Magické puto II 6. kapitola Bohdana

 Dorazili sme na čistinku, osvetlenú mesačným svetlom.

Toto miesto nevyzeralo nijak zvlášť znepokojujúco.

Vlastne som mala pocit, že ma Karina tak trochu oklamala.

„Čo to má byť?“ opýtala som sa nervózne.

„Je to miesto, ktoré je najbližšie… a možno tu skôr získame niečo cenné než inde.“

„Ja chcem hlavne nájsť Ctibora.“

Karina sa usmiala.

„Iste. Ale toto sa ti bude páčiť, ver mi.“

„Karina! Nechcem strácať čas.“

„Dnes je príliš nebezpečné navštíviť tie ostatné. Viem, že si oňho robíš starosti, ale počas noci je toto jediné miesto, ktoré ti môžem ukázať. A ktovie… možno tu nájdeme aj odpovede.“

Nahnevane som si sadla na jeden z veľkých kameňov.

Ona si zo mňa robí žarty.

Ťahá ma sem zbytočne.

Ctibor tu očividne nie je. Ani nič iné.

A tvári sa pritom, akoby urobila niečo dobré pre mňa.

Ale ja nemôžem prestať myslieť na to, čo je s ním.

Kde je… a ako sa asi cíti.

Možno sme v poslednej dobe spolu nevychádzali, ale stále mi na ňom veľmi záleží.

A nechcem, aby sa mu niečo stalo.

Pokiaľ to bude v mojich silách… niečo také nikdy nedopustím.

Bola to moja chyba, že znovu prežil tú bolesť.

Asi som ho nepodporila dostatočne.

No nevedela som, že príde s Moranou… a to bola očividne tiež chyba.

Karina ho nemala nikam pozvať bez môjho vedomia.

Ja by som ho presvedčila… a pripravila by som aj ich.

„No čo sa toľko mračíš? Ver mi, že ostatné miesta by si teraz nezvládla,“ trvala na svojom Karina.

Mesiac akoby zažiaril jasnejšie…

a ja som začula niečo ako temnú hudbu.

Znepokojivú… no zároveň krásnu.

„Čo to je?“

„Víly,“ vyhlásila Karina ticho. „Chodia sem tancovať.“

„Tie som už stretla. Sú celkom obyčajné,“ odsekla som chladne.

Chcela som odísť, no Karina ma chytila za ruku.

„Tieto sú iné. Ich osudy sú podobné Ctiborovmu. Veľká moc… málo prijatia.“

„A ako nám to pomôže?“

„Ver mi, že ak niekto tuší, kde by mohol byť, sú to ony. Tento les poznajú lepšie než ktokoľvek iný. Okrem toho cítia veci, ktoré nám uniknú. Niečo nové prišlo do lesa… a ony o tom môžu vedieť viac než my.“

Na chvíľu sa odmlčala.

„Ísť niekam bez prípravy by bola chyba. Chceš predsa Ctiborovi pomôcť… a nie sa sama dostať do problémov.“

„Takže si ma predsa len oklamala.“

„Bola si príliš rozbehnutá. Ísť proti noci na nebezpečné miesta… nemohla som to dovoliť. Ani Ctibor by ma za to nepochválil.“

„Ctibor potrebuje hlavne pomoc.“

Vytrhla som sa jej a chcela som odísť.

„To je pravda. No pomôcť mu môžeš len vtedy, ak zachováš chladnú hlavu. Toto miesto ti môže pomôcť. Ver mi.“

„Dobre… tak chvíľu ostanem. Ale ak to bude strata času, neželaj si ma.“

Hudba znela čoraz hlasnejšie.

Akoby spievalo moje vlastné srdce.

Akoby som ju počula vychádzať priamo z neho.

Potom sa zjavili.

Krásne víly v čiernych, dlhých šatách… takmer priesvitných.

Ich kruh bol tichý.

A ich oči chladné.

Rozkrútil sa v temnom rytme.

Cítila som iný druh mágie než ten, na ktorý som bola zvyknutá.

A zároveň sa mi samé hýbali nohy.

Karina sa usmiala… a ako prvá vykročila ku kruhu.

Víly sa usmiali a Karina ich pozdravila.

Potom jej uvoľnili miesto a ona s nimi začala tancovať.

Neveriacky som hľadela na to, ako sa kruh roztočil… a ona sa len tak bavila.

Akoby to bolo celkom prirodzené.

No niečo na ich pohybe bolo iné.

Magické.

Akoby ma to nútilo vykročiť dopredu.

Pridala som sa do toho temného tanca…

skôr než som stihla zastaviť svoje vlastné myšlienky.

Po prvom tanci som mala ľahké nohy.

No snažila som sa hlavne dostať ku Karine.

Tá sa len usmievala a tancovala ešte viac.

Nemala som jej veriť.

Zatiahla ma niekam, kde to s Ctiborom nemá nič spoločné.

No zachytila som pohľad jednej víly.

„Tvoje srdce… zasiahnuté bolo teplom, ktoré nás znepokojuje,“ prehovorila tichým hlasom.

Zahanbene som sklopila zrak k svojim nohám.

Tancovali tak, ako nikdy predtým.

A cítila som len silnú energiu hlboko v sebe.

Novú energiu.

Ctibor…

Čo k nemu cítim, nie som si istá.

No nie je mi ľahostajný… a zrejme nikdy nebude.

Ten hnev, ktorý som cítila, keď som sa mu pozrela do očí… a zároveň som nedokázala uhnúť pohľadom.

Karina sa usmiala a znovu sa pretočila okolo mňa.

Mala som chuť ju schmatnúť, no víla pokračovala.

„Ak ho chceš nájsť… vystri ruky. Na konci tejto lúky.“

Odpojila som sa od kruhu.

To, čo povedala, nedávalo zmysel.

No vo mne narástla nádej, že by sa to mohlo podariť.

Vzdialila som sa od svetiel a temnej hudby.

Potom som počula už len svoje vlastné srdce.

Keď som celkom na konci lúky vystrela ruky, svet náhle potemnel.

Bola som ako kotva, ktorá niečo volá späť.

Na chvíľu vo mne vzrástol tlak… a potom som spadla.

No uvedomila som si, že nie som sama.

„Tvoja láska je taká silná… čím silnejšia láska, tým silnejšia bolesť,“ zaznel v diaľke hlas jednej z víl.

„Ctibor?“

Videl som ho.

Díval sa na mňa.

Zmätený. Dezorientovaný.

Ruky mal blízko mojich pliec.

Telo sa takmer pritláčalo k môjmu.

Prudko som sa nadýchla.

Bol studený… a stále ma celkom nevnímal.

Natiahla som ruky k jeho tvári.

Bol skutočný.

Pevne som ho objala a držala sa ho celým telom.

Chvel sa.

A dlho… veľmi dlho… nič nerobil.

„Bohdana…“ hlesol napokon.

„Ako som sa vrátil? Bol som tak ďaleko.“

Usmiala som sa a znovu ho pevne objala okolo krku.

„Tie víly povedali… že kvôli láske…“

„Láske,“ zopakoval znepokojene. „Mňa nikto nemiluje, Bohdana.“

Moje pery sa pohli.

Cítila som, ako ho znovu strácam.

Akoby mohol zmiznúť.

„Ja áno,“ môj hlas bol tichý, ale jasný.

„Ty áno?“ opýtal sa pochybovačne.

Jemne som sa dotkla jeho líca.

„Ja áno… a nepustím ťa už nikam.“

Usmial sa.

Opätoval mi objatie.

Len sme sa držali v tichu.

Potom som pozrela na jeho krk.

Zdal sa mi zvláštny… aj keď som nič neobvyklé nevidela.

„Ako si odišiel z domu?“

„Neviem. Vôbec si na nič nepamätám. Len na to, aký som bol večer nahnevaný… a potom som bol tu.“

„To nevadí. Hlavná vec je, že sme spolu.“

Ešte som sa ho chvíľu držala.

Na ničom inom nezáležalo.

Potom sme opatrne vstali.

Karina k nám pribehla s červenými lícami.

„Tak sa to podarilo. Lepšie, než som čakala. Si tu. Musí ťa mať naozaj veľmi rada.“

Ctibor sa usmial.

„Aj ja mám rád ju.“

Telo mi zaplavilo teplo.

No zároveň aj chlad, keď som videla, ako sa díva na Karinu.

Páči sa mu. To bolo viac než očividné.

„Tak kde si sa túlal, Ctibor? Toto dievča chcelo kvôli tebe ísť na všetky nebezpečné miesta. Ledva som ju zastavila.“

„Kiežby som to vedel… no možno je to takto aj lepšie.“

Pošúchal si krk a s obavami pozrel na víly.

Karina mu rýchlo zakryla oči.

„Nedívaj sa tam. Pre chlapcov to nie je bezpečné. Radšej hneď pôjdeme.“

Otočila sa s ním na odchod.

Ja som ešte poďakovala vílam.

Ich temné úsmevy sa mi zaryli do srdca.

„Žiarlivosť je ako jed,“ zaznel hlas tej, ktorá mi poradila.

Otočila som sa za Ctiborom a Karinou.

Karina mu stále zakrývala oči a on sa o ňu opieral.

Ja som ho podoprela z druhej strany.

Musel mať oči zavreté, až kým sme neopustili ich územie.

Domov sme došli neskoro.

Takmer o polnoci.

Stopové kúzlo zmizlo.

No stále ma to znepokojovalo.

Nechcela som to Ctiborovi hovoriť.

Nepamätá si to.

Ochranné kúzla vylepšíme.

A dnes budeme všetci spolu.

Ani na okamih ho nespustím z očí.

Ráno sme sedeli za jedným stolom.

Ctibor bol veľmi hladný. Zjedol všetko, čo sme pripravili.

Karina sa len smiala, keď videla, ako rýchlo všetko do seba natlačil.

„No tak… bol som veľmi hladný,“ ospravedlňoval sa Ctibor za rýchle stolovanie.

„Ale to je predsa v poriadku. Len… vrátil si sa akosi príliš ľahko. Mám sa začať báť?“ povedala Karina.

„Ako to myslíš?“

Karina sa zatvárila smrteľne vážne.

„Nuž… nepriniesol si si so sebou niečo? Si úplne v poriadku? Mal by si sa obradne vykúpať v ochranných bylinkách, aby sme si boli istí, že…“

„Nechaj ho tak. Kúpeľ mu urobiť môžeme, ale z ničoho ho obviňovať nebudeš,“ vybuchla som trochu.

Hovorila to tým tónom, akoby pojedla všetku múdrosť sveta len preto, že je staršia.

A Ctibor sa na ňu díval…

inak než na mňa.

„Len pokoj. Ja sa nehnevám,“ povedal Ctibor.

„Má pravdu. Asi som sa skutočne vrátil príliš ľahko. No mne to pripadá, akoby som bol preč celé veky… a nie som si istý. Nemám z toho dobrý pocit.“

„Aj tak to nemala povedať. Som rada, že si tu. Nenašla by som pokoj, keby ti niekto ublížil… alebo niečo.“

Povedala som mu o stopách.

On nad tým len mávol rukou.

Očividne si z toho nerobil starosti.

„Asi niekto povolal tú bytosť. Niekto, komu som sa v kmeni nepáčil. Je tam veľa čarodejníkov.“

„To je pravda. Mohol to urobiť ktokoľvek,“ uznala Karina.

„A ktovie, ako by to dopadlo… Naša mágia je trochu menej svetlá.“

Ctibor sa len usmial.

„Predpokladám, že už tam nie sme vítaní… a skončilo to tak, ako som si myslel.“

Karina pokrčila plecami.

„Ja neviem. Ani ja tam už nie som vítaná.“

Ctibor sa zamračil.

„Až tak? Nemala si—“

„To nič. Dôležité je, že si v poriadku. Možno som tým predsa len niečo vyriešila. Ja neviem. Ak ma budú chcieť vidieť, som tu. Ak nie… ich problém.“

Ctibor sa naklonil a jemne sa dotkol jej ruky.

„Tu budeš mať svoj domov vždy.“

Pozrel sa jej do očí spôsobom, ktorý ma znepokojil.

Čo ak sa do nej zamiluje?

Je iná.

Staršia.

Krásna… takým vyspelým spôsobom.

Ja som stále len obyčajné dievča.

Ničím výnimočné.

No Ctibor sa druhou rukou dotkol tej mojej.

„Na náš nový život?“ povedal ticho.

Ten dotyk bol zvláštny.

Akoby som cítila niečo…

Niečo, čo som si nevedela vysvetliť.

Niečo, čo celkom nebol Ctibor, ktorého som poznala.

No ten pocit som sa rozhodla rýchlo zahnať.

Len som sa nechala zmiasť rečami Kariny.

Ctibor sa nezmenil.

Ale ten očistný kúpeľ…

možno to nebude až taký zlý nápad, ako som si pôvodne myslela.

Pripravili sme preňho kadu s horúcou vodou. Bylinkový očistný kúpeľ. Pre istotu sme použili tú najväčšiu.

Potom prišiel do miestnosti Ctibor. Trochu sme spievali staré rituály a nechali ho prejsť cez očistný dym, potom som sklopila zrak, aby mohol vliezť do kade.

Ozvalo sa čľupnutie a Ctibor sa pohodlne uvelebil.

„Mimoriadne príjemné, dievčatá… nechcete ísť ku mne?“

Nadýchla som sa k uštipačnej odpovedi.

No Karina si vyzliekla šaty a vliezla do kade. Celkom pokojne, akoby to bolo úplne prirodzené.

Zahanbene som sa pozrela na okraj kade.

Ctibor a Karina si niečo šepkali.

Tak toto nemôžem nechať len tak.

Tiež som tam vliezla k nim, aj keď sa mi ruky triasli, keď som si vyzliekala šaty.

Karina spokojne zatlieskala a Ctibor sa usmial.

Oprela som sa o kadu z druhej strany.

Voda bola príjemne teplá a bylinky voňali tak sladko.

No mala som pocit, akoby nás Ctibor pozoroval iným pohľadom než tým, ktorý som uňho videla predtým.

Niečo sa zmenilo.

Niečo je rozhodne inak.

Potom sa Ctibor zrazu naklonil ku Karine.

Jeho ruka prešla po jej vlasoch.

Pritiahol ju bližšie a pobozkal ju.

„Ctibor!“ hlesla som šokovane.

No on sa len od nej odtiahol… a pobozkal mňa.

V tele sa mi rozhorel oheň.

Mala by som niečo povedať, no bolo to tak príjemné.

Vedel sa bozkávať, akoby to robil celkom prirodzene.

Celkom skúsene…

Ale kde sa to mohol naučiť?

Nemal by mať predsa takéto znalosti.

Ctibor sa opäť naklonil ku Karine. 

"Páčilo sa ti to?" opýtal sa. "Áno, samozrejme, si vyemľi talentovaný," vyhlásila spokojne. 

Ctibor ju pobozkal znovu. Intenzívnejšie. To bol už takmer skutočný bozk. Ale čo to robí. A prečo? TAkýto nikdy nebol. Vždy sa vyhýbal týmto veciam. Teraz so videla ako ju začal hladiť po chrbte. A predo mnou. 

Potom sa obrátil ku mne a tiež ma pohladil. "Ctibor čo to robíš?" opýtala som sa prísne. 

"No tak bavíme sa predsa a upevňujeme naše puto. Povedala si predsa, že ma máš rada." "Áno, ale ..." znovu som pocítila jeho pery. Tak skúsené, tak nežné, presne ako spom potrebovala. Moje ruky sa jemne ovinuli okolo jeho krku.