Dievča, ktoré maľovalo akvarely 6. kapitola

 Profesor sa prechádzal medzi nami. Sem-tam na niečo upozornil. No bol milý a šiel na to skôr s pozitívnejším prístupom.

No keď prišiel ku mne, srdce mi začalo biť prudšie. Naklonil sa k môjmu plátnu.

„Pôjdeš cestou tmavých farieb alebo skôr svetlejších?“ opýtal sa.

„Ešte si nie som celkom istá, ale asi ma viac dnes lákajú tmavé.“

To som si ešte nevyskúšala. Väčšinou som maľovala svetlejšie obrazy, ale teraz som si vedela predstaviť aj tmavé slnečnice s jemnejším dramatickým efektom.

„Obe kombinácie môžu byť zaujímavé, nechaj sa viesť srdcom,“ povedal mi tichším hlasom.

„Na tejto strane by som ešte pridal jeden kvet. Kompozícia tak bude vyváženejšia a oko sa nebude zastavovať len na jednej časti. Skús si predstaviť, kam sa bude divák pozerať ako prvé a kam ho chceš viesť.“

„Asi máte pravdu,“ povedala som tichším hlasom.

Privrela som jedno oko a ešte raz som si to pozrela. A veru, bolo tam miesto, ktoré pôsobilo trochu menej vyvážene.

Tak som dokreslila ešte jednu. Aj keď skúšam detskejší a jemnejší štýl, rozhodne to vytvorilo nový efekt.

„Ďakujem, pán profesor,“ povedala som a on sa ku mne naklonil bližšie.

„Nemusíš mi ďakovať, Dana.“

Jeho hlas mi znel tak príjemne. Takmer som sa v tých pocitoch na chvíľu stratila. Čo to je? Prečo je to tak intenzívne?

Ale nie. Nemôžem sa na to teraz sústrediť, lebo skazím tú kresbu.

Siahla som po akvarelových farbách. Vybrala som jedny, ktoré ešte neboli otvorené. A najprv som si nejaké kombinácie vyskúšala na kúsku papiera. Najviac sa mi páčila čierna s striebornou. Zatiaľ.

A samozrejme trochu žltej, sú to predsa slnečnice.

Ale skôr takú jemnejšiu. Skúsila som si ešte na okraj papiera, ktorá kombinácia by k tomu sedela. A potom som sa už len uvoľnila, párkrát som sa nadýchla a prešla som na plátno.

Bol to zvláštny, oslobodzujúci aj desivý pocit. Jedna časť zo mňa sa strašne bála, že to skazím, až sa mi na chvíľu nekontrolovateľne triasla ruka. No potom to ustúpilo a ja som len maľovala.

Pár ťahov na začiatku bolo menej istých, no tie ďalšie… Úplne som sa ponorila do svojich emócií. Do svojho strachu. Do svojej túžby po slnku a strachu z temnoty, ktorá ho obklopovala.

Strachu z toho, že urobím niečo zlé, aj keď som to nikdy takto nechcela.

Pozadie ma trochu potrápilo. Slnečnice vyšli vcelku pekne, aj s prítomnosťou hnedej uprostred a jemnými guľkami.

Rozhodla som sa pre boj svetla s temnotou. Okolo slnečníc svetlejšiu, takmer sivú, a čím ďalej, tým úplne tmavú. Potom som sa pohrala s ich spojením tak, aby obraz pôsobil konzistentne, no nechala som tam aj divšie spojenia, ktoré pôsobili spontánnejšie a uvoľnenejšie.

Ani neviem, ako uplynul celý časový limit, a profesor nám povedal, aby sme prerušili prácu.

„Nabudúcu hodinu vám dám priestor to ešte dotiahnuť. No základy vašich projektov sú veľmi dobré. Teraz odložte pomôcky a prejdeme si teoretickú časť k úvodnej hodine.“

Videla som aj diela ostatných. Veľmi pekné, takmer akoby ožívali všetky ich sny a predstavy.

Ja som mala pocit, akoby bol môj obraz tak trochu obyčajný.

Presunul sa k elektronickej tabuli. Hudbu nechal ešte jemne hrať na pozadí. A spustil interaktívnejšiu prezentáciu.

„Čo je to umenie?“ začal prvou otázkou.

„Čo vieme o jeho stručnej histórii… a tak ďalej.“

Voľne sme sa rozprávali.

„Poznámky si nemusíte robiť, pošlem vám to do EduPage ako dokument na stiahnutie.“