Magické puto II. 1. kapitola Ctibor

 „Bude to musieť stačiť,“ poťažkal som v rukách hrubú bielu palicu a jemne som ju zdvihol nad hlavu.

Ten okamih. Tak dlho som čakal na tú chvíľu.

Postavil som sa viac naširoko, aby som na rozbahnenej zemi nestratil stabilitu. Moje ruky pevnejšie zovreli palicu. Narovnal som sa a ticho som začal:

„Prijímam ťa.“

Palica sa pomaly zachvela. Začal ňou prechádzať magický impulz, najprv pomaly, potom intenzívnejšie.

„Prijímam ťa…“ zopakoval som a sústredil všetku moc do jej aktivácie.

Vyšiel z nej ostrý záblesk a ja som klesol na kolená pod váhou toho prudkého impulzu. Jasná žiara sa rozliala okolo mňa a môjho tela.

Pomaly som stiahol ruky. Odložil palicu na chvíľu nabok a otriasol som sa. Ruky mi brneli, musel som nimi zľahka pohýbať, aby som sa zbavil prebytočnej mágie.

Až potom som znovu vzal palicu do rúk.

Na jej obvode sa začali črtať zahmlené obrazce, akoby ich tam vyrývala neviditeľná ruka. Videl som chlapca so smutnými očami. Dieťa oddelené od ostatných tieňov.

Potom matku a otca. Ich podoby sa mi však vzďaľovali a nahradil ich tento les. A moja vlastná podoba, prechádzajúca sa v ňom.

Obrazy na palici sa ustálili a ja som čakal, či sa neobjaví niečo ďalšie. Záblesk možnej budúcnosti.

No namiesto toho som uvidel, ako sa ku mne približuje osoba v tmavých šatách. S výraznejším výstrihom v oblasti hrude.

Trochu rozpačito som si prehrabol vlasy.

„Veľmi pôsobivé,“ počul som melodický a príjemný hlas.

Dievča s dlhými čiernymi vlasmi ako havranie krídla pomaly pristúpilo ku mne. Mohlo byť približne o dva roky staršie a podľa šiat aj spôsobu vystupovania očividne pochádzalo z blízkej osady.

„Vďaka,“ odvetil som, stále tým zvláštne postaveným hlasom. To, že sa mi začal pomaly meniť, som vnímal dosť negatívne. Zdal sa mi až príliš ostrý.

Sledoval som jemný pohyb jej bokov a pocítil nemilosrdné napätie, keď po mne prechádzala tými svojimi chladnými modrými očami.

„Tak ty si ten Ctibor. Mňa volajú Karina.“

„Áno, som teda…“ hlesol som nesmelo a chvíľu som sa díval na svoje bosé nohy a zablatené prsty.

Natiahla ku mne ruku a ja som ju prijal. Jej dokonalé malé prsty sa dotkli mojich hrubých, moja drsná dlaň sa stretla s jej mäkkou a hebkou pokožkou.

„Rada ťa konečne spoznávam. Bohdana mi o tebe veľa rozprávala.“

Iste. Ten jej skvelý nápad dostať sa do blízkej osady. Ľudia sú tu iní, otvorenejší, a Bohdane to stačí.

No nikdy som neschvaľoval, že sa k nim chce priblížiť. Boli sme dosť ďaleko od vládcov snov a ich vplyvu a môj starý otec nás stále chránil, no aj tak som to nepovažoval za bezpečné.

Okrem toho som vedel, čo by sa stalo, keby som sa k nim priblížil ja. Znenávideli by ma.

Opatrne som pustil dievčinu ruku a trochu som sa stiahol.

„O tebe mi nepovedala ani slovo,“ chcel som ju tým odohnať, no ona sa len usmiala.

„Asi mala na to dôvod. No teraz som tu. Chcela som vidieť tvoju ceremóniu. Mohol si požiadať aj niekoho z našich, aby ťa doprevádzali.“

„To nepotrebujem. Zvykol som si byť sám…“

Pevnejšie som zovrel okraje palice. Cítil som, ako ňou pulzuje silná mágia – to jediné, čomu rozumiem.

A už som myslel na to, ako ju dostať do sveta snov. Ako vytvoriť jej snovú podobu, ktorá mi bude pomáhať udržať moju moc pod kontrolou aj tam.

„To je škoda. Myslela som si, že by si dnes mohol prísť k vatre, osláviť svoj vstup bližšie k dospelosti spolu s nami…“

Vystrela ruku ku mne a na dlani sa objavil symbol srdca. No nebolo červené, ale čierne.

„Pekné kúzlo,“ pripustil som, aj keď mi nebolo všetko jedno.

Jej vystupovanie nezodpovedalo vedmám ani liečiteľkám. Bola iná… ako temná bohyňa lesa. Pripomínala mi Moranu.

„A nemáš so sebou ani svoj obraz bohyne? Prečo?“

Zvesil som plecia.

Snažil som sa Vesnu udržať pri sebe, no ona sama mi povedala, že prišiel čas. Novú podobu som však ešte neprivolal. Nemohol som.

Tak som už tri roky bez podoby bohyne.

Karina prikývla a sadla si na pník trochu ďalej odo mňa, aby mi dala dostatok priestoru.

Znovu som pevnejšie uchopil palicu a buchol som ňou po zemi.

„Ukáž sa!“

Sledoval som, ako magický záblesk z mojej palice putuje do kruhu, ktorý sa vytvoril. Na chvíľu ma obklopila úplná temnota a chlad zimy.

Potom som sa pozrel do tváre bohyne smrti.

Morana ostala chladná, oblečená v čiernom ako Karina, a predsa desivá svojou krásou a temnotou, ktoré ju obklopovali ako tmavý rubáš.

„Si môj. Vždy si bol,“ povedala.

Videl som, ako Karina šokovane vydýchla. Morana sa v tejto podobe až tak často nezjavuje. Mala pätnásť ako ja, no aj tak som sa jej bál.

„Teda to som nečakala,“ povedala Karina ticho. No videl som ju aj zatlieskať.

„A ty máš kde svoju bohyňu, keď sme už pritom?“

„To by si rád vedel, však?“

Nepovedala mi to priamo. Len tleskla a ja som videl, ako sa v záblesku svetla niečo mihlo a potom sa to rýchlo stratilo.

„To nebola odpoveď.“

„Veď ja som ti ju ani nedala,“ provokovala ma.

No to sa mi neskutočne páčilo.

Potom ma znovu zaplavil chlad.

Morana sa mi pozrela do tváre a ja som ju vzal za ruku, aby som dokončil rituál. Naša moc sa zviazala dokopy.

Akoby bola mojou temnou nevestou.

Bohdanu to nepoteší… no nedá sa nič robiť. Ona má Mokoš, šla s ňou ďalej. Nemôže to pochopiť.

Pustil som ju hneď, ako sme sa zviazali.

„Stále ma chceš vziať so sebou?“ opýtal som sa s nádejou, že mi dá odpoveď, po ktorej túžim.

„Áno, samozrejme.“

Otočila sa smerom k osade a ja som ju nasledoval.

Sprevádzaný Moranou, ktorá na nás s nevôľou hľadela.

Mal by som ju odvolať. Inak hneď urobím zlý dojem.

Ale to som urobiť nechystal.

Nebudem skrývať to, kým som. Nebudem sa báť. Toho som mal za posledné tri roky dosť.

Aj starý otec mi to povedal, aby som to nerobil. Tvrdil, že som pripravený svojim nepriateľom ukázať, čo som sa od neho naučil.

Astaroq bol ten najlepší učiteľ, akého som mal. Prebudil tie časti vo mne, o ktorých som ani nevedel, že existujú.

Šiel priamo k veci a nemal strach kráčať aj po nebezpečnej pôde.

Vďaka nemu som sa cítil kompletný.

No stále som ešte nevedel, kam patrím.