Dievča, ktoré maľovalo akvarely 2. kapitola

 

„To naozaj povedal?" Alexa sa ku mne zdesene naklonila, keď som jej v skratke porozprávala, čo sa stalo na večierku. Annine narodeniny. Nedopadli pre mňa najlepšie, no s tým sa už nedalo nič robiť.

„Áno, povedal, že ho otravujem," zopakovala som tie slová so znechutením, ktoré som cítila.

Alexa sa zamračila. „To nám bude musieť Viktor vysvetliť. Ako to myslel? Veď aj on chodil za tebou a dosť často, okrem toho boli ste len kamaráti, či?"

„Len kamaráti," skočila som jej do reči skôr, než si aj ona začala niečo namýšľať. Náš vzťah som nikdy neukladala do nejakej jednoznačnej škatuľky.

„Tak ja sa s ním o tom ešte porozprávam," Alexa brala do rúk mobil, no ja som ju rýchlo zastavila.

„Ježiš, nie, ešte sa to zhorší. Nechaj ho tak, proste sa už nechce so mnou baviť a hotovo."

„Ale to len tak z čista-jasna? Nebol len opitý alebo čo?"

„Bol triezvy a veľmi dobre vedel, čo hovorí."

Povzdychla som si znepokojene. Stále to bolo pre mňa dosť nepríjemné. A ešte som sa nespamätala z toho, že sa už spolu nebavíme a že tento rok bude vďaka tomu úplne iný ako tie predošlé.

Dokonca sme si aj robili spoločné priateľské fotky, všetci vedeli, že sme kamaráti, nič sme netajili a on často chodil do našej triedy za nami.

So mnou sa bavil viac než s Alexou, často mi hovoril o svojich plánoch aj obavách a aj ja jemu. Vie toho o mne fakt veľa.

Predtým som medzi ním a Alexou nerobila rozdiely. Bol mi rovnako blízky ako ona.

„Ale ja tomu stále nerozumiem. Nebol to len nejaký žart? Naozaj ťa obvinil, že za ním doliezaš?"

„To som si aj ja na začiatku myslela, že to nemôže myslieť vážne, ale myslel," zaťala som päste.

„Tam priamo pred všetkými to povedal, akoby som ja bola tá zlá. Ale čo som urobila? Neprenasledovala som ho ani nič také. On sám chodil za mnou."

„Viem, že nie, tvoj záujem bol úplne normálny. Skutočne ma to veľmi prekvapilo, naozaj neviem, čo povedať," krútila hlavou aj Alexa.

Nechala som jej trochu času, aby to vstrebala.

„Ale aj tak napíšem mu a tak, len tak, ako sa má, schválne, čo odpíše, akože neviem, o čo ide."

„Alexa, radšej nie, prosím."

„Ale prečo nie, chcem vedieť, ako bude reagovať. Neboj sa, teba vôbec nespomeniem."

„Tak dobre, ale buď opatrná. Nechcem, aby si myslel, že ho do niečoho tlačím ja a potom to použil proti mne."

„Neboj sa, budem opatrná," Alexa začala ťukať. A videla som, ako sústredene stisla pery.

Odpoveď neprišla hneď. Alexa si trochu viac posunula tašku, aby sa mohla pohodlnejšie usadiť. Mali sme už po škole, no ešte sme sedeli na pravej strane.

Kým bolo teplo, mohli sme sedieť tu, na lavičkách pred školou. Každá skupinka tu mala takpovediac nejaké svoje miesto. A toto bolo už od začiatku naše.

Dlho sme len mlčali. Cítila som úľavu, že som to zo seba konečne dostala.

Navonok to nevyzeralo ako veľká vec, iste, tak sa môj kamoš rozhodol, že ma vo svojom živote viac nechce. No obvinil z toho mňa, že som naňho príliš tlačila, aj keď si neviem spomenúť, kedy to tak bolo.

Veď sme sa nevideli väčšinu prázdnin a nikdy som ho nikam proti jeho vôli neťahala. On vždy pozýval nás, mňa a Alexu. A aj tak sme cez prázdniny mali väčšinou vlastný program. On bol často u otca a vrátil sa zvyčajne až ku koncu.

No dotklo sa ma, akým spôsobom to urobil. Nemohla som si pomôcť.

Napokon sa ozvalo pípnutie, Alexa rýchlo skočila po mobile.

„Hm..." zamumlala, keď si prečítala správu.

„Čo sa deje?"

„Píše mi normálne, akoby nič. Trúfa si chlapec."

„Alexa, hlavne mu nepíš nič ostré, prosím."

„Neboj sa, zvozím ho osobne. Do slov sa ani nezmestí, čo mu chcem povedať."

Prstami naznačila slovo zradca.

„Radšej to naozaj nechaj tak. Už to nechcem riešiť,“ hlesla som ticho.

Nehnevá sa na ňu, tak okej. Mne je to v podstate jedno. No v hrudi sa mi usadil obzvlášť bolestivý pocit. Akoby na ňu dopadla ťažká ruka.

„Neboj sa, nemusíš, len som zvedavá, ako sa bude správať celkovo. Veď uvidíme. Ty si oddýchni a vôbec ho nerieš, ani si to nezaslúži. Hlavná vec, že k nám chodil plakať, že sa s ním nikto nechce baviť. Pamätáš si? My sme chodili do prímy, on bol o rok vyššie, no nemal tam ani jediného kamaráta. Keby sme mu nepomohli, bol by vtedy úplne sám.“

No nebola to celkom jeho chyba.

Jeho rodičia sa rozvádzali. Mal ťažké obdobie. Nedokázal sa zaradiť, akoby ani jeho sny neboli také dôležité ako predtým.

Vtedy sme ho podporili, pomohli sme mu trochu sa upokojiť.

Neľutovala som, že som to urobila, ale skôr mi bolo ľúto, že som sa aj potom spoliehala na to, že on ma tiež bude chápať.

„Dobre, Alexa, ja viem, ale ani to asi nestačí. Neviem, možno som niečo urobila, len vôbec netuším čo. Minulý rok bolo všetko v poriadku, tak ja naozaj neviem a cez leto si tiež nespomínam, že by som niečo také naznačila, že ho chcem, alebo niečo také.“

„Aj keby si ho chcela, takto sa zachovať nemal,“ dodala Alexa chladne a celá sa chvíľu chvela od rozhorčenia.

„Si predsa skvelé dievča a on nikoho nemá.“

„To ma vôbec netrápi a je mi to jedno,“ dodala som skleslo.

Takto som o tom nepremýšľala, nepotrebovala som to. Nepredstavoval pre mňa tento druh vášne, aspoň som nad tým neuvažovala.

„Dobre, Alexa, ja viem, ale ani to asi nestačí. Neviem, možno som niečo urobila, len vôbec netuším čo. Minulý rok bolo všetko v poriadku, tak ja naozaj neviem a cez leto si tiež nespomínam, že by som niečo také naznačila, že ho chcem, alebo niečo také.“

„Aj keby si ho chcela, takto sa zachovať nemal,“ dodala Alexa chladne a celá sa chvíľu chvela od rozhorčenia.

„Si predsa skvelé dievča a on nikoho nemá.“

„To ma vôbec netrápi a je mi to jedno,“ dodala som skleslo.

Takto som o tom nepremýšľala, nepotrebovala som to. Nepredstavoval pre mňa tento druh vášne, aspoň som nad tým neuvažovala.

„Radšej už poďme, trochu sa prejdeme po meste, zajtra začína skutočná drina,“ skonštatovala som tak trochu nútene.

Časť zo mňa sa do toho chcela pustiť, chcela zistiť, čo sa deje, a tá druhá sa toho obávala.

Alexa vstala. „Asi máš pravdu, poď, prejdeme sa tadiaľto na zastávku.“

Zamierili sme k bočnému chodníku, ktorý viedol cez parkovisko pre profesorov.

Pri čiernom aute bol profesor Novotný. Už nám bol aj oficiálne predstavený počas hlavného zhrnutia, takže to bol on. Mladý muž, ktorého sme stretli ráno. Práve zatváral kufor.

Alexa do mňa štuchla. Zamračila som sa a trochu som ju štipla.

„Au, no teda to bolelo,“ smiala sa Alexa.

Iste, bude to s ním zaujímavý rok. Je iný ako učitelia z našej školy. Hlavne vekovo.

„Dievčatá, stalo sa niečo?“ opýtal sa náhle, keď si všimol našu prítomnosť pri jeho aute.

„Ale nič, pán profesor, len sme radi, že nás budete učiť. Viete…“ mala som chuť Alexu štipnúť ešte raz. Zas si robí srandu, toto na nej fakt nemusím.

„Je príjemné vidieť tento rok aj nové tváre.“ Usmial sa. Tak prirodzene.

„To som rád, že to beriete z tejto stránky. Je to moje prvé miesto, viete, veľa to pre mňa znamená. Taký ten čerstvý začiatok.“

Alexa hodila jeden z tých svojich pohľadov, ktoré presvedčia každého, že jej môže veriť.

„Držíme vám palce, pán profesor. Túto Dana bude chodiť na vaše hodiny výtvarnej. Tiež sa veľmi teší, po dlhej dobe sa vracia k umeniu,“ posunula ma viac dopredu a ja som mala chuť jej skutočne niečo povedať.

Nie som taká spontánna v komunikácii ako ona. Ani neviem s niekým tak hovoriť. Skôr sa vždy zaseknem, ale ona vždy urobí dobrý dojem a zvyčajne si vyberie tú správnu osobu.

Profesor Novotný si ma premeral prívetivým pohľadom.

Sakra, tá jeho charizma. To bude fakt problém sa pri ňom na niečo sústrediť. Na zhromaždení, ktoré bolo po triednickej, som si to až tak výrazne neuvedomovala, lebo sme boli vzadu, ale teraz stačil jediný jeho pohľad a ja som mala pocit, že sa roztopím.

Tento učiteľ je fakt niečo.

„Teší ma, že ste sa tak rozhodli, Dana. Verím, že sa vám moje hodiny budú páčiť. Aký štýl umenia máte najradšej?“

„Najradšej mám akvarely,“ odpovedala som trochu nesmelo.

Mala som pocit, akoby som si až príliš trúfala. Alexa takto spontánne hovorí so všetkými učiteľmi. S niektorými si aj tak dobromyseľne zažartuje, ja tento jej dar reči nemám, skôr mám pocit, akoby som kráčala po klincoch a to nemohla zmeniť ani nepriestrelná charizma profesora Novotného.

„Akvarely?“ jemne sa pousmial. „To je krásna voľba. Je to technika, ktorá vás naučí trpezlivosti… a zároveň vás donúti pustiť veci spod kontroly. Farba si ide vlastnou cestou a vy sa s ňou musíte naučiť spolupracovať, nie ju ovládať.“

„Ehm, áno…“ dodala som ešte tichšie a dala som Alexe najavo, že ak to neukončí, určite poviem niečo hlúpe a len sa zbytočne strápnim.

Alexa si odkašľala. „Tak, pán profesor, my už musíme ísť, aby sme nezmeškali autobus, ale verím, že budete mať ešte dosť času sa o umení pozhovárať neskôr.“

„Samozrejme, kedykoľvek,“ dodal znovu tým pokojným a uvoľneným tónom hlasu.

Rýchlo som sa otočila k Alexe a spolu sme zamierili na zastávku.

„Porozprávať sa o umení? To nemyslíš vážne. Ja neviem hovoriť s učiteľmi…“ pripomenula som jej.

„Nie je to nič výnimočné. Môžeš s nimi hovoriť rovnako ako s inými dospelými.“

Kráčala sebavedomo smerom k zastávke a ja som šla za ňou a len som sa na ňu mračila.

Iste, ona to vie, vždy ich presvedčí, aby jej nedali zlé hodnotenie, aj keď sa poriadne neučila, nejako sa z toho vždy dostane. To ja v takých prípadoch len civiem pred seba.

Radšej som si zvykla mlčať a priveľmi nevytrčať.

„Ahoj, Ertam,“ Alexa na zastávke videla jedného z Viktorových spolužiakov. V poslednej dobe sa s ním zvykla baviť trochu viac.

Tak som ju nechala, nech si to užije. A ja som sa len dívala do mobilu.