviem, ako to robí.

Ide jej to rovnako ako všetko, čoho sa dotkne. S ničím nemá problém. Neprepadá panike, zo všetkého sa vykrúti.

A tie jej svetlé vlasy vyzerajú čoraz lepšie a bohatšie, a pritom sa vôbec nemusí nijak zvlášť snažiť.

Tie moje sú také obyčajné. Hnedé. Musím sa s nimi dlho baviť, aby aspoň vyzerali lepšie, než akoby som práve vyskočila z postele.

Ťažko ich dostanem do tvaru, ktorý sa páči mne. A aj tak sa vždy rozstrapatia.

Okrem toho je tá farba taká obyčajná. Ale neviem si predstaviť, že by som ju zmenila.

Bála som sa, ako by mi to sadlo, a nebola som si istá, či by som to ešte viac nezhoršila.

Tak som sa radšej rozhodla nechať to tak, no očividne to bola chyba. Radšej som sa mala zaoberať vlasmi alebo čímkoľvek, len nie…

Srdcom mi prešiel taký zvláštny ostrý pocit. Asi si na to nikdy nezvyknem, na to nové prázdne miesto. Neviem, či sa niekomu podarí ho vyplniť.

Alexa ma zrazu chytila za ruku. Zrejme si všimla, že som v myšlienkach odišla niekam ďaleko.

„Tak povieš mi už konečne, čo sa deje?“

„Nie je na to čas,“ zamumlala som a to sme už takmer stáli pred triedou.

A až teraz som si to uvedomila. No Alexa ma potiahla k nástenke s odmenami. Boli na nej najlepší žiaci.

Pohľad mi padol na ďalšieho niekdajšieho blondatého člena našej partie.

Viktor. Vždy je na vrchole všetkých tabuliek. Akoby jeho úspechom nikdy nebolo konca. Je vo vyššom ročníku ako my, no býva na tej istej ulici.

No teraz som prvý raz hľadela na jeho fotku nie s hrdosťou, ale s trpkosťou, ktorú som poznala len nedávno. Vždy na vrchole pyramídy, to je to jediné, čo ho zaujíma. Prečo som to nevidela?

A to som si pred ním toľkokrát vyliala srdce a to všetko len preto, aby mi ho zlomil, keď to budem najmenej čakať.

„To je naozaj na dlhšie. Teraz to radšej nechajme tak.“

Alexa jemne pustila moju ruku.

„Okej, ako povieš, ale cez veľkú prestávku mi neunikneš. Vidím, že ťa niečo trápi. Vieš, že mne to môžeš povedať.“

„Viem, viem, len naozaj, ako som povedala, mali by sme ísť.“

Na chodbe už bola triedna. Rýchlo sme vklzli dnu a po nás stíchli všetky rozhovory.

„Vitajte v novom školskom roku. Rada vás tu všetkých opäť vidím. Nemôžem sa dočkať toho, kedy začne ďalšia naša cesta.“

Hovorila svoj typický príhovor, ktorý mal byť motivačný a zvyčajne na mňa aj fungoval, no teraz sa mi to vôbec nechcelo počúvať.

Najradšej by som bola, keby moja cesta viedla niekam inam. Len nie do tejto budovy, len nie k tomu pocitu osamelosti, ktorý sa vo mne rozhorel.

Oprela som sa o pohodlnú stoličku a zľahka som hompáľala pravou nohou pod lavicou.

Tento rok. Len to nejako zvládnuť. Možno sa to časom poddá, bude to lepšie.

Zmenila som všetky béčkové predmety, aby na nich náhodou nebol aj on. Tie zmiešané, kde chodia ľudia z viacerých ročníkov.

Predtým sme si ich všetci traja vyberali takpovediac spolu. No teraz ho nechcem vidieť na oddychových predmetoch, vlastne keby to bolo v mojich silách, nevidela by som ho vôbec.

Potom triedna pristúpila k tabuli. A začala s písaním základných pokynov.

Len pár krátkych bodov, ktoré by sme si mali zapamätať. Mdlo som si ich zapísala celkom na začiatok.

Prístup je dôležitý. Motivácia vás povznesie. Nikdy sa nevzdávajte svojich snov a podobne ako zvyčajne.

Po úvodných pokynoch a prečítaní si školského poriadku, pričom boli zahrnuté aj ďalšie nové body týkajúce sa obliekania a jeden bod týkajúci sa šikany a jej riešenia, sme si zvolili triednu samosprávu.

Nemala som záujem ani o jeden z postov. Alexa tiež nie, v tomto sme sa vzácne zhodli.

Školská politika ani študentský parlament nie sú nič pre nás. Okrem toho on tam chodí. Tieto veci ho trochu fascinujú, okrem medicíny.

Pocítila som horkosť. Náhle som sa rozkašľala.

„V poriadku?“ opýtala sa Alexa.

„Ale hej,“ nechala som ju, nech mi jemne pobúcha po chrbte. Len mi zaskočilo, nič viac.

Hodina skončila pomerne štandardným spôsobom. Triedna nám zapriala veľa šťastia do nového roka a aj naďalej nás bude učiť matematiku.

No v závere ešte dodala:

„Na poste dejepisára vás čaká zmena. Keďže naša kolegyňa odišla na materskú, tento predmet bude učiť Štefan Novotný. Je to náš bývalý študent a úspešný absolvent. Preto dúfam, že sa na jeho hodinách ukážete v najlepšom svetle. Niektorí z vás sa s ním budete stretávať aj na výtvarnej výchove, ak ste si zvolili tento predmet.“

Alexa na mňa veľavýznamne pozrela.

„Asi to bude on, nemyslíš?“

„Zrejme,“ odvetila som ticho.

To bolo to posledné, čo ma teraz zaujímalo. Stále som bola v móde prežitia.