Dievča, ktoré maľovalo akvarely 3. kapitola

 

Domov som sa vrátila okolo druhej. Náš byt bol ešte prázdny. Vždy, keď sa vrátim zo školy, je tu priam ukážkové ticho.

Teraz už bývam len s mamou. Mám ešte staršieho brata Richarda, ale ten už má svoj vlastný život. Nedávno sa dokonca oženil a jeho manželka Diana čaká dieťa. Je architekt ako mama. Darí sa mu dobre.

No naše vzájomné vzťahy sú dosť chladné. Odkedy odišiel z domu, nie je to osoba, na ktorú by som sa mohla spoliehať. Doma sa aspoň trochu snažil, ale teraz som mala pocit, že ma už takmer ani nechce poznať, že som len otravnou prekážkou, na ktorú sa rád sťažuje.

Vždy dá mame za pravdu, že by som sa mohla viac snažiť a podobne. V poslednej dobe sú obaja proti mne. Vraj nie som dosť ambiciózna, mala by som si viac veriť a menej sa spoliehať na šťastie, že len tak prejdem.

Preto som im ani nepovedala o probléme s Viktorom. Brat by povedal, že preháňam. Mama, že som sa mala viac snažiť, aby som sa mu vyrovnala.

On je predsa budúci medik. Zrejme sa stane slávnym chirurgom alebo niečím podobným. Má na to všetky predpoklady. Aspoň tak to o sebe vyhlasuje.

Mama by povedala, že som si mala dať záležať, aby som mu stačila, a už teraz si vybrať nejaký atraktívny cieľ. No ja si skutočne ešte nie som istá a takpovediac ma to teraz až tak veľmi nezaujíma, ako to, že ma zradil a strápnil pred všetkými.

Obula som si papuče a zavesila bundu na vešiak. Potom som prešla okolo našich veľkých hodín.

Už desať minút som sa zrejme strácala v myšlienkach, tak som radšej prešla rovno do svojej izby a zložila som na zem tašku.

Viem, že prvé dva kritické týždne už prešli a takmer všetci na to zabudli. No aj tak som sa nemohla zbaviť pocitu, že ja na to len tak ľahko nezabudnem, že mňa to bude prenasledovať ešte dlho.

Ozvalo sa buchnutie aj z druhej strany. Viktor akurát musí bývať oproti nám. Aj on sa už určite vrátil zo školy, zrejme neskôr, lebo chodí aj na zdravotnícky krúžok a ten trvá trochu dlhšie ako naša posledná hodina.

No pri predstave, že je tak blízko, mi zovrelo žalúdok. Ako si na to zvyknem? Už je cudzí. Ako ho budem zdraviť a tie veci.

Snažila som sa mu celé dva týždne vyhýbať a nebolo to ťažké. Nebola škola a mama sa sústredila na svoje projekty. No rada podniká veci s jeho mamou a ja ešte neviem, ako sa voči tomu postavím.

Odvtedy, ako to urobil, som ho ignorovala, no skôr som mala pocit, že to robí on.

Niežeby sa mi priamo pozrel do očí. No chodil von inokedy ako zvyčajne, čo znamenalo, že sa mi chcel vyhnúť zámerne. Aspoň ja som mala ten pocit.

Ale inak som bola spokojná, čím menej som ho videla, tým lepšie mi bolo.

Sadla som si na posteľ, ten môj nový matrac je fakt skvelý, najprv som ho nechcela, ale potom som sa veľmi potešila. Cítila som sa ako na obláčiku, keď som si ľahla do postele, ktorá mi pripadala ako nová.

Vybrala som z tašky mobil a zapla sociálne siete. Jedna vec ma zaujímala. Chcela som vedieť, či má ten náš nový profesor svoju tvorbu online. Dnes je to samozrejmosť a mňa zaujímal umelecký štýl, ktorý preferuje.

Prihlásila som sa do svojho druhého profilu. Bez pravého mena. Ten mám pre každý prípad, ak by som chcela sledovať niečo, čo by možno mohlo vyvolať určité kontroverzie.

Napríklad mám rada BL príbehy. A to nechcem, aby vedeli ľudia zo školy. Sem tam si pozriem aj nejaké obrázky na túto tému, tak som si vytvorila profil, ktorý nie je v spojení so žiadnymi spolužiačkami.

Mám taký pocit, že je to bezpečnejšie. Dnes sa môžu začať smiať kvôli čomukoľvek a ja to nemienim riskovať.

Napísala som najprv jeho meno do vyhľadávania. No vyhodilo mi tam veľa Štefanov Novotných, no ani jeden nevyzeral ako náš mladý učiteľ.

Rozhodla som sa vrátiť na stránku školy. Možno niečo bude v kontaktoch, na učiteľský zbor. To by mi mohlo uľahčiť hľadanie.

Našla som odkaz na jeho stránku. Stefanov art atelier.

Klikla som a vyzeralo to tak, že na sieťach si hovorí Stefan, bez „š“. A zvyšok tvorilo akési japonské slovo. Takto to dáme.

Tak som našla jeho instagramový profil. Facebook ma až tak nezaujímal.

Wow. Mal tam toho dosť a povedzme, že jeho diela vo mne hneď zanechali hlbokú emóciu.

Zdalo sa, že sa orientuje na semi-realizmus. Klasická maľba v jeho ponímaní má však aj odvážne prvky, o ktorých sa mne ani len nesnívalo.

Našla som niekoľko krajiniek, kde sa dokonale hral so svetlom a tieňmi. Jeho obrazy sú tak vášnivé, sála z nich energia a sila. No z niektorých aj temnota, po ktorej mi naskočili zimomriavky.

Ako ten akt ženy. Na tmavom plátne. Jej telo akoby bolo umeleckým dielom samo o sebe. Každá kvapka vody na jej tele akoby bola priamou súčasťou emócie.

A ten obraz mladého páru. V temnom lese. Povedzme, že mi rozbúchalo srdce nadšením, keď som sa ponárala do tej ponurej atmosféry.

Je jeho milenka alebo… korisť? Obe možnosti boli v hre. Vrátane jej výrazu, napoly temného, napoly zasneného.

Potom som klikla na jeho osobné fotky. Mal ich na profile celkom dosť. Z výletov, so sestrou Miladou a jej psom Luckym. Z chaty, kde zrejme rád tvorí, ako to napísal v popise k jednému dielu.

Pohrabala som sa v nich a na jednej bol bez košele. Nuž, rozhodne mu to pristalo. Tiež by bol z neho dobrý model pre zaujímavý obraz, aj keď pokiaľ bude učiť, tú fotku by si tam asi nemal nechávať.

Aby si z neho náhodou neuťahovali. No je to jeho vec, ako to tam nechá.

Rozhodla som sa, že ho budem sledovať. Hlavne kvôli jeho tvorbe.

Nie je to celkom môj štýl, ale práve to je na tom kúzelné. Emócia, ktorú to vo mne vyvolalo, asi nič v najbližšej dobe neprekoná.

Oprela som sa o vankúše a scrollovala som ďalej. Na jednej fotke sedel pred rozrobeným plátnom. Uvedomila som si, že je to video.

Ruky mal od farby a len sa tak hral s abstraktnými tvarmi. Očividne je všestranný, čo mi pomôže vrátiť sa do svojej kože a možno aj naučiť sa niečo nové.

Napísala mi Alexa.

Čo robíš? Bola zvedavá ako vždy, keď som jej po príchode domov nenapísala ako prvá.

Ja: „Ale nič podstatné.“

Alexa: „Dobre, ako chceš, nebudem ťa trápiť, len dúfam, že si už ok. Nesmútiš alebo také niečo?“

Pohľadom som prešla po ďalšej jeho fotke bez košele.

Ja: „Nie, nemám dôvod sa trápiť. Už je to za mnou. Nechajme to tak.“

Zväčšila som ju. Tak teda, toto bude zaujímavý rok. Niežeby som mala niečo v pláne, len je to úplne iný typ učiteľa, akých zvyčajne mávame, aj vekovo.

Vzala som si skicár.

Čo keby som ho podľa tej fotky nakreslila len podľa seba. Samozrejme, len skicu. Trochu si precvičím aspoň to pred našou zajtrajšou hodinou.

Dnes sa ešte maľovať nechystám. Len skontrolovať, či ešte vôbec mám nejaké pomôcky a čo nie, dokúpim.

Položila som si mobil do malého stojana. Posadila som sa a skicár som si dala na kolená.

Nebola to ideálna pozícia, ale táto sa mi teraz páčila, tak prečo nie.

Pustila som si hudbu. Môj obľúbený mix tureckých piesní a začala som kresliť.

Ceruzka sa mi v ruke na chvíľu triasla. Bol to taký zvláštny pocit vrátiť sa k tomu po dlhej dobe. A maľovať k tomu niečo tak odvážne.

Zľahka som postupne vykresľovala všetky línie a tešila som sa z každého ťahu. Strach postupne mizol a nahradilo ho vzrušenie, ktoré som vždy cítila z tvorby.

Predstavila som si, že stojí v jazere, jeho chladná voda sa ho dotýka a zanecháva stopu na bledej pokožke.

Možno to nebolo ešte celkom v poriadku, trochu som vyšla z cviku, ale rozhodne sa mi páčil ako mladý muž, ktorý sa kúpal v jazere.

Predstavila som si, že je dedinčan zo stredovej dediny, ktorú si niekedy predstavujem, a kúpe sa v horskom jazere.

Vymyslela som si vlastnú stredovekú dedinu. Počas času, keď som nekreslila, to bolo moje rozptýlenie.

V zošite som mala popísané postavy, prostredie a aj pár náčrtov scén.

V mojom príbehu bolo krásne dievča, ktoré žije v dedine. Má veľa nápadníkov, ale tajne túži po mužovi, ktorý je liečiteľ, žije na okraji dediny a pripravuje liečivé odvary a masti.

No doteraz som nevedela, ako by mohol vyzerať. Predtým som si myslela, že možno ako Viktor, ale tú možnosť som našťastie zavrhla.

Teraz mi bolo jasné, ako by vyzeral. A prečo by nie. Je to len fantázia. Pokojne môže ten mladý liečiteľ vyzerať ako náš profesor. Nikto sa to nedozvie a je to úplne neškodná hra.

Moja hlavná postava sa volá Alina. A je úplne iná ako ja. Má krásne dlhé tmavé vlasy. Dokonalú postavu a nikdy sa ničoho nebojí.

Je starostova dcéra a všetci ju rešpektujú a vážia si ju. No nikto nevie o jej tajnej vášni voči tomu mužovi, o ktorom sa povrávajú všelijaké veci.

Alina vždy dostane to, čo chce. A nemá rada, keď sa niekto snaží jej niečo prikazovať.

Zavrela som skicár. Mama sa čoskoro vráti, radšej by som to mala na chvíľu odpratať.

Ešte sa uvidí, ako bude reagovať na to, že chcem znovu kresliť. Aj keď aj ona to má rada, tú umeleckú časť kreslenia neberie príliš vážne a už vôbec nie ako niečo vhodné pre budúcu kariéru.