Dievča, ktoré maľovalo akvarely 4. kapitola

 

Mama sa vrátila domov približne o pol hodinu neskôr. Počula som buchnutie dverí, tak som vstala a šla som sa pozrieť do obývačky.

„Ahoj, zlatko, ako bolo v škole?“ opýtala sa veselým tónom hlasu. Dnes mala očividne dobrú náladu.

Čo ma prekvapilo, lebo mala stretnutie s mojím otcom. Povedala, že spolu musia prebrať nejakú dôležitú vec týkajúcu sa spoločného programu. Z nejakého dôvodu vraj chcela, aby som tentoraz nešla za ním, aj keď som ešte nevedela prečo.

No bola z toho dosť nervózna, lebo vedela, že nerád mení program našich stretnutí. Mňa to už až tak veľmi netrápilo. Otca vidím rada, ale stále sa trochu hnevám, že neobjavoval viac.

„Ale celkom to šlo. Veď vieš, mami, len prvý deň.“

Mama položila kabelku do poličky. Očividne si kúpila novú. Do svojej zbierky, ktorá sa pomaly rozrastala. Odkedy sa stala hlavnou architektkou, viac utráca za svoju obľúbenú záľubu.

No vždy mi dovolí požičať si akúkoľvek z jej nových prírastkov. Nakupuje samozrejme skôr vo výhodných akciách alebo cez appky, čo je tak trochu vzrušujúce.

No potom mi podala tašku. Menšiu a bielu, akoby z nejakého elektra.

„Otec ti kúpil ten tablet. Dal mi ho na stretnutí.“

Bola som rada, že to urobil. Ten starý sa pokazil pred týždňom a na mobile sa mi ťažko sledovali moje seriály. Okrem toho kúpil ten model s väčšou obrazovkou a s perom.

Akoby snáď vedel, že ho budem potrebovať, lebo sa chystám znovu kresliť a môžem to skúšať zas aj digitálne, nielen moje klasické akvarely. Možno by som mohla dokončiť aj ten starý webtoon, aj keď sa obávam, že ho zrejme nebude nikto čítať.

Aj moja stredoveká dedina môže ožiť na nových stránkach. Samozrejme privátnych, len pre mňa. Nemienim sa s nikým deliť o túto predstavu.

„Poďakujem mu, dnes cez net, mami. Ale som fakt rada.“

Otec sa viac vyzná do techniky, zvyčajne vie, čo kúpiť.

Tešila som sa na to, ako si ho rozbalím, no mama mi pokynula, aby som si sadla do obývačky.

„Jedla si?“ opýtala sa.

„Áno, v škole.“

„Niečo pripravím na večeru. Dala by som si cestoviny, alebo si objednáme?“

„Ako len chceš, mami.“

No ona sa aj napriek môjmu uisteniu stále tvárila akosi zvláštne.

„Stalo sa niečo?“ rozhodla som sa jej trochu pomôcť. Mama nezvykla chodiť okolo horúcej kaše, muselo to byť vážne.

„Ehm, vieš, zlatko, chcela som s tebou o niečom hovoriť už dlhší čas, ale potrebovala som si byť istá.“

Vyrovnala som sa ako pravítko. Dúfam, že sa nesťahujeme alebo tak. Iste, bolo by príjemné zbaviť sa Viktora, ale meniť školu, to som si nevedela predstaviť.

„Mami, prosím, už mi to povedz. Fakt mi začína byť zle z tej nervozity.“ Cítila som, ako mi neviditeľná ruka zovrela žalúdok.

Mama si odkašľala a trochu si napravila golier na svojom elegantnom pracovnom kostýmčeku.

„Ja mám už dlhší čas priateľa. Nebolo to vážne, ale je to prvý raz po tvojom otcovi a skutočne mi záleží na tom, aby ste spolu dobre vychádzali.“

„Je z vašej kancelárie?“ opýtala som sa.

„Nuž, nie tak celkom, ale je tiež architekt.“

Usmiala som sa. Mama si robí až príliš veľa starostí. Už som predsa takmer dospelá. Nebudem si robiť starosti kvôli jej priateľovi. Aj otec predsa už má novú priateľku.

Ale zatiaľ mi ju nepredstavil, povedal, že to ešte nie je také vážne, ale aspoň ju spomenul. A ja som ju tak či tak videla na jeho sieťach.

„To je fajn, mami. Nemusíš sa tým trápiť. Hlavne aby si bola šťastná.“

„Ja, vieš, som rada, že si sa k tomu postavila takto, zlatko, len by som teda… tento víkend… nás pozval do svojho letného domu. Chcem, aby si sa s ním bližšie zoznámila.“

„Aha.“ Tak to je už očividne vážnejšie.

„Okej, nuž ak je to pre teba tak dôležité, tak pôjdem. No nezaručujem ti, že sa mi bude páčiť.“

Tak či tak som nemala na víkend žiadny špecifický program. A on má teda letný dom. Očividne to nebude niekto, s kým by bola nuda. Určite si ma tak či tak nebudú všímať a ja sa prejdem po okolí.

„Ale čo myslíš, vadilo by, keby som pozvala aj Alexu?“

„Ale nie, určite nie. Pokojne ju pozvi. Ten dom je fakt veľký a ak sa budeš potom cítiť lepšie.“

Nechcela som z toho ešte celkom robiť rodinnú záležitosť.

„Tak ja sa idem prezliecť, potom teda objednám to jedlo,“ povedala mama a teraz už priam žiarila šťastím.

Aj ja som bola spokojná. Je tak príjemné byť uvedomelou a dospelou. Aspoň zatiaľ.

Ak sa mi nebude páčiť, urobím mu zo života peklo. Žartujem. Len vyjadrím svoj názor, to je všetko.

Ale nebudem hneď riešiť, že by mohol byť mojím novým, teda prvým nevlastným otcom. Na to je ešte ďaleko. Nebudú sa predsa brať. To by trochu problém bol, keby to vzali takto zhurta.

Zahnala som nepríjemné predstavy o bleskovej svadbe a vrátila som sa do svojej izby.

Víkend je ešte ďaleko. Nemusím si s tým teraz robiť starosti.

Mrkla som na rozvrh. Prvú hodinu máme zajtra matematiku s Jahodovou. S tou sme ešte hodiny nemali. Predtým bola najmladšia na škole, kým neprišiel profesor Novotný.

Potom mám ja s Novotným dvojhodinovku výtvarky. A máme aj slovenčinu so Zbrojným.

Toho nám mohli vymeniť. Aká škoda. Všetko berie až príliš vážne. Určite nás bude hneď na prvej hodine trochu dusiť, ako zvyčajne.

Predstavila som si tie jeho veľké okuliare a pohľad plný prísnosti a chladu. Zbrojný nie je na škole veľmi obľúbený.

A pomerne rád skúša, čo mi nevyhovuje, lebo mám radšej písomky. Odpovede sa mi vždy zdajú tak stresujúce. Keď sa na mňa díva celá trieda, pripadám si hrozne maličká.

Radšej som odložila mobil a rozbalila nový tablet. Trochu som sa hrala s jeho nastaveniami, boli intuitívne, ale aj tak mi zabralo pár minút, kým som nainštalovala všetko potrebné.

Začala som sledovať seriál Heated Rivalry. Samozrejme celkom tajne. Keby to videla mama, ktovie, ako by reagovala. Nie som si istá, aký má názor na tieto veci. A ani to radšej nechcem vedieť.

Potom som sa chvíľu dívala na Viktorovo meno. Čo teraz s ním. Mám ho zovšadiaľ vyhodiť? Asi by to tak bolo fér. Tak či tak sa už nebudeme baviť.

No neviem. Stále mám z toho taký zvláštny pocit, asi s tým počkám. Tak či tak je to len môj školský profil.

Prepla som sa na svoj druhý. A dostala som správu.

No teda. Srdce mi zastalo. Je z profilu, ktorý som naposledy sledovala. A to je akurát profil nášho pána profesora. Asi som to s tými srdiečkami na jeho obrazoch prehnala.

Otvorila som jeho správu.

Ahoj, som rád, že sa ti páči moja tvorba.

Samozrejme, nevedel, kto som, asi chcel byť len slušný. No aj tak mi to pripadalo zvláštne.

Mám mu odpísať alebo to radšej nechať tak? Srdce sa mi prudko rozbúchalo.

Z tohto môjho druhého profilu tak či tak nevyčíta nič. Mám tu len nejaké fotografie kníh o umení. Nejaké recenzie diel, ktoré sa mi páčia. A nič osobné. Dokonca ani moje veci, tie mám skôr na hlavnom profile.

Ahoj, prepáč, dúfam, že som ťa nešokovala toľkými srdiečkami, ale tvoje diela vo mne zanechali hlbokú emóciu.

Napísala som. Potom som to chcela škrtnúť, no napokon som to odoslala.

Sakra. Som asi strašne trápna a ani mi nie je jasné, ako to teraz znie. No späť sa to už vziať nedalo.

Odpísal znovu.

„Rád zanechám pozitívny dojem, ak je to možné. No zaujímaš ma aj ty. Tvoj profil je dosť nejasný. Venuješ sa skôr kritike alebo tiež aktívne tvoríš?“

Sakra, asi by som si s ním nemala len tak písať. No keby zistil, kto som, nebol by veľmi nadšený, ale nezistí to a okrem toho o nič nejde. No aj tak mi bilo srdce, akoby som urobila niečo veľmi zlé.

Ale veď chce hovoriť len o umení. A tak. Nie je za tým nič iné.

„Nuž, s umením je to u mňa ťažké. Dlho som nič nové nemaľovala, no verím, že sa vrátim späť do formy,“ priznala som celkom úprimne.

„To je škoda. Čo sa stalo, prečo si prestala maľovať?“

Srdce mi zovrel strach.

Moja teta. Je výtvarníčka. Vyjadrila sa zle o jednom mojom obraze a bolo to v čase rozvodu rodičov. Bola som vtedy v citlivom období a dosť som si to vzala k srdcu.

No to mu samozrejme nemôžem napísať. Nech si radšej myslí, že som dospelá, aby nenastal žiadny prúser.

„Jedna kamarátka sa vyjadrila zle o mojich veciach, trochu sa ma to dotklo a akosi som to nezvládla.“

„Jasné, chápem. Je to ťažké, keď to povie niekto blízky. Tiež som to zažil a viem si veľmi dobre predstaviť, aké to je.“

„Tomu neverím, vaše obrazy sú predsa úžasné.“

„Ďakujem, ale v istom období som si ani ja nemyslel, že za niečo stoja. Ani teraz si tým nie som celkom istý.“

Je skromný. To je celkom pekné. Určite ma nesklame ani na hodinách. A dobre sa s ním píše, aj keď viem, že som trochu prekročila hranicu.

Keby vedel, kto som, určite by sa so mnou takto nebavil.

Oprela som sa viac o vankúše.

„Nemusíte mi ďakovať, vaše umenie hovorí za seba.“

„Asi sa začínam červenať,“ napísal mi a ja som sa musela pousmiať. Tá predstava bola celkom zaujímavá.

„Zlatko, večera,“ počula som mamu zdola.

Napísala som, že musím ísť, a rýchlo som tablet položila späť na posteľ.

„Čo si robila včera, že toľko zívaš?“ opýtala sa Alexa, keď sme spolu kráčali do školy.

Dnes sme sa stretli na zastávke. Tak ako predtým počas minulého roka. Šli sme do školy trochu skôr a rozprávali sme sa.

„Ale nič,“ potlačila som ďalšie zívnutie.

Alexa sa usmiala. „To vieš komu hovor.“ Pozrela sa do mobilu. „Viktor mi píše, že sa chce dnes stretnúť. Napísal aj tebe.“

Pozrela som na ten svoj, nie. No Alexa si všimla, že tam predsa len niečo mám.

„Teda ty si s niekým píšeš.“

„Ale nie, vôbec,“ rýchlo som to schovala.

„No tak viem, že sa nerada delíš o také veci, ale ja fakt potrebujem nejakú dávku vzrušenia. Ten idiot chce ísť von a ja neviem, či sa zdržím a neprefackám ho.“

„Nie, to radšej nerob. Normálne sa s ním porozprávaj.“

„Okej, ako len chceš,“ zasalutovala mi Alexa so smiechom.

Ale potom sa znovu ku mne naklonila. „Ale som rada, že si píšeš s niekým iným.“

Ja som si tým nebola až tak istá. Naozaj som to nemala v pláne, ale písalo sa s ním tak dobre. Tak prirodzene, akoby sme sa dobre poznali. Ani neviem, prečo som vlastne nedokázala prestať.

Na matiku som si sadla do stredu. Asi len preto, že Alexa je v nej dobrá a nechce sedieť vzadu. Držala som jej miesto, šla si ešte niečo narýchlo kúpiť do školského bufetu a ja som ju poprosila, aby vzala farebné cukrové lízatká. Na jedno z nich som dostala akútnu chuť.

Už len takáto nudná 45-minútová hodina a potom mám výtvarku s Novotným.

No trochu sa mi zovrelo hrdlo. Čo ak to nebude také skvelé ako rozhovor s ním? Čo ak sa mu nebude páčiť môj štýl?

A celkovo to bude asi iné ako naša osobná konverzácia, v ktorej som však nemienila pokračovať. Nebolo by to správne, keby som... niečo také urobila. On nevie, kto som, ostala som trochu tajomná a to nie je fér.

Nechcem ho dostať v škole do problémov hneď na začiatku.

„Ahoj, Dana," pozdravila sa mi Adela. Nepatrí celkom do našej blízkej partie, ale celkom sme sa spolu začali minulý rok baviť.

„Ahoj, aké boli prázdniny?" opýtala som sa.

„Celkom dobré. Hlavne tie Maledivy. Tam to bolo niečo úžasné."

„To verím," už predtým sa nemohla dočkať a teraz, keď mi nenápadne ukázala pár fotiek, musela som uznať, že to bol zážitok.

No potom už prišla Alexa a aj ona si pozerala fotky.

„Teda tie pláže tam..." nadchla sa, keď jej Adela tiež ukázala fotky.

Mali sme obe veľa otázok, ale prišla Jahodová. Vkráčala do triedy trochu razantnejšie, ako sme boli zvyknutí od iných učiteľov.

„Tak dnes si dáme krátke zhrnutie toho, čo by ste si mali pamätať z predchádzajúceho ročníka."

Na elektronickej tabuli sa objavili príklady. Niektoré ťažšie, iné menej. Alexa sa prihlásila, že chce vypočítať najmenej prvé tri. Jahodová súhlasila. Ostatní si vydýchli.

Chcela som si robiť poznámky, no zavibroval mi mobil. Nemala by som sa na to pozerať, ale neodolala som.

Dobre sa mi s tebou písalo. To som už dávno nezažil. Prezradíš mi o sebe viac, slečna tajomná?

Prišla mi správa, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári, no zároveň ma aj znepokojila. Sľúbila som predsa, že mu nebudem písať. Okrem toho chce vedieť viac, tak čo mu teraz poviem?

Včera sme debatovali len o umení, o pocitoch, ale teraz... bude chcieť vedieť údaje. Aspoň tie, ktoré mu napovedia viac o tom, s kým má dočinenia. No tie pravé mu dať nemôžem a ja neviem, či...

Počula som odkašľanie. Pri mne zrazu stála Jahodová.

„Ako sa voláte?" opýtala sa. Nemala s nami ešte hodiny, tak to nevie.

„Dana," hlesla som ticho.

„Tak Dana, na mojich hodinách sa správy neposielajú. A už vôbec nie zamilované."

Ozval sa ľahký smiech z jednej strany. Trochu sa mi stiahlo hrdlo.

„Ale takisto sa ani neposmievame svojim spolužiačkam, keď urobia chybu. Radšej sa sústreďte na príklady, je ich dosť pre všetkých."

Trieda zašumela nespokojnosťou, no Jahodová v modrých lodičkách prešla k elektronickej tabuli.