Dievča, ktoré maľovalo akvarely 6. kapitola 2

 Po prestávke som zamierila ku skrinkám. Dnes máme podľa rozvrhu literatúru. Nie gramatiku.

Bez čítanky nie je ani veľmi povolený vstup na hodinu. Náš profesor literatúry tieto veci berie dosť vážne a keď si niekto niečo zabudne, vie byť dosť nepríjemný.

Dáva za tie veci čierne body, akoby sme boli na základnej. Tri čierne body – malá päťka. Radosť s ním spolupracovať.

Alexa má teraz telesnú. Zistila som, že sa prihlásila do druhej skupiny, preto bude mať túto hodinu v inom čase.

No to je okej, nie sme spolu nonstop ani v škole.

Úprimne povedané, som jej teraz tak trochu závidela. Zbrojný patril k top najprísnejším učiteľom na škole. Aj keď mal len okolo tridsať a predtým bol najmladší on, ani zďaleka nebol taký fajn ako profesor Novotný.

Slovenčina by ma inak bavila, keby ju len neučil on.

Vzala som si čítanku. A takisto aj knihu z literatúry. Vybrala som ich zo skrinky a chystala som sa ísť na hodinu, keď som zrazu počula akýsi buchot.

Moju pozornosť upútal jeden z bočných východov. Niečo som odtiaľ počula. Srdce mi zovrela nepríjemná obava. Opatrne som nazrela von.

Stál tam Marek z výtvarného krúžku. A pred ním Viliam. Vil je tak trochu iný ako väčšina študentov. Horšie je, že nie práve v tom pozitívnom zmysle. Myslí si, že môže každému nadávať, lebo má vplyvných rodičov. No zvyčajne je tak či tak sám a považujú ho za divného. Žiaľ je dosť silný, venuje sa aj bojovým umeniam.

A práve teraz som videla, ako Marek poriadne zbledol a pokúšal sa pred ním ustúpiť. To nebolo dobré znamenie.

„Pozri, nechaj to tak. Nič som ti neurobil,“ počula som ho.

„Nič? Už len to, že si tu, je problém, ty…“ videla som, ako ho chcel schmatnúť.

To nevyzeralo dobre. Srdce sa mi prudko rozbehlo, ruky sa mi začali potiť.

„Daj mu pokoj, Vil!“ počula som svoj vlastný hlas a snažila som sa, aby znel sebaisto.

Vysoký chalan s dlhšími tmavými vlasmi sa ku mne otočil.

„Ty, čo sa ty do toho staráš!“ kričal na mňa.

No ja som sa nenechala zastrašiť.

„Príliš sa nevyťahuj, Vil. Viem, že ti veľa nechýba, aby ťa z tejto školy vyhodili. Na tvojom mieste by som sa nepúšťala do zbytočného rizika.“

Jeho pohľad bol tvrdý a chvíľu som si myslela, že sa pustí aj do mňa. No nepovedal nič, len mlčal a civel na mňa.

No aspoň Marek ho obišiel a postavil sa ku mne.

„Poď, radšej odtiaľto vypadnime,“ pošepol mi a rýchlo otvoril dvere.

Srdce mi stále prudko bilo.

„Čo od teba chcel?“

„Je to idiot. Nadáva mi a provokuje. Asi preto, že to vie… on to sakra vie…“

Ostal sedieť celkom na kraji pri skrinkách a trochu sa chvel. Sadla som si k nemu.

„Čo vie, Marek?“

„Ale nič, nechaj to tak. Radšej poďme na hodinu. Zbrojný sa bude hnevať.“

Rýchlo si vzal zo skrinky svoje knihy.

Dobehli sme do triedy na poslednú chvíľu. Ostali voľné miesta len vpredu. Skvelé. Rýchlo sme si tam sadli.

Tadeáš si vymenil znepokojený pohľad s Marekom. Očividne si všimol, že má trochu zhužvané tričko. No Marek len pokrútil hlavou a sadol si. Tak na slovenčine budeme sedieť spolu. To zas nie je až také zlé.

Asi o päť sekúnd, čo sme si vybrali veci, dorazil Zbrojný. Tváril sa dosť zle, ako zosobnenie pomsty.

„Prečo je tu taký neporiadok?“ začal hneď. „Tašky máte pohádzané, na zemi sú papiere. A čo tie lietadielka? Ako malé deti.“

V triede sa ozvalo hundranie, no väčšina ľudí svoje papieriky pozbierala.

Zbrojný mal ten druh znepokojivej autority. Aj keď nikdy skutočne nekričal, niečo v jeho hlase pôsobilo ako úder.

„Kráľová, začnete vy… prečítajte zadanie.“

Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na obrazovku.

„Dnes sa budeme venovať analýze básne Havran od Edgara Allana Poea. Zamerajte sa na atmosféru, symboliku a vnútorný stav rozprávača. Následne sa pokúste identifikovať hlavné motívy a ich význam v kontexte celého diela…“

Sakra. To vôbec nebude jednoduché. Hlavne keď sa na nás Zbrojný pozerá ako na úhlavných nepriateľov. Jedna chyba a hneď človeka znesie pod čiernu zem. Niežeby niekomu dovolil len tak mlčať.

„To je všetko, Kráľová?“ opýtal sa.

„Ehm, ja tam nič iné nevidím, pán profesor,“ hlesla som ticho.

Marek sa chystal mi niečo pošepkať, no ja som znovu počula profesorov hlas:

„Pod hlavným textom sú predsa otázky.“

„Samozrejme, pán profesor,“ boli tam, no chvíľu som ich fakt nevidela. Sústredila som sa na veľmi realistický obrázok havrana, ktorý vyzeral ako zložito prepracovaná kresba.

„Tak nám ich prečítajte,“ pokračoval nemilosrdne, tónom, ktorý niektorých tak trochu rozosmial, a ja som sa cítila ešte neistejšie.

„Ehm, pán profesor, prvá otázka…“ trochu som sa zakoktala a smiech ešte viac zosilnel. Naozaj som sa necítila dobre. Nesmiali sa len tí, s ktorými som mala výtvarku, ale ostatní sa očividne dobre bavili.

„Nesmejte sa,“ počula som profesorov hlas.

Prekvapilo ma, že sa ma zastal. To zvyčajne nerobieval, ani pri ostatných. Zrazu všetci stíchli.

Napriek tomu to bola dosť nepríjemná hodina. A až do konca som trpla.

Niektorí menej prajní z našej skupiny začali hovoriť, že som učiteľov miláčik. Aj keď to nedávalo zmysel – len preto, že im povedal, aby sa nesmiali. No očividne napätie dnes stúplo a nielen Vil mal náladu sa do ostatných navážať.

No Marek sa ma zastal. Nie tak ostro, ako ja jeho, ale uzemnil ich dostatočne na to, aby som sa cítila lepšie.

Bola som rada, že vyučovací deň skončil. Fakt ma to unavilo. Hlavne tá posledná hodina.

Netušila som, že to na škole zas tak vrie. Myslela som si, že po prázdninách sa ten konkurenčný boj trochu upokojí. No očividne som sa mýlila. To, čo prišlo cez prázdniny, bol len slabý odvar.

Alexa mi napísala, že sa uvidíme až zajtra, vraj má nejaký program. No vôbec mi to neprekážalo. Ona by povedala, že sa na to zabudne, že z toho robím veľkú vedu. A hlavne čo sa týka Zbrojného, ktorý určite urobí nejakú vec, ktorá ma posunie znovu do horšej situácie.

No ja som to práve teraz necítila.

Tá vec s „učiteľovým miláčikom“ sa akosi začala šíriť po sieti ako lavína. Na niektorých školských skupinách. Tak som ich radšej stlmila a rozhodla som sa, že sa budem sústrediť hlavne na výtvarnú skupinu, kde namiesto toho pribudli skôr pozitívne reakcie na našu prvú hodinu a takisto aj to, že by sme sa mohli stretávať ako partia aj mimo hodín.

To znelo dobre.

Aspoň zatiaľ. No ak mi niekto dá takú prezývku, budem proti tomu bojovať. A to nekompromisne.

Kto to povie, u mňa skončil.

Sama som zamierila k zastávke. Stále napoly ponorená v mobile. V škole na to nie je čas a tak či tak som potrebovala len menšie rozptýlenie.

Odpísala som aj Novotnému. Teda len niečo v tom zmysle, že sa chcem zatiaľ baviť len o umení. A potom sa uvidí.

Dnes som sa nechcela vyrovnávať aj s tým, že mu už nenapíšem. Viem, že to príde, ale teraz som už bola dosť rozhodená z toho, čo sa stalo.

Rozhodla som sa skrátiť si cestu cez parkovisko, kde parkujú prevažne učitelia. Cesta na zastávku je tadiaľ kratšia.

A ja som sa akosi stratila v myšlienkach a hrozilo, že zmeškám autobus. Trochu som pridala do kroku a začala som aj bežať.

No niekto sa zrazu objavil sprava a ja som do tej osoby narazila.

Presnejšie povedané, zhodila som ju rovno na zem.

Ešte sa mi pritom aj otvoril batoh a všetko sa vysypalo.

Na chvíľu ma pichlo v pľúcach. Rukami som sa opierala o niečiu hruď a moje vlasy boli na tvári tej osoby ako hnedá záplava.

„Jaj, prepáčte,“ rýchlo som vstala.

„Kráľová, mali by ste dávať lepší pozor. Nie ste tu sama,“ počula som ostrý hlas profesora Zbrojného.

Skvelé. Akurát Kristián Zbrojný.

Ledva sa zbieral zo zeme a ja som rýchlo upratovala školské pomôcky, ktoré sa mi snažil rozfúkať vietor.

„Prepáčte, pán profesor,“ zamumlala som rozpačito.

Zbrojný sa pozrel na svoje ruky. Pri páde si ich trochu oškrel, asi tam muselo byť niečo ostré. Trochu som sa zľakla.

„Naozaj som to nechcela…“ dodala som.

No jedna vec bola istá. Aj keby sa ma niekedy chystal mať rád, teraz to tak rozhodne nebude.

„Ja vám pomôžem… ak…“

V taške som mala aspoň dezinfekciu a pre každý prípad nejaké náplasti. Párkrát som si nedala pozor na telesnej alebo pri iných krúžkoch, tak som chcela byť radšej pripravená.

„Nie, to netreba. Hlavne už choďte.“

No ja som ho tam nemohla nechať len tak. To by som nedokázala urobiť.

Stále ešte protestoval, no aj tak som mu jemne nastriekala na ruku dezinfekčný sprej a nalepila náplasť.

Tváril sa pritom dosť pohŕdavo, no ja som ho nechala tak, až keď som si bola istá, že som aspoň čiastočne napravila škody.